Potrebujú ich, bez nich by boli odkázaní na spoločnosť bielych stien. Sú ich tmelom, ktoré ich spája s ostatnými naokolo. Sú to ich osobní asistenti. Mnohokrát vidíme, ako pred sebou tlačia vozík s hendikepovaným občanom a v duchu ich obdivujeme. Obetovali sa. Prinášame názory aspoň niekoľkých z nich. Stretnutie s niektorými nás presvedčilo, že tomu tak nie je. Pomáhajú na základe vzťahu, sympatie, ochoty a vnútornej danosti.
Natália Matušů: „Osobnej asistencii som sa začala venovať pre vnútorné uspokojenie. Pri tejto práci je dôležité, keď je vzťah založený na vzájomnej tolerancii a úcte človeka k človeku. Vtedy môžeme využiť svoje altruistické sklony. Je to práca ako každá iná a je ešte krajšia, keď prerastie do priateľstva.„
Martina Strýčeková: „Spočiatku to nebolo moje rozhodnutie. Prišlo to akosi samo. Katka niekoho potrebovala, pretože chcela ísť na oslavu Silvestra. Dozvedela som sa to cez známu, a tak sme išli spolu. Porozumeli sme si a odtiaľ už bol len krôčik k osobnej asistencii. Ale hneď zo začiatku sa náš vzťah prelínal s kamarátstvom.„
Zuzana Krošláková: „Osobnú asistenciu som začala robiť na základe inzerátu v televízii. Bolo to v januári a bola som nezamestnaná. Neskôr som si síce našla trvalé zamestnanie, ale osobnej asistencii sa venujem aj naďalej.„
Novinka
v slovenskej realite
Osobná asistencia je v slovenskej realite niečo celkom nové. Legislatívne je podchytená v zákone o sociálnej pomoci a zákonom o zamestnaní. Termín asistent v našej spoločnosti slúži na označenie mnohých činností s rovnakou, ale rôznorodou náplňou. V dôsledku toho sa často stáva, že pojem osobný asistent v spojení s občanmi ťažko telesne postihnutými sa často zamieňa s pojmami opatrovateľ a ošetrovateľ. Osobný asistent je pravou rukou tých, ktorí chcú a dokážu napriek svojmu ťažkému zdravotnému postihu zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a postarať sa sami o seba a svoje začlenenie sa do spoločnosti. Osobný asistent pomáha vyvážiť nefunkčné nohy, ruky, oči a pod., ktoré sú nevyhnutné na výkon každodenných základných (napr. upratanie bytu, prijímanie jedla, pomoc pri starostlivosti o deti) a špecifických (napr. načítavanie kníh na audiokazety, turistické vychádzky) potrieb v živote občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Je to závislé od druhu postihu, musí sa zachovať možnosť dať sa postihnutému realizovať.
Verejnosť si častokrát osobného asistenta mýli ošetrovateľom. Osobný asistent ale nemá za zdravotne postihnutého osobnú zodpovednosť. Dotyčnému pomáha prekonať len jeho hendikep. Osobná asistencia sa na Slovensku zatiaľ vôbec neviaže na vzdelanie.
Napriek tomu, je celá táto činnosť o vzťahoch. Dobré je, ak hendikepovaný občan a jeho asistent majú spoločné záľuby. „Myslím si, že sme kamarátky, porozprávame sa a tak. Podľa mňa tu ide o zmenu myslenia ľudí. Povedia si, že osobná asistencia..., a hneď nastupuje súcit, aký je ten zdravý perfektný, aké musí mať danosti. Ale to nie je o tom. Niekto má sklon opravovať autá, tak ide opravovať autá, niekto má rád ľudí, tak ide za nimi,„ uvažuje Natália.
Právo vybrať si sám
„Mám viac asistentiek. Jedna by to nezvládla. Ak ľudia pochopia, že zdravotne postihnutý má také isté právo tu žiť, má také isté schopnosti, lebo sú dané temperamentom a inteligenciou, a nie vzhľadom tela, potom pochopia, že je nutná osobná asistencia,„ dodáva jedna z hendikepovaných Katarína Grichová.
