Odchovanec martinského futbalu Marek Hollý, hráč s reprezentačnou skúsenosťou (obliekal dres reprezentačnej dvadsaťjednotky aj seniorskej reprezentácie, za ktorú nastúpil v zápase proti Rumunsku), je už právom považovaný za futbalového svetobežníka. Talentovaný futbalista „vyrástol z martinského dresu„ ešte v dorasteneckom veku. Talent od prírody, ktorému viacerí predpovedali veľkú futbalovú budúcnosť, odišiel v roku 1991 do Dukly Banská Bystrica. Na chvíľku sa vrátil domov, aby sa počas veľkej martinskej futbalovej krízy pobral skúsiť šťastie do Rimavskej Soboty. Tam pobudol na hosťovaní pol roka. Odtiaľ už jeho futbalová púť smerovala do veľkého futbalu - do Olomouca, popredného mužstva českej ligy. V drese Sigmy zotrval štyri roky, a potom jeho kroky viedli na Tehelné pole do dresu Slovana Bratislava. Obliekal ho rok. Zanedlho nato sa začala jeho dlhá legionárska púť Ruskom, kde obliekal dres piatich klubov – Nižného Novgorodu, CSKA Moskva, Vladikavkazu, Machačkaly a Astrachanu. Celkove štyri roky strávil vo vrcholovom ruskom futbale.
Teraz je nádej, že by sa mohol vrátiť do dresu, v ktorom urobil svoje prvé futbalové kroky. Minulý týždeň sme sa spolu stretli v našej redakcii a hovorili sme nielen o jeho futbalovom svetobežníctve, ale aj o jeho názoroch na problémy, ktoré momentálne kvária martinský futbal.
Prvým vykročením do veľkého futbalu bolo vaše pôsobenie v kvalitnej českej lige v celku Olomouca. Ako si spomínate na tie roky?
Len v tom najlepšom. Bolo to asi jedno z mojich najlepších pôsobísk. Bol som v profesionálne perfektne fungujúcom klube, kde sa takmer všetko točilo okolo dvoch ľudí, ktorí organizovali chod klubu. A musím povedať, že veľmi dobre. Mal som ale aj trochu šťastia. Keďže Olomouc mal zranených hráčov, hneď v prvom zápase som mal premiéru v základnej zostave. A hneď v prvom ligovom zápase som dal aj svoj prvý gól. Trénerom mužstva bol Slovák Dušan Radolský, aj to môžem považovať za svoje šťastie. V Olomouci som nazbieral kopu skúseností. Odtiaľ ma nominovali aj do slovenskej reprezentačnej dvadsaťjednotky.
Potom ste však zamierili do Slovana Bratislava. Tam sa vám už nedarilo tak ako na Hanej...
Tam to bolo trochu problematickejšie. Ani nie v tom, že by som mal problémy presadiť sa, ale skôr z hľadiska vnútorných problémov klubu. Spočiatku to síce vyzeralo dobre, ale postupne sa klub dostával do ťažkostí. Nastal odliv hráčov a jedným z prvých, ktorí sa pobrali preč, bol som práve ja.
Využili ste ponuku odísť hrať futbal do Ruska. Hovorí sa, že šport tam má stále zelenú, že populárne športy a kluby tam rozhodne neživoria. Je to pravda?
Čo sa týka profesionality špičkových klubov, prílivu peňazí do nich a diváckeho zázemia, tak máte jednoznačne pravdu. Z tohto pohľadu na najvyššiu priečku, z hľadiska môjho pôsobenia, radím klub CSKA Moskva. Najvyššia súťaž tam má vynikajúcu úroveň a priznám sa, že mi ruská liga aj vyhovovala. Hrá sa tam technický, kombinačný futbal. Nie nudný, ale s množstvom šancí. Ak by som to porovnal s českým futbalom, tak ruský je oveľa otvorenejší. Hráči nemajú až tak zviazané nohy taktickými pokynmi. V Čechách sa, naopak, hrá veľmi taktický futbal. No, a keď už som pri porovnaniach, tak na Slovensku prevláda skôr individualizmus, nie kombinácie.
