Ján Kŕč
Rozhodne nepatrím medzi tých, ktorí majú radi zimu. Bez nej by som určite vydržal. Lenže ona patrí do kolobehu prírody, a tak ju musím rešpektovať a prežiť aspoň pohľadom z okna na lysinu Martinských holí. Napriek všetkému sa mi páči pohľad na zasnežený vrchol, najmä keď je presvietený slnečnými lúčmi. Vtedy si viem aj živo predstaviť, že tam hore je lyžiarsky raj. Lenže počasie je často nevyspytateľné, preto aj tých malebných pohľadov na vrchol, nebolo počas tejto lyžiarskej sezóny až tak veľa. Ani nemohlo, lebo Martinské hole, zostávajú stále jedným z mála lyžiarskych stredísk, odkázaných na vôľu prírody.
Pamätám si na množstvo odvážnych plánov. Ani som sa im nečudoval, lebo bolo nad slnko jasné, že toto stredisko zimných športov, ktoré, podľa našich informácii v osemdesiatych rokoch prinášalo do kasy telovýchovnej jednoty milióny korún, si ozaj zaslúži pozornosť a investovať do rozvoja. Najmä po roku 1990 sa o plánoch s tým súvisiacich hovorilo čoraz hlasnejšie. Bolo viac úvah. Hovorilo sa napríklad o kabínkovej lanovke, ktorá mala mať údolnú stanicu s veľkým parkoviskom už na Podstráňach, ale aj o druhej alternatíve nad Záturčím. Aj ja som mal možnosť vidieť projekty, plány, ktoré sú však dnes asi len zaprášené vo „fascikloch„.
Dnes je situácia taká, že namiesto rozvoja lyžiarskeho centra zaznamenávame jeho stagnáciu. Ba, niektorí hovoria dokonca o výrazných krokoch späť. To, čo sa vybudovalo pre lyžiarov, ako napríklad úschovňa lyži, alebo verejné WC, už dnes neexistuje, je prebudované na iný, honosnejší účel. V minulom desaťročí sa, podľa týchto skeptikov, vybudovali na Martinských holiach iba turnikety. No, a to ostatné - obsiahnuté v projektoch - je zatiaľ tiež iba snom, lebo na Martinských holiach sa stále nezasnežuje. Úvahy o vybudovaní akéhosi jazerného rezervoáru vody, aby sa vytvorili podmienky na fúkanie technického snehu, zostali tiež zaprášené. Bolo trpkým paradoxom, že zahraniční rekreanti, ktorí si na tohoročné sviatky objednali ubytovanie na Martinských holiach vo viere, že sa v tomto „chýrnom„ lyžiarskom stredisku postavia aj na lyže, museli chodiť za snehom do Jasenskej doliny alebo do Valče. Teda, tam, kde pochopili, že netreba nečinne len dvíhať hlavy k oblohe a čakať, či im Perinbaba niečo nadelí. Dokázali to, čo „majitelia Holí“ nie, nájsť súzvuk a kráčať za svojím cieľom, nielen kuť plány, ale ich aj realizovať.
Pod Hoľami ale roky vládne nesúlad, boj ani nie tak koncepcií, ale podľa všetkého asi skôr boj o čo najväčší kus z koláča. Ak sa tieto záležitosti nedajú do poriadku, na plánoch rozvoja lyžiarskeho strediska ešte pribudne viac prachu a Martinské hole môžu upadnúť do zabudnutia. No, a to všetko nie je len o lyžovaní. Veď podstatou úvah a plánov bolo, aby sa pod úpätím Martinských holí vytvorili ubytovacie kapacity a celá infraštruktúra tak, aby sa rýchlou visutou dopravou do strediska chodilo len športovať. No, a to už je ozaj aj o rozvoji tohto regiónu...
