Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Priekopníčkou na prahu dvoch svetov

Katarína Adamicová: „Život je tu na to, aby sme aj

Ako malé dievčatko vstávala ráno čo ráno o štvrť na šesť, aby už o šiestej skočila šípku do studenej vody žilinského bazénu. Po hodine tréningu utekala s mokrými vlasmi, ktoré si chránila čiapkou, na vyučovanie. Keď bola zima, čiapka jej primrzla na hlave a trvalo aj hodinu, kým rozmrzla a mohla si ju zložiť z hlavy. Takéhoto sebazaprenia by bol schopný málokto. A možno práve preto, že už od malička išla za svojím cieľom aj napriek všetkým možným ťažkostiam, je dnes úspešnou ženou, ktorej nechýba vytrvalosť, sebavedomie, ale ani životné nadšenie.

Skryť Vypnúť reklamu

Katarínu Adamicovú martinská verejnosť pozná ako prvú docentku slovenskej patológie, vysokoškolskú pedagogičku, poslankyňu a ako športovkyňu. Jej známi ju už zďaleka zdravia, keď sa premiestňuje na bicykli medzi martinskou nemocnicou a fakultou. Na jar jej dekan Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine udelil titul mimoriadnej profesorky.

Katarína Adamicová sa narodila v dome číslo 18 na Mariánskom námestí v Žiline ako najmladšia a zároveň štvrtá dcéra svojich rodičov. Pochádza zo starého rozvetveného rodu Adamicovcov, ktorý je v žilinskej matrike zaznamenaný už viac ako 400 rokov. V máji oslávila významné okrúhle jubileum, ktoré jej dáva právo obzrieť sa za svojím doterajším životom a bilancovať.

Máte veľmi veľa priateľov a známych. Môžeme smelo povedať, že ste všeobecne obľúbená, pretože ste vždy milá, optimisticky naladená. Kde je, podľa vás, žriedlo vášho úspechu?

Skryť Vypnúť reklamu

Mám to šťastie, že som mala a mám pevnú rodinu. Mne bolo všetko dané – spravodlivosti som sa naučila od otca a láskavosti od matky. Ale pritom obidvaja mali obidve tieto črty. Nemusela som v živote objavovať zásadné hodnoty, stačilo tvrdo udržiavať to, čo mi moji rodičia vštepovali. Viete, v zásadných veciach som nekompromisná, vo všetkom ostatnom som však schopná „dohodnúť sa„.

Svoj pracovný svet ste zasvätili patológii. Je to dosť nezvyčajné povolanie pre ženu. Kde sa vlastne začala vaša túžba po vzdelaní, po medicíne a patológii?

Môj otec ako politicky prenasledovaný človek po vstupe okupačných vojsk na Slovensko roku 1968 nevydržal ten úporný tlak a na jar roku 1969 náhle umrel. Mala som vtedy 15 rokov. Dovtedy bol svet pre mňa gombička. Videla som ale, čo sa po jeho smrti stalo s matkou, lebo rodičia sa mali veľmi radi. Bolo to veľmi smutné. Chodila som na strednú školu v Žiline. Cítila som, že musím niečo urobiť, pretože matku žiaľ neopúšťal. Tak som si povedala, že jeden šok vylieči druhý šok. Rozhodla som sa študovať medicínu. Najprv sa mi všetci smiali, lebo som bola síce dobrá športovkyňa, ale nie celkom úžasná žiačka. Ale ja som výborne zmaturovala. A išla som na prijímacie skúšky do Olomouca, pretože som vedela, že na slovenskú školu sa asi nedostanem. Nemala som ani „správny„ kádrový posudok a ani peniaze. Prijali ma na prvýkrát. Keď som začala študovať stomatológiu, mama ožila. Možno aj preto som so skúškami nemala problémy. Zvládla som ich v predtermínoch na prvý raz. Učila som sa veľmi intenzívne. A ešte som vtedy plávala ligu za Sláviu UP Olomouc. V treťom ročníku sme mali ako jeden z predmetov patológiu. Prednášal nám ju famózny profesor Koďousek. Rozprával nám tak pútavo, že tomu nebolo možné odolať. Odvtedy som presne vedela, čo budem robiť. Keď som dokončila školu, požiadala som o zamestnanie v martinskej nemocnici. Akurát mali voľné miesto. Potom som si ešte urobila diferenciačné skúšky zo všeobecnej medicíny a bola zo mňa patologička.

