V Duropack Turpak Obaly, a.s., Martin si na sklonku magického roka ohraničeného dvoma dvojkami pripomenuli storočnicu od chvíle, keď v roku 1902 účastinná spoločnosť Továreň na celulózu začala písať históriu výroby a spracovnia celulózy a papiera v Turci. O nej, ale aj o súčasnosti a budúcnosti výroby hovoríme s generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti Duropack Turpak Obaly Martin Jánom Žiakom.
Prebehnime, na úvod, formovanie výroby celulózy v Martine...
Pomôžem si filmom, ktorý sme pri príležitosti osláv storočnice nechali vyrobiť a ktorý podrobne mapuje históriu výroby celulózy. Prešla zložitým vývojom už v prvých rokoch svojej existencie. Keďže pôvodná účastinná spoločnosť nedostala od uhorských úradov povolenie vypúšťať odpadovú vodu do Turca, fabrika sa stala súčasťou majetku Brassovskej továrne na celulózu, ktorá bola podnikom Maďarskej všeobecnej banky. Jej prioritou bolo neustále zvyšovanie objemov výroby a aj v Martine sa to prejavilo nákupom nových strojov, tlakom na produktivitu práce, ale aj prvým väčším štrajkom žien, ktoré v roku 1913 požadovali vyššiu mzdu. Po vzniku ČSR predala Maďarská úverová banka celulózku domácim podnikateľským subjektom. Vzápätí sa pristúpilo k dôkladnej rekonštrukcii strojového parku. V tom čase už podnik produkoval aj nebielenú buničinu, lepenku a papier. Roky veľkej hospodárskej krízy zasiahli aj martinskú celulózku a v marci 1932 boli vlastníci nútení výrobu zastaviť. Hrozila dokonca úplná likvidácia podniku a na jej záchranu sa konal mohutný verejný protest. Počas vojnovej Slovenskej republiky sa celulózka dostala do majetku Spolku pre chemickú a hutnú výrobu. Na jeseň roku 1944 sa továrne zmocnili Nemci, ktorí tu opravovali automobily a tanky a začali aj s demontážou funkčných výrobných zariadení. Miestni robotníci aj za cenu ohrozenia svojich životov poschovávali niektoré funkčné časti strojov. Na jeseň roku 1945 sa podarilo aspoň čiastočne sprevádzkovať výrobu nebielenej celulózy a viacdruhového baliaceho papiera. V päťdesiatych rokoch sa pristúpilo k likvidácii zastaralého malovýrobného zariadenia, ktoré postupne nahradili moderné technologické linky. V ďalších rokoch sa v modernizácii pokračovalo. Ďalším medzníkom bol rok 1973, kedy so svojou činnosťou začala prevádzka na výrobu tapiet - prvá svojho druhu na Slovensku. Unikátom bola a aj zostáva produkcia sedemvrstvovej vlnitej lepenky, ktorá bola v roku 1980, keď sa s ňou v Martine začalo, jedinou v rámci východnej Európy.
Súčasníci občas spájajú celulózku s martinským strojárskym gigantom. Ako sa dejiny strojárstva spojili s dejinami výroby celulózy?
Administratívnym rozhodnutím, a to aj napriek nesporným úspechom národného podniku Turčianske celulózky a papierne Martin. V roku 1986 boli začlenené do komplexu Závodov ťažkého strojárstva v Martine. Napriek snahám ZŤS o zrušenie pôvodnej výroby sa ju v papierňach podarilo udržať, čo sa najmä po roku 1989 ukázalo ako prezieravé. Po zložitých peripetiách sa od 1. júla 1990 stal závod opäť samostatným a vrátil sa k predchádzajúcemu názvu - Turčianske papierne. Od 2. apríla 1992 už na ich teritóriu začali pôsobiť dve akciové spoločnosti - Martap a Turčianske papierne. Prvá z nich prebrala výrobu bytových tapiet a druhá produkciu obalov.
Storočnicu papierne oslávili ale pod novým názvom...
V rámci veľkej privatizácie boli Turčianske papierne, a.s., predané a od 14. marca 1996 začlenené do skupiny Duropack. V tom čase v papierňach pracovalo 400 ľudí a ročne sa tu vyrobilo 35 miliónov metrov štvorcových obalov z vlnitej lepenky. Vývoj od roku 1996 bol poznačený silným tlakom na produktivitu práce a dnes v Martine pracuje 205 zamestnancov a v našej novootvorenej prevádzke vo Veľkých Levároch ďalších 60 ľudí. Rok ešte nemáme uzavretý, ale predpokladám, že ho skončíme s bilanciou 55 miliónov metrov štvorcových obalov. Dosiahli sme stabilnú pozíciu na slovenskom trhu a stali sme sa plnohodným členom skupiny Duropack, ktorá v stredoeurópskom regióne v siedmich závodoch v Nemecku, Rakúsku, Slovinsku, Čechách, v Maďarsku a na Slovensku zamestnáva takmer 1500 pracvníkov a ročne vyrobí 250 tisíc ton obalov z vlnitých lepeniek.
Aký sortiment výroby dnes dominuje v martinskom Duropacku?
Vyrábame od dvojvrstvovej až po sedemvrstvovú lepenku - v nej máme výlučné postavenie na slovenskom i bývalom federálnom trhu. Časť produkcie, tzv. tvarové výseky, sme schopní vyrobiť s až štvorfarebnou tlačou. V posledných rokoch sme sa venovali zvyšovaniu nárastu predaja hotových výrobkov a systematicky sme znižovali predaj polotovarov. Malo to svoj pozitívny dopad na hospodárske výsledky firmy.
Bola storočnica pripomínania si existencie výroby papiera v Martine dôvodom na prevratné zmeny v technológii či organizácii práce vo firme?
Bol to skôr dôvod pre sformovanie pocitu hrdosti na to, že v Martine napriek pohnutej histórii výroba papiera pretrvala a že sa rozvíja. Uvedomili sme si pritom, že toto všetko niekto vybudoval, že to boli ľudia z Turca, ktorí dokázali výrobu formovať tak, aby firma prežila, aby mala svoj výrobný program, a to aj napriek tomu, že doba jej rozvoju nie vždy priala.
Ako ste oslávili storočnicu?
Pracovne i spoločensky. Úspech mal film o výrobe papiera v Martine, ten sme premietali vo firme i na miestach spoločenských podujatí venovaných storočnici. V kultúrnom programe, ktorý sa uskutočnil v martinskej športovej hale vystúpili aj Peter Lipa a Marcella Molnárová a ďalší umelci
A čo ďalšia storočnica?
Určite musíme dobehnúť i predbehnúť konkurenciu v stredoeurópskom regióne. Šanca je i v raste produktivity práce, predpokladáme v rozmedzí štyroch-piatich rokov zvýšiť ju o 30-40 percent pri zachovaní počtu pracovných miest. Dostali sme sa z oblasti straty do zisku, takže sa vytvoril predpoklad na investovanie. O zmene sortimentu neuvažujeme a našim cieľovým zákazníkom zostane aj naďalej predovšetkým zákazník na Slovensku.
(rr)