Naposledy ste pôsobili v druholigovom mužstve Astrachanu. Aké podmienky tam mal futbal?
Do tohto klubu ma zlákal tréner, pod ktorým som pôsobil v Nižnom Novgorode. Moje rozhodnutie odísť tam ovplyvnilo aj to, že dlhšie som nehrával. Už som aj rozmýšľal skončiť svoje pôsobenie v Rusku, no on ma prehovoril. Podpísal som zmluvu na rok a pol, ale teraz sme ju obojstranne prerušili, pretože klub nemal dostatok finančných prostriedkov a ja som navyše potreboval ísť domov.
Ako si predstavujete svoju futbalovú budúcnosť?
Zatiaľ neplánujem odísť z Martina. Ponúk mám síce dostatok, aj od prvoligových či druholigových českých a slovenských mužstiev, ale už som bol dosť mimo domova. Navyše, teraz by som rád chcel pomôcť pozdvihnúť martinský futbal, a to nielen ako hráč, ale možno aj ako tréner či vo futbalovom manažmente. Chcel by som prispieť skúsenosťami, ktoré som pri pôsobení v profesionálnom futbale doma aj v cudzine získal.
To znamená, že je reálne aj to, že by ste obliekli dres Martina v štvrtej futbalovej lige?
Opakujem, chcel by som pomôcť, aj ako hráč. S mužstvom už trénujem od začiatku februára a hral som aj prípravné stretnutia.
Máte, teda, už svoje prvé martinské skúsenosti. Aká je, podľa vás, situácia v martinskom futbale?
Veľmi biedna. Tréner Peter Kurek má k dispozícii veľmi úzky káder mužstva. Navyše, má veľmi mladé mužstvo. To síce nie je až taká nevýhoda, ale rozhodne do kostry mužstva potrebuje dvoch-troch skúsenejších hráčov. Hovorím to už v súvislosti s jarnou častou sezóny, v ktorej by mal Martin potvrdiť postupové ambície. Lenže podmienky, povedal by som, sú priam katastrofálne. Ak v týchto podmienkach hráči a tréneri zostávajú verní klubu, potom je to len záležitosť ich úprimného vzťahu k futbalu a mestu. Aby ste si nemysleli, že ja to porovnávam s tým, čo som zažil v prvej lige alebo v Rusku. Keď som odchádzal, tiež neboli dobré podmienky. Neporovnávam ani to, či boli vtedy lepšie, alebo horšie. Pozerám sa na to inými očami. Vtedy, keď som odchádzal, bol som viac naštvaný, teraz som pokojnejší, a tak to, čo je teraz skutočnosťou, prijímam ako krutý fakt. Ako krutú realitu, ktorú by som aj ja sám chcel pomôcť zmeniť. Mne by to síce mohlo byť jedno, ale nie je.
V Martine sa stavilo na mlaď, našťastie, nebyť jej, futbal by už asi zakapal…
Som tu od začiatku februára. Videl som trénovať aj najmladšie futbalové talenty, ktoré pripravujú Rasťo Fučela, Ján Štrba alebo Peter Kurek. Preto z pohľadu budúcnosti nie som až taký pesimista. Aj v martinskom Fomate to, myslím si, majú dobre zorganizované. Zatiaľ som ešte nevidel dorasty, to, ako sú na tom hráčsky, to nemôžem posúdiť. Ale rozhodne môžem povedať, že v mužskom kádri sú všetko talentovaní futbalisti, vekom viac dorastenci než muži a určite pôjdu výkonnostne hore. Možno sa niektorí z nich objavia aj v lige. Nuž, ale to najpodstatnejšie pre dobro a rozvoj futbalu v Turci, si podľa mňa musia uvedomiť aj vo vidieckom futbale. Bolo by chybou, keby zabudli, že ak by neboli mnohí futbalisti prešli mládežníckymi celkami v Martine, nebola by v Turci taká široká základňa schopných futbalistov. Mnohí z nich obliekajú dresy viacerých turčianskych mužstiev, dokonca odchádzajú ešte v mládežníckom veku, bez toho, aby obliekli dres prvého mužstva Martina. Platí to, čo si asi pri svojich úspechoch uvedomujú možno menej, že ak sa nebude dobre pracovať v Martine, bude stagnovať aj futbal na okolí. Preto si myslím, že by už konečne mala v Turci zvíťaziť spolupráca nad hašterivosťou a niekedy až zbytočnou nevraživosťou.