Skryť Vypnúť reklamu

Cesta za prvou docentkou na Slovensku bola ťažká?

Áno, veľmi ťažká, ale rozprávaniu o tom by som sa radšej vyhla.

Pred rokom sme v našom týždenníku uverejnili váš článok o dovolenke na Kréte. Zdá sa, že veľmi rada cestujete.

Ako veľmi mladá som cestovala za športovými aktivitami, ale len do socialistických krajín. Po roku 1968 som bola iba vo Francúzsku. Bolo to fascinujúce. V Poľsku som bola asi šesťkrát pri Baltiku. Potom prišiel vek učenia sa a študovania. Raz som bola so školou v Nemecku, ale potom dlho nikde. A ani politický profil som nemala dosť dobrý na to, aby ma von púšťali ľahko. Ale kde som mohla, tam som išla. Až po nežnej revolúcii, keď sa všetko uvoľnilo, sa dalo konečne ísť aj ďalej. Začiatkom 90. rokov som s kolegami začala chodiť na zahraničné vedecké konferencie. Získavali sme prvé kontakty. Naše prvé postery boli naivné, ale tak sme sa prezentácii priučili, formálne aj obsahovo, že dnes sa už v zahraničí nemáme za čo hanbiť. Aj to je výsledok zmien po roku 1989.

Ale predsa, ktorá krajina vás najviac upútala?

Mám veľmi rada Angličanov a vlastne celú Európu. Je taká krásna, že ju treba poznať. Treba ale najprv spoznať Slovensko, až potom treba ísť ďalej.

Poďme k vašej práci. Napísali ste mi na papierik latinský výrok – Hic locus est ubi mors gaudet succurere vitae. Čo to znamená?

V preklade to značí – To je to miesto, kde smrť ochotne prichádza na pomoc životu. V minulosti to bývalo napísané nad dverami pitevní. Povedala by som, že z niekoľkých dôvodov. Aj pri dnešnej nesmierne dokonalej technike zostávajú v medicíne medzierky, ktoré vyplní patológ. Niet krajšieho zámeru, než naučiť študentov myslieť, napríklad, čo všetko môže určitá zmena v telesnom orgáne znamenať pre človeka. Je to neuveriteľné. V nedávnej minulosti sa pitvalo viac ako v súčasnosti a z pitevných nálezov sa zostavovali štatistické údaje, ktoré hovorili o zdravotných komplikáciách populácie. Dnes sa už pitve omnoho menej, čo bude medicíne veľmi chýbať.

Prečo je tomu tak?

Pacienti a rodinní príslušníci majú dnes väčšie práva ako uvedomelosti. Zo zákona máme len niekoľko povinných kategórií úmrtí, pri ktorých musíme bezpodmienečne vykonať pitvu. Napríklad, úmrtie v súvislosti s infekčnými chorobami, alebo v súvislosti s rádioaktívnymi látkami. Ostatné je už na rozhodnutí umierajúcich a ich príbuzných. Je to škoda, lebo, napríklad, orgány môžu ešte pomôcť živým. Verím však, že ak budú lekári vysvetľovať dôvod dôležitosti pitvy, určite to pochopia aj naši ľudia.

Mŕtvi teda učia živých?

