Už dvakrát v tomto roku vyrážala záchranná zdravotná služba k prípadom pohryzenia vretenicou, ľudovo nazývanou zmija. Koncom mája zaútočil v Hornej Štubni tento jedovatý had na staršieho pána, ktorý zbieral pŕhľavu pre svoje zvieratá. Keď „záchranka„ prišla, bol evidentne v šoku s bolesťami brucha, hnačkami, poklesnutým krvným tlakom, zrýchleným rytmom srdca a ťažko sa mu dýchalo. Mužovi sa po podaní protilátky zjavne uľavilo. Nemeckého turistu, ktorý v pondelok 9. júna vysýpal smeti do kontajnera v Sklenom, neočakávane niečo pichlo do prsta ruky. 38-ročný muž sa prizrel lepšie a uvidel dva vpichy. Kvôli podozreniu, že ich mala na svedomí zmija, mu lekár záchrannej zdravotnej služby podal sérum.
Protijed z konskej krvi
Sérum proti jedu európskych vreteníc je frakcia imunoglobulínu získaná z plazmy koňov zaočkovaných proti jedu vretenice. Jeho zásoby v Martinskej fakultnej nemocnici sú dostatočné. Cena jednej ampulky je okolo 1052 korún. Podľa vedúcej lekárky Záchrannej zdravotnej služby v MFN Anny Vargovej v Turci do roka zaevidujú jeden až dva prípady pohryznutia zmijou. Traduje sa, že jed vretenice je pre človeka až smrteľný. „Nie je to celkom pravda. Viac sú ním ohrození tí, ktorých organizmus je oslabený závažnými pridruženými ochoreniami (slabosť srdca, dychové problémy), prípadne ťažkí alergici. Vtedy, ak nie je lekárska pomoc dostupná v krátkom čase, môže dôjsť až k smrti,„ povedala A. Vargová.
Príznaky po preniknutí toxínu do tela a do krvného riečišťa môžu byť rôzne. Záleží od človeka a jeho reaktivity na jed i od množstva toxínu, ktorý sa dostane do organizmu. Rana je charakteristická dvoma bodkami, je bolestivá a opuchnutá. Obeť môže cítiť nevoľnosť, pocit na vracanie, slabosť, triašku, bolesti svalov. Neskôr sa pridruží zvracanie, hnačky a bolesti brucha. Vo vážnejších prípadoch je už postihnutý kardiovaskulárny systém (búšenie srdca, pokles krvného tlaku, problémy s dýchaním). Závažnejšie príznaky sa musia jednoznačne a rýchlo liečiť.
Proti
hadím zubom
„Jediná prevencia, ktorú môžem odporučiť, je sledovať, kadiaľ sa človek pohybuje. Vretenica je veľmi plachý a nočný živočích. Cez deň odpočíva, slní sa a naberá teplo. Pokiaľ vás zaregistruje skôr, tak sa odplazí. Stanú sa ale prípady, keď na ňu skočíte, alebo sa k nej dostanete príliš blízko. Chytať palicu alebo brať hada do ruky, to neradím. Pokiaľ sa zmija cíti ohrozená, tak ublíži,„ konštatoval zoológ zo Slovenského národného múzea – Múzea A. Kmeťa v Martine Boris Astaloš.
Vretenica severná
Ľudia majú už po stáročia odstup od týchto tvorov, a to nielen kvôli výlučku ich jedových žliaz, ale aj kvôli ich nedôveryhodnému výzoru. Ich život je pre nás veľkou neznámou. Trochu nám ho poodhalil Boris Astaloš. Najprv vyvrátil fámu o premnožení stvorení s kľukatou čiarou na chrbte, ktorá vznikla na základe početných stretnutí na Slovensku s týmito hadmi na jar tohto roku. Pripustil ale, že v južných oblastiach, kde je skôr teplejšie ako tu na severe, predsa len mohli svoje zimné úkryty opustiť skôr.
Vretenica je ako jeden z mála hadov rozšírená od Balkánu až skoro za polárny kruh. Preto sa podľa novej nomenklatúry volá vretenica severná a nie obyčajná. Tento plaz zimu prečkáva pod zemou v rôznych dierach, banských štôlňach, vykopaných kanáloch alebo prirodzených jaskyniach. Pre vretenicu je typické čierne sfarbenie s kľukatou čiarou uprostred chrbta. Existujú ale aj čistočierne zmije. Hrdzavá forma bez „vlnovky„ je u nás vzácna.
Hadie „hniezda„
Medzi ľuďmi sa stáročia šíria rozprávania o hadích „hniezdach„, kde sa nachádzajú stovky až tisícky týchto plazov. Vraj, pred niekoľkými desiatkami rokov tu, v Turci, jedna žena do takéhoto hniezda stúpila a prišla o život. „Ľudia hovorievajú, že sú hady premnožené, ak ich videli na kope veľké množstvo. Je to spôsobené tým, že sa tieto plazy, keď opustia zimné úkryty, koncentrujú na jednom mieste v okolí úkrytu a pária sa. Vtedy vytvárajú veľké zhluky. Okolo jednej samice môže byť aj desať samcov,„ rozprával B. Astaloš.