V čom je to, podľa vás, že sa v Martine futbalu prestalo dariť?
Ja do toho až tak nevidím, ale myslím si, že sa tu stretávajú osobné záujmy určitých skupín ľudí. Neviem, či chcú pomôcť, alebo vyťažiť čosi sami pre seba. Ťažko z toho niekoho môžem viniť, keď situácia je absolútne neprehľadná. Ja som ale zvedavý, preto sa pýtam, ale každý mi povie niečo iné. Každý na každého nadáva. Kým sa to nezmení, asi ťažko sa čosi pohne dopredu. Asi na tomto všetko už roky stroskotáva. Je to na škodu futbalu, najmä tej najväčšej skupiny, ktorou sú jeho priaznivci. Na nich akoby nikto nemyslel.
Napriek tomu chcete obliecť dres Martina a pomôcť?
Už som svojho manažéra presvedčil o tom, že nechcem ísť nikam, že zatiaľ zostanem doma. Predbežne som s ním dohodnutý, že aspoň do leta. Ak klub vybaví transferlistinu, tak potom by už nič nemalo brániť a mohol by som byť k dispozícii trénerovi Petrovi Kurekovi, pravda, ak ten vydrží a nestratí chuť pracovať v takýchto podmienkach. Bola by škoda, keby nevydržal. Čosi som už skúsil, takže môžem povedať, že ho uznávam ako jedného z najtalentovanejších trénerov na Slovensku.
Pošuškáva sa, že je celkom možné, že dres Martina oblečiete spolu s bratom Františkom, ktorý je hráčom Turčianskych Teplíc a naposledy pôsobil vo Valči. Čo je na tom pravdy?
Nebol by som proti. Ale v tejto chvíli, keď spolu hovoríme, to má minimálne dva háčky. O tom, čo treba urobiť v mojom prípade, som už hovoril a rovnako treba vybaviť aj to, aby Fero dostal povolenie klubu. A na to už niet veľa času. Skúsených hráčov Martin v tejto situácii potrebuje ako soľ. Je tu, napríklad, aj taká možnosť, že sa rozhodnem ostať, ale tak sa môžem rozhodnúť iba v prípade, keď uvidím zlepšenie situácie okolo futbalu v Martine.
Čo pod zlepšením máte na mysli?
Som presvedčený, že najmä mesto by malo zohrať iniciatívnejšiu úlohu. Škoda, že zatiaľ dáva od futbalu ruky preč. Viete, všade, kde som bol, cítil som, že tam nechýba podpora mesta. Šport a futbal je aj istým fenoménom, ktorý môže prispieť k propagácii mesta – v tom pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle. Veď či nie je hanbou Martina, že jeho reprezentanti hrajú až štvrtú ligu, bez urážky len s dedinami, kde to funguje lepšie, pretože tam futbal nie je len záležitosťou zopár ľudí a nadšencov, ale aj starostu a funkcionárov obce?! V týchto podmienkach ešte futbal nie je až tak finančne náročný. Ale na druhej strane, nie je ani výnosný. Len ťažko chápem, že cesta k dohode je v Martine taká ťažká – doteraz doslova zarúbaná. Predsa, kto chce pomôcť, určite sa neuspokojí s jedným – dvoma rokovaniami, ale rokuje dovtedy, kým sa veci neposunú dopredu. Tento „trucpodnik„ nikomu nič neprinesie. Odnesú si to len tí, ktorí majú futbal radi, ale najmä mládež, ktorá vidí vo futbale ten najlepší spôsob, ako by sa mohla v športe realizovať. Nuž, ak toto nemá byť podnet na to, aby sa hľadalo a aj našlo východisko z terajšej krízy, tak potom neviem, aké tu máme priority. Ján Kŕč
