Sviatky radosti a pokoja sme už absolvovali, nastúpila bežná, každodenná realita. Tá máva často celkom inú ako radostnú a pokojnú tvár. Medzi sviatkami som v ktorejsi televízii zachytil správu, že na bratislavskej Linke dôvery mali napriek Vianociam rušno a veľa osamelých ľudí využívalo jej služby. Osamelosť, pocity neistoty, nenachádzanie zmyslu života... to pozná určite každý a aspoň v miernejšej podobe sme to prežili všetci. A prežili sme aj stavy, ktoré to všetko sprevádzajú: smútok, melanchólia, nechuť k bežným činnostiam. Ak ale táto, nazvime to melanchólia, začne meniť naše vnímanie sveta, ak pretrváva neprirodzene dlho, alebo ak naša „čudná nálada„ nemá nijaký reálny dôvod a nevedno prečo sa cítime zle, nepríjemne, previnilo, v tom prípade je čas uvažovať nad indikáciou depresívneho ochorenia. Práve o depresii ako o závažnom ochorení, ktoré patrí do kompetencie psychiatra, sme sa rozprávali s MUDr. Alenou Mažgútovou, lekárkou Psychiatrickej kliniky JLF UK a MFN v Martine.
Povedzme si na úvod, čo vlastne je depresia?
Z medicínskeho hľadiska je depresia jednoznačne ochorenie. Depresie rozdeľujeme na primárne, tie vznikajú akoby samy od seba, bez zjavného dôvodu a sekundárne, sem patria tzv. reaktívne depresívne stavy, ktoré niekedy sprevádzajú iné ochorenia. Hneď na začiatku si treba uvedomiť, že existujú naše prirodzené ľudské pocity, ako sú nostalgia, zádumčivosť, smútok, alebo niekedy povahová nerozhodnosť, rozladenosť, či stavy osamotenosti, samoty, človek ich určite neraz v živote zažil, no v tejto súvislosti nemožno hovoriť o depresii ako o chorobe.
Na internete sme našli údaj, podľa ktorého postihuje depresia v akejkoľvek forme na celom svete 20 percent žien, 10 percent mužov a 5 percent dospievajúcich. Sú tieto čísla z vášho pohľadu reálne?
Ak by sme mali hovoriť o depresii z toho nášho, medicínskeho hľadiska, tak by sme sa mali vrátiť k primárnej, endogénnej depresii, ktorú som spomínala. Týmto ochorením trpí možno hore-dole jedno percento populácie, možno viac. Dokonca sú aj také údaje, že takmer každý človek v živote prekoná, vediac o nej alebo nie, depresiu. Kratšiu, dlhšiu, liečenú, neliečenú. Ale spomínaná endogéna depresia sa týka jedného až dvoch percent populácie. Podľa môjho názoru v údajoch, ktoré spomínate, sú zahrnuté aj reaktívne depresívne stavy. Treba ale povedať, že aj tie sa považujú za chorobné, dajú sa liečiť a liečia sa.
Dalo by sa povedať, že depresia postihuje ľudí istého veku? Inými slovami: vedeli by sme vymedziť nejaké „rizikové skupiny„, ktoré sú viac ohrozené vznikom tohto ochorenia?
Naozaj, niekedy sa vraví, že je to ochorenie mladšieho veku, okolo dvadsiatky, tridsiatky. Nie je to ale celkom pravda. Skôr by som povedala, že v tomto veku má najtypickejšie prejavy. Ale depresie vznikajú aj v detskom veku, čo by určite potvrdil pedopsychiater. A často nie sú rozoznávané ako choroba ani rodičmi, ani pedagógmi, lebo sa prejavujú inak ako u dospelých. Depresie vznikajú takisto u starších ľudí, alebo u ľudí v období životných úvah, povedzme na prelome pracovného obdobia a penzie.
Ako by ste zhodnotili vážnosť tohto ochorenia z pohľadu psychiatra?
Toto ochorenie môžeme hodnotiť ako veľmi ťažké. Napriek tomu, že má rozličný priebeh: ľahší, stredný, ťažký až hlboký psychotický. A prečo ťažké? Je veľké riziko, že depresia vyústi do samovražedného konania.
Spomínali sme niekoľko stavov, ktorými sa môže prejaviť depresia. Ako rozoznáme, že ide už o chorobu a nie len o prechodne zlú náladu, nepohodu?