Nielen to. Keď na hocikto­rom chirurgickom oddelení alebo klinike chirurg vyberie pri operácii zo živého človeka hocijaký kúsok tkaniva, napríklad znamienko, excíziu z prsníka, kyret z maternice, všetko musí preskúmať patológ. Našou vrcholovou úlohou je stanoviť diagnózu. A chirurg musí na ňu čakať. Napríklad, pri nádorovom ochorení môže špecialista začať ožarovať až vtedy, keď má na papieri patológom podpísaný výsledok. Zodpovednosť za stanovenie diagnózy je teda na patológovi. Je to veľmi náročná práca, najmä v prípadoch, keď sú diagnózy hraničné. Keď je to „zlá“ choroba a napíšem „lepšiu„ diagnózu, poškodím pacienta, lebo sa nelieči. Keď je to „dobrá“ a napíšem „horšiu„, poškodím ho, lebo mu môžu urobiť veľmi radikálny zásah, dať mu silné lieky, žiarenie. Patológ sa v žiadnom prípade sa nesmie pomýliť. A toto je to, čo sa deje na patológiách všade na svete a o tomto ľudia málo vedia.

Vy sa teda nielenže nemýlite, ale dokonca ste u jedného pacienta s vážnymi problémami objavili zriedkavú diagnózu. Vaša práca súvisiaca so stanovenou raritnou chorobou dokonca vychádza v poprednom svetovom medicínskom časopise.

Na medicíne učia, že lekár vidí, to, čo vie. A čím viac viem, tým viac vidím. Ochorenie u tohto muža je také zriedkavé, že je v histórii opísaných len asi tridsať prípadov na svete. Jeho opis sa nevyskytuje v bežných učebniciach medicíny, bolo ho treba nájsť. Treba mať dobré informácie, ale aj tušiť, mať dobrý „nos„. Napoleon povedal, že ku každej robote, ktorá má byť úspešná, treba jedno percento talentu a 99 percent driny. Aj o tom je patológia.

Patológovia vraj patria medzi najvzdelanejších lekárov?

Patológ musí vedieť z medicíny takmer všetko. Dáva odpovede chirurgom, internistom, dermatológom a ďalším špecialistom a musí im dať odpoveď na úrovni dnešných poznatkov. Preto sa musí sústavne vzdelávať.

Do svojho medicínskeho odboru zasväcujete študentov na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. Ste jednou z ich najobľúbenejších vyučujúcich. Čo vám dáva práca s medikmi?

Mladí ľudia sú dnes takí vzdelaní, že ich občas nudí to, čo počúvajú. Preto treba prednášky robiť zaujímavo, pútavo a povedať vždy niečo nové. Mám pocit, že to viem, lebo aj ja som mala rada tých učiteľov, čo to vedeli. Áno, každý rok sa učím niečo nové. Niekedy aj na vlastných chybách, keď neviem niečo vysvetliť. K mladým ľuďom sa treba správať čestne. Nemôžem vedieť všetko, ani neviem všetko. O patológii však viem toľko, že si myslím, že mám čo odovzdávať. A rada to robím. Vždy si znova a znova so záujmom informácie z tohto medicínskeho odboru zopakujem. Teraz vyšla o patológii nová učebnica, som jej spoluautorkou, takže budem mať čo cez prázdniny čítať. A zasa budem vedieť, čo študenti čítajú, aby som bola v nasledujúcom roku odborne v „kondícii„. Rovnako ako v športe sa aj v odbore človek musí udržiavať v „kondícii„.

Verejnosť vás pozná ako poslankyňu martinského parlamentu, v ktorom zasadáte už štvrté volebné obdobie. Ste aj poslankyňou parlamentu Žilinského samosprávneho kraja. Prezentujete sa, čo je na dnešné pomery na Slovensku dosť netypické, ako konzervatívna politička. Prečo ste sa rozhodli práve pre konzervativizmus?

Konzervativizmus je politické, spoločenské a intelektuálne hnutie, ktoré sa zjavuje v dobe, keď predchádzajúce normy spoločnosti a idey rozbíjajú jednotu a rovnováhu civilizácie. Je zameraný na obnovu tradícií civilizácie a jej zaradenie do novej situácie. To neznamená, že sa chceme vrátiť dozadu, ale že aplikujeme overené poznatky v súčasnosti. Je to neuveriteľný proces, ale dá sa to a treba to. Všetko, čo je dobré na tomto svete pre človeka, je už povedané. Treba to naplniť, nie rozbíjať. A to, že sa stále na tomto svete zatiaľ rozbíjalo, to je fakt. Ale musia byť v spoločnosti aj takí, čo budú všetko dávať dokopy, a chceme, aby to bola aj naša Občianska konzervatívna strana. Niekedy sa nám smejú, že môžeme chodiť v jednom výťahu, keď je nás tak málo. Ale aj tak, dobru treba dať čo i len jeden hlas, treba to opakovať, aby sa z tohto sveta nestratilo a nezriedilo. Preto som chodila do školy, pre tradíciu, pre hodnoty a modelovanie novej situácie, preto som doteraz pracovala a chcem aj naďalej.