Mariana Janásková sa k nej pridala: „Mám tri osobné asistentky. Neviem si to vynachváliť. Keď som skončila školu, bola som sama doma. Nemala som sa s kým porozprávať. Mám síce kamarátky, ale tie sú na mňa prirýchle. Vďaka osobným asistentkám nie som odkázaná na rodičov. Nemusím na nich čakať, kedy prídu z roboty, aby som si išla s nimi niečo vybaviť. Môžem ísť vonku, kedy chcem, môžem sa ísť opaľovať, môžem ísť kedykoľvek na prechádzku. Možno som mala šťastie, že mám so všetkými tromi kamarátske vzťahy. Aj vekovo sme si blízke.„
Osobnú asistenciu môže vykonávať každý, kto má v prvom rade schopnosť dať sa prejaviť tomu druhému, ktorý dokáže nadväzovať kamarátske vzťahy, vie dávať, ale aj prijímať, a popri tom spĺňa právne predpoklady, ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnej pomoci. Musí mať viac ako 18 rokov a je spôsobilý na právne úkony. Zákon hovorí, že asistentom ťažko zdravotne postihnutého občana by mal byť niekto blízky, niekto známy – priateľ, sused. „Je to potom na ich dôvernom vzťahu. Ak takého nenájde, je potom odkázaný hľadať si ho na inzerát. Medzi obidvoma stranami sa uzatvára zmluva v zmysle občianskeho zákonníka o výkone osobnej asistencie,„ povedala vedúca oddelenia peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ŤZP Okresného úradu v Martine Alena Brízgalová. O príspevok na osobnú asistenciu môžu požiadať občania ťažko zdravotne postihnutí vo veku od šiestich do 65 rokov. Úrad do výberu asistenta nevstupuje, lebo by to bolo ovplyvňovanie vôle občana. Ten má zo zákona právo vybrať si osobného asistenta sám. Okresný úrad aj z týchto dôvodov nevedie žiadnu databázu osobných asistentov.
Krátko zo zákona
Osobnú asistenciu ale nemôže vykonávať ten, kto je sám na ňu odkázaný, alebo je odkázaný na opatrovateľskú službu. Občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý je podľa posudku odkázaný na osobnú asistenciu, je možné poskytnúť peňažný príspevok na osobnú asistenciu. Nemožno ho ale poskytnúť podľa zákona vtedy, keď túto službu vykonáva manžel, manželka, rodičia alebo občan, ktorý prevzal dieťa do nahrádzajúcej starostlivosti rodičov či fyzická osoba, ktorú stanovil súd za opatrovníka. Podľa A. Brízgalovej je možné v zmysle zákona o sociálnej pomoci poskytovať osobnú asistenciu rodinnými príslušníkmi, ak je jej rozsah navrhnutý na viac ako 14 hodín denne. Potom môžu rodinní príslušníci vykonávať osobnú asistenciu najviac tri hodiny denne a len úkony: vstávanie, líhanie, osobná hygiena (umývanie, kúpanie, česanie, holenie, upravenie, mejkap, vyprázdňovanie, obliekanie, vyzliekanie), športová činnosť, pomoc pri akútnom ochorení a premiestňovanie.
Pevná sadzba za hodinu osobnej asistencie je 55 korún. Okrem iného sa peňažný príspevok na osobnú asistenciu neposkytuje, alebo sa kráti, keď je jeho príjem vyšší ako trojnásobok životného minima a ak hodnota jeho majetku a úspor presahuje 800-tisíc korún. Za majetok pre účely spomínaného zákona sa nepovažuje dom, v ktorom občan s ťažkým zdravotným postihnutím býva a ani poľnohospodárska pôda, ktorú využíva na svoj účel. Ale ak má niekto dva domy, tak ďalšia nehnuteľnosť sa už považuje za majetok. Podobne je to s vlastníctvom lesov, polí a pod. Vtedy OÚ neposkytne finančný príspevok, lebo občan si môže núdzu riešiť predajom tohto majetku a využiť finančné prostriedky na zabezpečenie osobného asistenta. „Ešte sme ale nemali prípad, kedy by príjem alebo majetok občana s ťažkým zdravotným postihnutím presahoval 800-tisíc korún,„ dodala A. Brízgalová.
Rozsah hodín osobnej asistencie je zo zákona najviac 20 hodín denne. Určuje sa na základe činností, ktoré si nemôže občan s ťažkým zdravotným postihnutím vykonať sám, a počtu hodín, ktoré sú potrebné na vykonanie týchto činností. Občan s ťažkým zdravotným postihnutím môže mať viac osobných asistentov, ale musí byť dodržaný rozsah hodín osobnej asistencie určený v posudku. Odbor sociálnych vecí Okresného úradu v Martine vynaložil v roku 2001 viac ako 5,105 milióna korún na financovanie osobnej asistencie.
(nk)