Depresia sa vyznačuje poruchami najmä, alebo najvýraznejšie, v troch duševných oblastiach: Po prvé je to porucha nálady, pričom rozumieme depresívnu poruchu nálady, ktorá je skleslá, zúfalá, smutná, vážna alebo akoby nijaká. Pacienti to označujú, že tak „nijako„ sa cítia. Ako druhé je tu porucha myslenia. Myslenie depresívneho človeka má iné tempo, zvyčajne pomalšie a má iný obsah, zvyčajne tmavší, temnejší, pesimistický. Treťou oblasťou, v ktorej sa depresia prejaví, je psychomotorika. Znamená to, že ten náš bežný, nám vlastný dynamizmus podmienený psychikou, je depresívne spomalený. Depresia sa ale neprejavuje zmenami len v emotivite, citovosti, v myslení a psychomotorike, ale postihuje všetky psychické funkcie - pozornosť, pamäť, pudovosť... Keď to charakterizujem takto podrobnejšie, mala by som ešte spomenúť, že depresia býva často sprevádzaná úzkosťou. Teda nie skleslosť, spomalenosť. Úzkosť je práve napätie, dokonca búrlivé napätie, sprevádzané obrovskými vegetatívnymi príznakmi, nepohodou.
Príznaky, ktoré ste popísali, sú jasné, ale stále to zvádza k pochybnostiam: tieto stavy pozná každý, aspoň v miernej intenzite. Napríklad: v práci sa mi nedarí, ešte ma k tomu aj šéf nahneval, zmietol zo stola moju prácu a ja mám pocit, že som neschopný, že nemám na to, nič ma nebaví a mám zlú náladu. To môže byť aj pomerne dlhodobý stav, ktorý sa premietne aj do ďalších oblastí života, ktoré už s prácou priamo nesúvisia.
Aby človek sám sebe rozumel: ak som smutná, tam je zvyčajne psychologicky jasne zrozumiteľný dôvod. Buď je to strata čohokoľvek, kohokoľvek. Ak som zadumaná, je dosť možné, že mám o čom premýšľať. Mrzutosť pre problémy v práci - to depresia nie je. To sú chvíľkové stavy, prirodzené, primerané situácii, ktoré každý z nás prežíva hocikedy. Depresia je ochorenie, ktoré - nemá dôvod. Bez akýchkoľvek dôvodov sa môže zjaviť a človek nechápe, prečo zrazu ten svet a seba samého vníma inak. Ale aby to nebolo také jednoduché: Keď máme „sklony„ k depresii (je tu aj dedičný faktor), tak dlhšie trvajúca a nadmernejšia záťaž môže pootvoriť dvere depresii a prejaví sa ochorenie. Znova hovoríme o depresii ako o chorobe, ktorá sa dá liečiť.
Ale aby sa človek vôbec dostal k lekárovi, a v tomto prípade k psychiatrovi, mal by vedieť, že je chorý. Ako to teda rozoznáme?
Pri depresii už človek prežil istú časť života, niečo vie, niečo nevie. V depresii prichádza ako keby k posunutiu miery vecí oproti predchádzajúcej životnej skúsenosti. To znamená, že zrazu máme dojem, že sme nerozhodní, bezmocní, neistí pri veciach, ktoré nám nejaký mesiac, polrok dozadu boli samozrejmé a nerobili nám problémy. Prípadne sa nepúšťame do zvyčajných vecí, činností, pripadáme si sami leniví, dokonca aj okolie nás môže takto vidieť. Nuž ale lenivosť je skôr vecou povahy, vlastnosť, nemôže zrazu vzniknúť lenivosť v štyridsiatke. Nepochybne. V tom čase okolie, naši najbližší dokonca môžu reagovať poznámkami: veď sa premôž, vzmuž sa, nemysli na to tak čierne. Toto sú obyčajne také nabádania, ktoré nepomáhajú, skôr utvrdzujú už chorého človeka v presvedčení o vlastnej neschopnosti alebo zbytočnosti. Spomínali sme myslenie s temnejším obsahom, ale je tam napríklad aj tendencia k hodnoteniu vecí, ktoré strácajú zmysel. Pri depresii človek buď ten zmysel nehľadá, alebo ho nenachádza. Človek začína mať problémy v práci, v ktorej bol funkčný. Muži sa často realizujú práve v zamestnaní a zrazu veci, ktoré dvadsať rokov zvládali bez problémov, im začnú robiť problém, stávajú sa nerozhodnými, neistými. Opakujem tie slovíčka, ale oni sú reálne. Takto sa depresívny človek cíti neistý, bezradný, niekedy bezmocný, niekedy zbytočný. Depresia posúva našu mieru zvyčajne do neschopnosti, nezdatnosti, ničotnosti, bezvýznamnosti alebo napríklad márnosti.
