Prvá turčianska rozhodkyňa začínala pri futbale tak, že nadávala na rozhodcov...
Emancipácia v turčianskom futbale pokračuje. Nedávno sme privítali v rýdzo mužskej zostave prvú ženu - prvú členku výkonného výboru Turčianskeho futbalového zväzu a predsedníčku jednej z jeho komisií Oľgu Vavákovú zo Sklabine - a hneď nato sa na turčianskych trávnikoch objavila ďalšia dáma. Tentoraz v rozhodcovskom úbore. 27-ročná Mária Lisická z Turian.
Futbal ju atakoval už od malička, pretože je dcérou dlhoročného funkcionára turianskeho Tatranu Juraja Mukeru. Hovorí: „Otec ma často vodil na futbalový štadión, a ja som si túto hru veľmi obľúbila...„ Napokon aj svoju lásku a manžela našla pri futbale - je ním bývalý kapitán turianskeho mužstva Radovan Lisický. Aj keď mladá rozhodkyňa tvrdí, že futbal v jej láske nezohral žiadnu úlohu a s manželom sa zoznámila v Nitre, odkiaľ pochádza... Napriek tomu sa futbal stal a zostáva súčasťou jej života.
Ako ste sa vlastne rozhodli, že budete rozhodkyňou?
Ja som to chcela už dávno, keď som mala pätnásť, ale vtedy som nevedela, na koho sa obrátiť. Potom prišli typické ženské starosti, vydala som sa, mala som dieťa, všetko muselo ísť bokom. Vlani som si ale povedala, že ak chcem ešte niečo dosiahnuť ako rozhodkyňa, tak je hádam posledný čas začať. A išla som.
Dôvod?
Lebo ma futbal bavil. Chodievala som na každý zápas rozčuľovať sa na rozhodcov, nadávať a kričať. Hrať, to ma nelákalo, ani by som to ani nevedela. A tak jediná cesta, ako sa do futbalu dostať, bola rozhodcovská dráha.
Myslíte si, že ženy majú k futbalu dobrý vzťah?
To asi ťažko. Aspoň tie, čo poznám, napríklad moje kolegyne v robote, tak tie ani nevedia, o čo v tomto športe ide.
U vás však nastal dôležitý posun. Obdivovať pekných chlapcov, čo naháňajú loptu, to je jedna vec, ale začať rozumieť pravidlám a vkročiť do zápasu ako priamy aktér, to je vec druhá...
To máte pravdu. Keď som začala futbal doslova študovať, a keď mi to chalani vysvetľovali a pomáhali pochopiť v prípravných zápasoch, otvoril sa mi úplne iný svet. Môžem vďačiť turianskemu rozhodcovi Tónovi Vojvodovi, ktorý ma do toho vtiahol. Keď som prišla za ním, aby mi pomohol, ochotne to urobil. Ďalší, čo mi pomohol bol Igor Putra a potom aj ďalší.
Keď ste prišli pred rokom do Martina na komisiu rozhodcov s tým, že chcete byť rozhodkyňa, neboli z toho páni trochu mimo?
Prekvapení boli, ale boli najmä radi, že sa chcem na to dať. Ja som aj vtedy ešte dosť váhala, myslela som si, že najprv sa teoreticky pripravím, a potom sa uvidí. Ale oni ma do toho vtiahli, že som na váhanie už nemala čas. Veľmi chceli, aby som začala čím skôr, možno preto, že som bola v Turci prvou ženou...
A tak ste začali rozhodovať prípravné zápasy Turian. Ako vám to išlo?
Hrozne! Dokonca raz, keď naši hrali s Diviakmi, som zahodila píšťalku na lavičku a išla som preč. Jednoducho, nešlo to...
Dôležité ale bolo, že vás to neodradilo, že tú zahodenú píšťalku ste opäť zodvihli...
Nie, neodradilo ma to. Akurát som si uvedomila, koľko chýb som narobila a aké je to zložité viesť futbalový zápas. Potom, keď som mala za sebou už aj skúšky, už to bolo lepšie. Na čiare to už celkom zvládam, s píšťalkou to je, samozrejme, ťažšie. Ale už ma nič neodradí, chcem byť rozhodkyňou a chcem postúpiť do vyšších súťaží.
