Viera Legerská
Do programu rokovania poslancov martinského mestského zastupiteľstva v januári sa opätovne dostal jeden, napohľad nenápadný, bod. Išlo o odsúhlasenie 3 miliónov korún pre Martinskú fakultnú nemocnicu, ktorej vedenie sa na radnicu a poslancov obrátilo so žiadosťou o pomoc pri financovaní stavebnej pripravenosti súvisiacej s inštalovaním nového špičkového zariadenia na vyšetrenie hlavy a srdca. Kto pozorne sleduje spravodajstvo z rokovania martinského mestského parlamentu vie, že tú istú žiadosť zmietol zo stola poslanecký zbor už raz, a to v závere minulého funkčného obdobia. A, paradoxne, o žiadané tri milióny korún rozšíril tak tú časť rozpočtu, o použití ktorého môžu rozhodnúť výbory mestských častí, teda poslanci sami.
Dnes už je veľmi ťažké dopátrať sa k skutočným motívom, ktoré viedli poslancov k takémuto verdiktu. Podľa očitých svedkov, posledné rokovanie mestského parlamentu v minulom volebnom období bolo poznačené nervozitou z blížiacich sa volieb, naháňaním posledných voličských hlasov, časť poslaneckého zboru akoby na poslednú chvíľu ešte chcela „pripomenúť„ primátorovi, kto je „pánom„ v rokovacej sále, bojkotovala hlasovanie i rokovanie, a tak celé zasadnutie vyznelo čudesne - ako boj o fazuľky. A v zápale tohto boja, v ktorom už nešlo ani tak o mesto a jeho občanov, ako o bilancovanie: kto z koho, sa dokrútilo aj niekoľko racionálnych návrhov. Slúži ku cti poslancov, ktorí sa vrátili po voľbách do poslaneckých lavíc a aj tých, ktorí v rokovacej sále sedia prvé volebné obdobie, že sa dokázali vrátiť k žiadosti nemocnice a bez emócii sa sústrediť na jej jadro. Na špičkovom zariadení, ktoré má byť jedným z mála na Slovensku, má byť prvý pacient diagnostikovaný v lete tohto roku. Nemocnica ale potrebuje dofinancovať stavebné práce, ktoré predchádzajú jeho inštalovaniu. Ak sa na ne nezoženú peniaze, ohrozená je jeho montáž a dodávka a ak by sme to chceli hnať do absurdna, možno aj to, že v Martine vôbec bude. Tri milióny sú v tomto projekte kvapkou v mori a mali byť vlastne len výrazom pozitívneho vzťahu mesta k „svojej„ nemocnici. Fakt, že v Turci neexistuje nemocnica s poliklinikou a že Turčania majú možnosť byť liečení, takpovediac na vlastnom dvore, špičkovými odborníkmi a špičkovými postupmi vo fakultnej nemocnici a že ak zoberieme do úvahy isté povinnosti mesta vo vzťahu k plneniu zdravotníckych služieb pre svojich občanov, musí nám byť v tejto rovnici jasné, že mesto a jej poslanci nemôžu kráčať jednou dolinou a univerzitná nemocnica druhou.
Isteže, je tu aj druhý pohľad. Fakultná nemocnica má širší spád ako len Martin či Turiec. A možno by mnohí z občanov Martina namietali, prečo sa má z „ich„ peňazí financovať zdravotnícke zariadenie, ktoré je štátne a ktoré lieči ľudí od Lučenca až po Oravu. Odpoveďou by mohol byť princíp solidarity a možno aj prechádzka po areáli nemocnice, ktorá na informačných tabuliach vystavuje aj názvy firiem sponzorujúcich túto inštitúciu, ktorých adresy sú lokalizované aj do iných ako len turčianskych miest a že teda na isté služby pre domácich pacientov prispievajú aj z odinakiaľ.
Pre túto chvíľu ale každopádne platí, že po hlasovaní v mestskom parlamente sa tri milióny pre nemocnicu našli. Dokonca, v jednom z vystúpení sme začuli aj zmienku o tom, že aj predsedovia výborov mestských častí by mohli dať hlavy dohromady a spolu zafinancovať niektorú z potrieb nemocnice z peňazí mestských častí. Na najbližšie rokovanie zastupiteľstva má prísť aj vedenie nemocnice, aby poslancov zoznámilo s prioritami tohto zariadenia a okruhom projektov, ktoré by mohli byť spoločnou vizitkou spolupráce nemocnice a mesta. Neviem teraz s čistým svedomím povedať, či je to správne, ak mesto rozdáva z toho mála, čo má na svoj rozvoj, pre štátnu nemocnicu. No jedno viem určite. Inak to nejde. V tomto štáte sú pomýlené aj zásadnejšie veci a zdravotníctvo za nich nemôže.