Štatistika spomína dvojnásobný počet depresie u žien v porovnaní s mužmi. Môžete to potvrdiť?
Mužské depresie bývajú niekedy skryté. Nechcem to ale vzťahovať k údaju, ktorý uvádzate. Nechcem tým povedať, že by to muži nejako pretrpeli kdesi v skrytu v kútiku, to sa hádam ani nedá, ale niekedy mám skôr ten dojem, že muži majú inú tendenciu premáhať sa, nebrať na vedomie zreteľné signály svojej duše a tela, ktoré akoby trošku znižovali ich význam v živote, ktorý vedú. Akoby ich znefunkčňovali a nechcú si ich pripustiť už aj vzhľadom na historicky danú úlohu, ktorá sa pripisuje mužom. Preto možno tie rozdiely v štatistických údajoch.
Na otázku: Čo robiť? je jednoznačná odpoveď: Liečiť sa! Pripusťme ale, že v prípade psychiatra majú ľudia stále predsudky. Čo s tým?
Ak sme sa zhodli v tom, že depresia je choroba, tak ju treba liečiť. A dá sa liečiť bez následkov. Ľudia majú často rešpekt pred zmienkou o psychiatrii, obavy, či tu nie sme blázniví, či nezostanú nejaké následky, čo povedia ľudia. Tie predsudky poznám a stretávam sa s nimi pomerne často. Depresia sa dá vynikajúco liečiť, hlavne modernými spôsobmi, modernými liekmi, ktoré sú dobre znášané, takmer bez vedľajších účinkov. Depresia je vážne ochorenie, aj tá ľahká. A najmä preto, lebo ak je nerozoznaná, alebo neliečená, či nedostatočne liečená, môže sa naozaj končiť smrťou.
Dalo by sa teda povedať, že je to smrteľne vážna choroba?
V niektorých prípadoch áno. Depresiu treba v prvom rade diagnostikovať. Pacient prichádza za lekárom s tým, že má nejaké ťažkosti. A možno o tomto je tento rozhovor: aby človek rozoznal sám u seba: ak sa mi mení svet, ak som ho 20, 30, 40 rokov vnímal jedným spôsobom a teraz sa mi to všetko zdá iné, čudné, márne, tak asi ide o depresiu a niekedy stojí za to ísť za tým psychiatrom a spýtať sa ho na to. Ak nie, fajn. Ak áno, dá sa liečiť. A odporúčala by som pri podozrení z depresie konzultáciu s psychiatrom, ale výsostne s psychiatrom. Tak, ako pri podozrení, že mám infarkt, idem za kardiológom a nikam inam.
Tu sa vynára ďalšia otázka: Prečo hneď psychiater? Dnešná doba už ponúka rôzne alternatívne spôsoby liečby. Psychotronici, ľudia pracujúci s energiami, bioenergiou a podobne. Ako vnímate ich pôsobenie v oblasti liečenia depresie? Pripúšťate aj tieto „iné spôsoby„?
Som lekárka a neviem hovoriť o iných spôsoboch. O tzv. alternatívnych nemám prehľad, a - to je môj postoj - neverím im. Minimálne preto, lebo už pri súčasnom stave poznania endogénne depresie sú biologicky, organicky podmienené a definované, ide o určitý posun mediátorov v našom nervovom systéme v spojivách nervových buniek a na to existujú dosť presne zacielené lieky. Tu nepomôže spôsob stravy, bylinky, vonné lampy alebo spôsob relaxácie, či odblokovanie čohokoľvek. Neliečená depresia pokračuje, zvyšuje riziko samovraždy, siahnutia si na život v beznádeji, zúfalstve a bezmocnosti. To riziko je obrovské.
Kedy je najvyšší čas zájsť za psychiatrom?
Depresia, ak sa rozozná, by sa mala liečiť čo najskôr. Čím skôr sa začne liečiť, tým skôr sa vylieči. Napokon človek niekedy ani nemusí upadnúť do priepasti tej najhlbšej depresie, ale ak by si svoju depresiu neliečil, ale hľadal kadejaké iné metódy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú láskavejšie a nehľadal kvôli predsudku psychiatra, môže sa stať, že depresiu zanedbá. Je vhodné nepremeškať vhodný čas liečenia. Utrpenie človeka sa tým zmierni. Takisto sa môže stať, že ak by sme ochorenie zanedbali a predlžovali fázu depresie, zanedbáme ju do tej miery, že človek skutočne skončí svoj život. Bezdôvodne a zbytočne.
Marcel Hanáček