Ako by mohla konzervatívna politika pomôcť komunálnej politike?

Individuálna sloboda, diskusia, zodpovednosť, to sú všeobecne platné veci, ktoré sa dajú použiť v každej kategórii. Existuje smerovanie k vyšším hodnotám. Všetko, čo urobíme na akejkoľvek úrovni a smeruje k lepšiemu, vyššiemu, je dobré. Všetko, čo sa od toho odchyľuje, je zlé. Európa bola skutočne založená na zásadných veciach, a to je grécka kultúra a demokracia, rímske právo a židovsko-kresťanské morálne zásady. Aproximáciu k vyšším hodnotám možno, samozrejme, aplikovať aj pri riešení súčasných komunálnych problémov.

Prezradíte nám tajomstvo vášho úspechu u voličov?

Prečo mám toľko voličov? Zvyknem hovoriť, že ma asi volia aj všetci moji pacienti (smiech). Čítala som kdesi, že lekári sú známi, a preto ich veľa ľudí volí. No, a kto volí mňa - patológa? Neviem. Ani som to nezisťovala, pretože nerada by som sa štylizovala. Snažím sa ľuďom pomôcť, povedať im pravdu. A stále jazdím na bicykli, mercedes som si ešte nekúpila.

So smrťou sa stretávate každodenne. Možno preto sa aktívne angažujete v hospicovom hnutí. Ste dokonca predsedníčkou martinského občianského združenia – Hospic.

Prebrala som štafetu po doktorovi Stanislavovi Fabušovi, ktorý bol zakladateľom tohto hnutia na Slovensku. Je to pre mňa česť. Po dlhých rokoch sme dosiahli iba to, že sa hospic vyskytuje iba jedným slovom v zákone, že existujeme. Až v týchto dňoch sa zatiaľ iba hovorí o spôsobe financovania. Je to smutné. V tomto ohľade Slovensko vyzerá ako skanzen Európy, pretože hospice chýbali už len u nás. Jeden jediný sa otvoril na jeseň minulého roku pri Bardejove. Dokonca je to charitný hospic. A pritom hospic nemá byť konfesijnou záležitosť, ale občianskou. Ak si umierajúci človek povolá k sebe kňaza, má právo, aby bol takého vierovyznania, aké má on, či už to bude kresťan, moslim alebo žid. Preto chceme usporiadať stretnutie s najbližšími komunitami, ktoré sú u nás, aby sme hovorili o tom, ako vnímame smrť.

Smrť a všetko okolo nej je na Slovensku ešte stále tabu.

Áno, je to tabu. Boli sme 40 rokov amputovaní od určitých informácií. Myslím si, že materialistovi sa dosť ťažko umiera, keď si predstaví, že je nejaká hmota a potom už nič. Celý život ukazuje, že má nejaký zmysel. Pripúšťam, že existuje aj niečo za hranicou smrti. Stačí si toto uvedomiť a už sa dá na všetko pozrieť inak.

Aký je váš vzťah k viere?

Som rímska katolíčka. Myslím si, že aj preto mám veľmi veľa známych, i luteránov, židov, moslimov, lebo rozumiem viere. Prvá vec, čo musí byť, je tolerancia.

Poďme k športu, ktorý vás od malička opantal. Roku 1969 ste boli tretia vo svete v plávaní s plutvami na jednu morskú míľu.