Začali ste však v tej najnižšej. Najprv ako asistentka, potom už aj ako hlavná rozhodkyňa. Pamätáte si na svoju premiéru v majstrovskom zápase?
Áno, bolo to v Sklabini. Pamätám sa, že domáci už boli postupujúcim mužstvom a hostili niekoho z papierovo slabších. Napriek tomu prehrali. No najviac si pamätám na to, že som mala veľkú trému. Boli sa na mňa pozrieť rozhodcovia z vyšších líg, po zápase ma spucovali, že tam bolo veľa chýb, že som sa nesprávne stavala, že som mala slabý pohyb... no, ale ja som vtedy nevedela, kde je sever... Nakoniec to dopadlo dobre. Dodnes veľmi oceňujem toleranciu hráčov oboch mužstiev, boli perfektní.
Potom ste postúpili do I. triedy, ale tam už bola vaša premiéra ťažšia...
Áno, bol to zápas Kláštor - Košťany. Aj tu som pocítila veľkú toleranciu hráčov, ale neskromne si myslím, že táto premiéra už bola lepšia ako tá v Sklabini.
Chcete rozhodovať mužom, alebo je vašim cieľom ženský futbal?
Ženský futbal by som chcela rozhodovať, ale k tomu vedie jediná cesta - musím postúpiť ako rozhodkyňa mužského futbalu aspoň do V. ligy. Potom ma môžu nominovať na zápasy I. slovenskej ligy žien. No, a tam by sa mi už otvárali dvere aj do zahraničia. Ale to je zatiaľ iba môj futbalový sen... Ale nechcela by som rozhodovať výlučne ženský futbal, myslím si, že najlepšie by bolo aj jedno, aj druhé...
Kričia na vás fanúšikovia?
Kričia. Aj ja som kričala, keď som tomu nerozumela... Je mi jasné, že na futbal chodia aj takí, ktorí sa tam idú vyslovene odventilovať. Doma sú pod papučou a idú sa vykričať na ihrisko, no a jediný objekt ich pozornosti je rozhodca. Takým ľudom určite nejde o šport... Je samozrejmé, že rozhodcovia urobia chyby, pamätáte si, koľko ich urobili napríklad na majstrovstvách sveta, koľko regulárnych gólov neuznali? O to viac chybujú v okresných súťažiach, ale toleranciu u divákov sotva nájdu. Takých divákov, ktorí si povedia - aj rozhodca sa môže pomýliť - takých je veľmi málo.
Padli na vašu adresu aj vulgárne nadávky?
Áno, žiaľ, mám aj také skúsenosti. Keď som začínala na čiare, tak som si vypočula svoje. Napríklad na Turčeku sa na mňa zamerali a boli to doslova odporné nadávky. Potom tých krikľúňov usporiadatelia museli vyviesť.
A čo hráči?
Zatiaľ sa voči mne tak nesprávajú. Myslím si, že pred ženou si radšej zahryznú do jazyka. Rozhodca, či chce alebo nechce, je v centre pozornosti.
Ako to znášate?
Povedala by som, že v civilnom živote som dosť drzá, mám, ako sa hovorí, svoju hubu, ale keď vyjdem na ihrisko, tak mám stále veľkú trému a hráči to na mne určite vidia. Ale povedala som si, že od jarnej sezóny sa to musí zmeniť. Musím byť tvrdšia a rozhodnejšia. Budem sa snažiť nedať trému najavo a učiť sa zbavovať sa jej. To chce len väčšie zápasové skúsenosti a rutinu.
Čo na to všetko hovorí manžel? On už kopačky zavesil na klinec, a teraz ste si ich obuli vy...
Ja som sa s manželom radila a pýtala som sa ho, či mu to nebude vadiť, že chcem byť rozhodkyňou. Povedal, že mu to vadiť nebude. No, a teraz, aj keby zmenil názor, už má smolu. Som rozhodnutá, že neprestanem.
Prajeme prvej turčianskej žene s píšťalkou, aby vydržala a zažila s futbalom veľa dobrého. Tesne pred uzávierkou týchto novín sme sa dozvedeli, že s tým jej postupom do V. ligy je to celkom nádejné...
Igor Gabaj
