Prečítal som si matičný „Národný kalendár 2003„ a zaujal ma v ňom článok: Pamiatka Matice slovenskej od Stanislava Mečiara. Autor vo svojom článku píše: „Roku 1944, koncom augusta, zastala činnosť Matice slovenskej na niekoľko týždňov následkom akcií boľševických parašutistov a hŕstky rozvratníkov na Slovensku s nimi spojených. Keď som na tretí deň po oslobodení Turč. sv. Martina prišiel pred matičnú budovu a tlačiareň, bol to žalostný obraz. Obloky zo severnej strany načisto povybíjané, v Neografii nemecká stráž chránila slovenský majetok pred rozkradnutím...„
Podľa toho akoby pisateľovi zlyhala pamäť. Zabudol na to, že v auguste 1944 bolo Slovenské národné povstanie – najvýznamnejšie revolučné vystúpenie Slovákov v doterajších dejinách. Zabudol na to, že v SNP sa Slováci postavili proti bezpráviu, násiliu a fašistickej vojnovej mašinérii a proti národnej neznášanlivosti. SNP nebolo prejavom živelného ozbrojeného odporu proti nemeckému a ľudáckemu fašizmu. Dalo do pohybu nie hŕstku ale široké vrstvy národa a malo aj medzinárodný význam. V tomto období Nemci neochraňovali slovenský majetok, ale ho ničili. Tak tomu bolo v Sklabinskom Podzámku, Blatnici, Priekope a likvidovali nielen majetok, ale aj ľudí. Za celým článkom Stanislava Mečiara cítiť určitú nevraživosť – akoby vyplývala z jeho klérofašistickej minulosti. Svedčí o tom aj jeho výrok: „Matica bude trvať i keby ju Slováci opustili.„ Pýtam sa preto autora, pre koho by bola Matica, pre mimozemšťanov, alebo len pre tých, ktorí v roku 1945 opustili Slovensko v dôsledku svojej kolaborácie s Nemcami? Ak chcel svojím článkom k 140. výročiu MS vplývať na slovenskú súdržnosť, domnievam sa, že sa mu to nepodarilo. Dostatočne asi nepochopil, že slovenský ľud je hrdý na SNP, lebo tým dal jednoznačný signál, že patrí do rodiny pokrokových národov, ktoré sa pričinili o porážku fašizmu v II. svetovej vojne. Bohuš Rakyta