Tento úspech som dosiahla v poľskej Poznani. A bolo to v bazéne, nie na mori. Jedna morská míľa, to je presne 1852 metrov. Tie dva metre sa dosahujú tak, že sa neskočí do vody hlavou, ale nohami. Lebo keď skočí plavec hlavou, preskočí tri metre.

Spomínate si na svoje vtedajšie pocity?

Prvý bol taký, že v Poľsku veľmi chlórujú vodu. Mala som tam vysušenú kožu a oči úzke ako čiarky, pretože ich voda doslova „vyžierala„.

Nechceli by ste si tento svoj úspech a mnohé ďalšie ešte raz zopakovať?

Za tie roky som sa nasúťažila už dosť. Pretekala som vo všetkom možnom. Od plávania, cez potápanie, beh na lyžiach, triatlón až po maratón.

Čo vás k tomu motivovalo?

To má svoje decéniá. V mladosti bola túžba vyhrávať. Potom nasledovali vytrvalostné športy s túžbou prekonať samu seba. A potom to bola radosť. Rada som opäť videla kamarátov a známych, bol to nádherný pocit.

Aký je váš vzťah k športu dnes?

Športujem stále, ale už necítim potrebu chodiť po súťažiach. Aj vek ma oprávňuje robiť niečo iné. Teraz už mám rada súťaženie v iných veciach. Dá sa povedať, že dnes, tak, ako som rada športovala, rada pracujem, „riešim„ preparáty, píšem články, odborné aj iné. Mám rada univerzitu, fakultu, chcem mnoho urobiť aj na ŽSK.

Radia sa ľudia s vami o svojom zdraví, keď ste patologička?

Áno, je to tak. Veľa ľudí sa ma kadečo pýta, lebo vedia, že som lekárka. Až neskôr im zíde na um, že som patologička, ale zväčša im stačí vedieť, že som lekárka. Ľudia sú takí, že radi rozprávajú o svojich neduhoch. Dnes už mám väčšiu trpezlivosť s nimi hovoriť. Kedysi som aj zahriakovala (smiech).

Ovplyvňuje práca patológa váš život a životosprávu? Do akej miery?

Práca patológa nemôže ovplyvňovať môj život, pretože to by nebolo dobré. Musela by som chodiť v čiernom, byť trudnomyseľná a smutná. Ako lekárka predsa len viem, čo je pre ženu lepšie alebo horšie. Nie som typ lekárky, ktorá je hrozne striktná a asketická. Život je tu na to, aby sme aj videli, aj ochutnali, aj užili. A aby sme využívali svoje danosti. Nielen pre seba, ale pre všetkých.

Monika Maruňáková

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  4. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  5. Vitajte v postapokalyptickom svete
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  1. Úprava osobného motorového vozidla
  2. Important information for Brazilians living in Slovakia
  3. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. Päť chýb pri zateplení strechy
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 30 546
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 500
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 276
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 568
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 806
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 700
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 641
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 370
  9. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 197
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 174
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Polícia obvinila muža z Turca z krádeže bicykla, hrozí mu väzba

Podozrivého policajti vypátrali za jeden deň.

Ilustračná fotografia.

Polopodzemné kontajnery sú už na ďalšom sídlisku

V nových kontajneroch vidí mesto potenciál aj v budúcnosti.

Polopodzemné kontajnery sú estetickejšie a zaberajú menej miesta.

Futbalová jeseň má zatiaľ otvorený koniec

Teoreticky je možné, že niekoľko futbalových zápasov prvej a druhej triedy by sa ešte tento rok mohlo odohrať. Či to situácia dovolí, je veľmi ťažké odhadovať.

Futbalové súťaže sú v našom regióne prerušené.

Tešia sa novej knižničke

Drevené knižné búdky sú obľúbené už aj v obciach.

Starosta Trebostova chce pri knižničke vybudovať čitáreň v parku.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

Sedemnásťročného chlapca zavalil strom

Leteckých záchranárov zo Žiliny privolali dnes dopoludnia na pomoc 17-ročnému chlapcovi, ktorého v lesnom teréne v katastri obce Zákopčie zavalil strom.

Už ste čítali?