S teplým počasím a lastovičkami sa vrátili do Martina aj iní vtáčkovia. Cezpoľní žobráci. Veru tak, aj za takouto „živnosťou„ sa dnes oplatí dochádzať stovky kilometrov. Časť našich „martinských„ žobrákov totiž dochádza až z Rimavskej Sobotu. A nie hocijako. Cestujú pohodlne – autami. A prečo naši? Áno, sú to tí istí, navonok zúbožení a poľutovaniahodní ľudia, ktorí dotvárali kolorit Martina aj vlani v lete. Na ich prítomnosť nás upozornil Michal Turzo. Aj teraz tvrdí: „Sú to tí istí ľudia. Majú maďarský prízvuk a zväčša sú počernej pleti. Všimol som si ich už v minulom roku. Ráno chodím so psom na prechádzku a vídavam ich. Na parkovisku za Strojárom sa každé ráno prezlečú do špinavých handier. Potom som ich zazrel aj poobede, ako po „šichte„ bufetili v parku na lavičkách.„
Aj my sme sa neskôr presvedčili o tom, že na útok na naše najcitlivejšie strunky sa domnelí žobráci vedia svedomito pripraviť. A neváhajú použiť rôzne rekvizity. Jeden z nich pokojne používa francúzsku barlu, ktorá dotvorí obrázok chudáka. „Nájdete ich po celom meste,„ dopĺňa Michal Turzo. „Jeden sedí pri Priore, druhý pred Fixom, ďalší pred poštou. Jeden hrá na harmonike, ďalší kľačí, spína ruky k nebu a prosí.„
Ak sa prizrieme bližšie, zistíme že „naši„ žobráci nosia kvalitnú obuv. Vlaňajšiu značkovú šiltovku už vymenili za obyčajnejšiu. Čo majú pod starým kabátom, žiaľ, nevidíme. No o tom, že nemajú svedomie pritlačiť na „naše svedomie„ a na naše peňaženky, to vieme. Už vlani sa nerozpakovali priznať, ako nám povedal jeden z nich, ktorý sa zvykne prizbrojovať barlou: „Ak by sa nám neoplatilo dochádzať do Martina, tak sem nechodíme.„
Pre lepšiu predstavu, počítame. Vzdialenosť z Rimavskej Soboty do Martina je 171 kilometrov. Ak rátame, že cena 1 litra benzínu je 30 Sk a spotreba na 100 km je približne 9 litrov, tak cesta k nám a späť stojí Rimavskosobotčanov zaokrúhlene 930 korún. Koľko korún musia teda zarobiť? „Keď je dobrý deň, tak zarobím aj 100 korún,„ priznáva opatrne jeden zo žobrákov. Pravdou ale je, že nepriznajú všetko. Všetci ale svorne tvrdia: „Peniaze potrebujeme na jedlo!„ Pokúšali sme sa toto tvrdenie overiť. Podľa svedkov, ktorí ich počínanie sledujú už dlhšie, údajne, peniaze vedia pekne roztočiť. Predavačka v bufete na Vajanského námestí nám povedala, že si kupujú hlavne alkohol a cigarety. „Celý deň ich vidím tu vedľa žobrať. Ak im niekto dá len jedlo, ohŕňajú nos. Chcú peniaze,„ dodáva.
A ako vnímajú žobrákov Martinčania? Zdravotná sestra Katarína Špekerová nám povedala, že im dáva peniaze. „Vyvolávajú vo mne súcit.„ Novinárka Ivana Skaličanová sa nám zase priznala, že im nedáva nič. „Sama nemám na rozdávanie. V prvom rade musím opatriť svoje deti.„ Podobne reagoval podnikateľ Miroslav Frolo: „Žobrákom peniaze nedávam. Prečo? Lebo tých, čo vídam, poznám a viem, že ich zneužívajú a nepoužijú ich na to, na čo im ich ľudia dajú.„ Rovnako sa k tejto téme stavia podnikateľska Jitka Hlavňová. „Už im peniaze nedávam. Myslím, že zneužívajú systém. Trápi ma tiež, že si štát s nimi nedokáže poradiť, alebo zatvára oči.„
Takže, ako je to vlastne? Môžu alebo nemôžu žobráci v uliciach mesta naťahovať ruky a útočiť na naše city? Čo na to zákon? Hovorí Sebastián Andrášik, hovorca Mestskej polície v Martine: „Samotný akt žobrania nie je postihnuteľný ani podľa priestupkového, ani podľa trestného zákona. Spomínam si, že tento problém sa snažili vyriešiť v Bratislave. V roku 1995 tamojšie mestské zastupiteľstvo prijalo všeobecne záväzné nariadenie, ktoré zakazovalo žobranie, alebo požívanie alkoholických nápojov na verejnom priestranstve. Nariadenie bolo prokurátorom napadnuté a 4.februára 1997 Ústavný súd SR rozhodol, že toto „vézetenko„ nie je v súlade s Ústavou SR. Ako jeden z dôvodov uviedol, citujem: „Žobranie s úmyslom vyvolať súcit okoloidúcich osôb a získať od nich peňažné alebo iné materiálne prostriedky samo osebe nemožno považovať za konanie, ktoré ohrozí alebo naruší verejný poriadok. Nemožno preto stíhať a sankcionovať žobrajúcu osobu len na základe domnienky, že sa za vyžobrané peniaze opije a potom bude robiť výtržnosti,„ koniec citátu.„
Keďže nález Ústavného súdu má silu zákona, naši strážcovia poriadku nemôžu konať. A to ani v prípade, ak očividne ide o zneužívanie ľudskej dobroty a ochoty pomáhať. Ako sa máme brániť voči takémuto fenoménu? Sebastián Andrášik dodáva: „ Naša spoločnosť má vytvorenú záchytnú sieť a v rámci nej pracujú organizácie, ktoré sa zaoberajú charitou a pomáhajú ľuďom v núdzi. Aj v Martine ich je niekoľko a môžu sústreďovať okolo svojej činnosti či poslania ľudí v núdzi. Nie je to len problém Slovenska. Podobný majú aj v iných krajinách. Napríklad, v Poľsku vo Vroclavi sa žobráci sústreďovali pred katedrálou a zneužívali emocionálne rozpoloženie ľudí. Arcibiskup preto vyzval veriacich, aby peniaze žobrákom nedávali a obrátili sa na charitatívne organizácie. A to je, zdá sa, jediný spôsob, ako sa nenechať vydierať.„
Na našom slobodnom rozhodnutí zostáva, akým spôsobom budeme pomáhať. Cezpoľní žobráci z Rimavskej Soboty si jasne protirečili. Tvrdili, že peniaze nemajú a nemajú si za čo kúpiť jedlo. Vyžobrané peniaze pritom prepili a prefajčili. Zistili sme, že sú perfektne organizovaní. Priznali sa nám, že sa pohybujú po celom Slovensku. V jednom meste sa zdržia tak tri-štyri dni. Ak ich zárobok klesá, idú ďalej. Ale pozor! Keď si od nich oddýchneme, sú tu späť ako na koni. Teraz si nás prišli oťukať - zatiaľ len na jednom aute. Vlani si ale pochvaľovali, že Martinčania sú štedrí. O nejaký čas opäť zaútočia na naše city. Necháme sa oklamať...?
Zuzana Ferenčíková