Plachý živočích
Z dvoch vyššie uvedených prípadov by sa mohlo zdať, že sa vretenica približuje k ľudským obydliam. B. Astaloš vysvetlil: „Hady určite nevyhľadávajú ľudské sídla. Jedine užovkovité hady (užovka obojková, užovka stromová) lákajú okraje dedín alebo záhradkárskych osád. Sú tu komposty a hnojiská, ktoré sú veľmi vhodné pre rozmnožovanie týchto plazov, ktoré tam kladú vajcia.„ Vretenica severná to nepotrebuje, pretože je vajcoživorodá. Zo znesených vajec sa okamžite liahnu mláďatá.
V ostatných rokoch došlo k veľkému úbytku vreteníc. Človek ich zámerne zabíjal. Dokonca, istý čas aj za odmenu od štátu. Túto kráľovnú slovenských hadov, ktorá je chránená aj zákonom, sme vytlačili až do najvyšších častí hôr. V Turci je možné stretnúť ju na Chate pod Borišovom alebo niekde na Martinských holiach v kosodrevine.
„Je to veľmi plachý had. Bojí sa v prítomnosti človeka a uteká pred ním,„ pokračoval vo vysvetľovaní zoológ. Záhadou je, kde sa zobrala v odpadkovom koši, z ktorého poštípala nemeckého turistu do ruky. „Vretenica sa nevie šplhať. Z našich hadov to dokáže iba užovka stromová, aj to dosť obmedzene. Zmija je jeden z najmenej svalnatých plazov. Silu nepotrebuje, obeť zabíja jedom, nie svojím telom. Takže, ak ju zdvihnete za chvost do vzduchu, nie schopná vyjsť „hore„. Je to aj jeden zo spôsobov chytania vreteníc, aj keď ho neodporúčam skúšať nikomu, kto to ešte nerobil,„ dodal B. Astaloš.
Jed zmije
Vretenica v jedových žľazách produkuje toxín, ktorý sa skladá z dvoch zložiek. Z hemoragínov, ktoré narušujú steny ciev a dochádza k vnútornému podkožnému krvácaniu. Obsah hemoragínov je typický pre všetky vretenicovité hady. Napríklad, na Balkáne žije vretenica rožkatá, ktorej jed je omnoho toxickejší a má ho oveľa väčšie množstvo. Druhou zložkou sú neurotoxíny. Sú to zložky, ktoré pôsobia na periférne nervstvo alebo na centrálnu nervovú sústavu. Vyraďujú jednotlivé nervstvá z činnosti a spôsobia až smrť. Prípadne, ak nedošlo u pohryzeného k liečeniu alebo prevencii, môže nastať smrť udusením z toho dôvodu, že nervy, ktoré podmieňujú dýchanie, sú vyradené z činnosti.
Pre dospelého človeka je smrteľných 15 mg tejto nebezpečnej tekutiny. Toto množstvo je porovnateľné s inými hadími toxínmi – so smrteľnou dávkou kobry indickej alebo štrkáča brazílskeho. Jed vretenice je teda veľmi toxický, ale keďže dorastá do dĺžky maximálne 80-tich cm, dokáže naraz vyprodukovať len 10 mg.
Je rozdiel aj v tom, či sa zahryzne jedným alebo dvomi jedovými zubami. Z jedného totiž vypustí iba polovičnú dávku. Zaujímavosťou je aj to, že zmija dokáže regulovať uvoľnené množstvo toxínu. Jedový aparát vretenice severnej tvoria jedové žľazy – vačky umiestnené v hornej čeľusti spojené s kanálikom a jedovým zubom. Ten funguje ako injekčná ihla, je dutý. Vretenica v pokoji má zavretú papuľu a sklopené zuby. Keď ju otvorí, jedové „bodáky„ sa vztýčia. Je to vlastne najdokonalejší jedový aparát, ktorý u hadov existuje.
Prvá pomoc
Kedysi sa uvádzali rozličné drastické metódy prvej pomoci pri pohryznutí vretenicou, ako je vypaľovanie, polievanie čpavkom, vyrezávanie postihnutej časti. Vysávať toxín ústami a používať škrtidlo sa tiež neodporúča. Jed treba z rany čo najrýchlejšie vytlačiť a končatinu nechať smerom dole a znehybniť. Tak sa zabráni rýchlejšiemu prieniku otrávenej krvi ku srdcu. Rozhodne je potrebné čo najskôr vyhľadať lekársku pomoc.
Monika Maruňáková
