Zážitok roka
Čo všetko sa môže stať! Život je autorom najneuveriteľnejších príbehov. Jeden taký sa skoro stal našej kolegyni. Predstavte si - blíži sa koniec pracovnej doby, je pred 16. hodinou, vonku sa už pomaly zmráka, v redakcii už zostalo len zopár ľudí. Pomaly sa chystajú domov. Ešte si odskočím na WC, pomyslela si jedna z nás, vzala kľúč a po schodoch zišla až do suterénu, kam musia dámy za svojimi vecami. Odomkla dvere a automaticky ich zamkla zvnútra. O pár minút sa to stalo - pri odomykaní sa kľúč v zámke zlomil a naša kolegyňa zostala uväznená v nedobrovoľnej pasci. Keď ju už začala bolieť ruka od búchania a hrdlo od kričania, začala pomaly rozmýšľať ako tu strávi celú noc. Blížiaci sa horor napokon zmarili dobré uši ďalšej kolegyne, ktorá odchádzala z práce ako posledná. Takže, z toho vyplýva poučenie - už nikdy na WC bez mobilu...
Pacient roka
Náš kolega Igor Gabaj strávil nedobrovoľne prvé dva mesiace roka v nemocnici. Zásluhou Igora mladšieho, nášho šikovného civilkára, dostal darček, ktorý zaháňal nielen nudu, ale uspokojil aj športovú dušu pacienta. Požičaný televízor prišiel vhod, pretože v tom období boli v ďalekom Salt Lake City hry zimnej olympiády. Keď sa náš „šporťák„ vrátil do redakcie konštatoval, že ani jediné OH nemal možnosť sledovať tak detailne...
Zmena roka
Aj noviny majú svoju tvár. Aspoň sa tie lepšie o ňu snažia. Tá naša sa v poslednom rokoch dosť menila, možno až nemilo dosť. Aj v roku 2002 - od č. 22 (28. máj) má novú grafickú podobu naša 1. strana. Zdá sa, že tentoraz to bola zmena k lepšiemu...
Nevesty roka
Z našej redakcie sme už „pred oltár„ vyprevadili pár fešných dievčat. A tento rok nebol výnimkou.
Začalo sa to „externe„. Lenka Kapustová - pamätáte si na to meno? V NŽT pracovala v roku 1999 a hoci to bolo iba krátko, malo to úroveň i glanc. Teraz je redaktorkou týždenníka Plus 7 dní. A od marca už ako mladá pani, pretože kráča životom po boku Stanislava Brnu.
Pokračovalo to romanticky. Naša Inka a jej priateľ Igor sa poznajú už veľa rokov, veľa rokov ich pojí spoločný (a najkrajší) cit, ale dáme jeho srdca sa akosi pod čepiec nechcelo. Igor musel preukázať obdivuhodnú dávku trpezlivosti, aby sa napokon v máji dočkal sľubu definitívne potvrdeného sladkým slovíčkom „áno„. A tak sa manželia Kašákovci vydali spoločnou cestou, po ktorej ale kráčajú už pekných pár rôčkov...
Skončilo sa to rovnako. Posledná slečna v našej redakcii sa v októbri už podpisovala novým priezviskom. Zákusky, ktoré sa piekli na svadobnú hostinu, nám síce doniesla do redakcie ešte slečna Monika Vajdová, ale potom sme ju privítali v práci už ako pani Maruňákovú...
Udalosť roka
Určite sme neboli žiadnou výnimkou. Tak ako na každom pracovisku, aj my sme začiatkom mája úplne prepadli hokeju. Myslíme si, že pamätným sa stane aj titulok, ktorým sme privítali prvý historický slovenský titul na MS: 11. máj - Deň víťazstva! No na rozdiel od iných pracovísk, my sme onedlho v redakcii privítali čerstvých šampiónov z Martina - útočníka Rada Somíka a lekára reprezentácie SR Dalimíra Jančoviča...
Odchod roka
Tradičná rubrika našej tradičnej koncoročnej rubriky. Do inventúry to, jednoducho, patrí... Tentoraz išlo vlastne iba o jedinú zmenu. Možno ste si všimli, že od istého času chýba v NŽT pod článkami meno Miroslava Ruttkaya, ktorý dlhé roky pracoval pre naše noviny ako externý spolupracovník a na jeseň sa rozhodol zavesiť túto neľahkú službu na klinec. Jeho odchod bol taký, ako zvykne robiť väčšinu vecí - rýchly a energický. Až taký energický, že sme si nestačili povedať, čo sme si vzájomne zaslúžili počuť...
K personálnym novinkám patrí tiež pôsobenie „civilných vojakov„ v našej redakcii. Najprv to bol Igor Pĺž z Martina, ktorého v októbri nahradil tentoraz Lipovčan - Peter Bašista. U nás mali a majú vojnu ako remeň. Zo zamatu...
Dohoda roka
V jednom dobrom ružomberskom hoteli sa upiekla zaujímavá dohoda, ktorá už priniesla prvé výsledky. Úplne novú formu spolupráce tu dohodli šéfovia regionálnych novín Liptov, Naša Orava a NŽT. Ide o spoločne pripravované a spoločne publikované strany. Začalo sa to v koncom a pilotným projektom bola monotematická strana o skanzenoch. Odvtedy sme už spoločne priniesli informácie o letných kúpaliskách a lyžiarskych strediskách. Možno je to zárodok ešte väčších projektov, ak sa náhodou presadí dávno navrhovaný turčiansko-oravsko-liptovský samosprávny kraj...
Návšteva roka
Páchatelia sa zvyknú vracať na na miesto činu. Presvedčili sme sa o tom jeden májový deň, keď zaklopala na dvere redakcie naša bývalá kolegyňa Katka Benešová. Prišla z manželom až z ďalekej Austrálie, kde žijú už jedenásť rokov. Po rokoch prišla len na „skok„ domov, do Martina, a sme radi, že neobišla ani redakciu. Prišla s „odídenými„ hlasivkami, akoby jej čerstvý turčiansky ľuft uškodil. Napriek tomu sme si spolu dobre „pokecali„ ako to už pri takýchto nečakaných stretnutiach po rokoch býva...
Momentka roka
Braňo Gregor sa ocitol na fotografii na internetovej stránke Úradu vlády SR hneď vedľa Mikuláša Dzurindu! Fotograf úradu vlády ich spolu zvečnil v rodnom dome Ďurka Langsfelda, kde majú Sučanci múzeum, ktoré Mikuláš Dzurinda v máji navštívil, aby si pozrel expozíciu venovanú Milanovi Hodžovi. Prezerajúc internet sme na to náhodou naďabili a podpichovali Braňa, aby sa dal na politiku. Vedľa premiéra vyzeral celkom dobre...
Opica roka
Hovorí sa, že v novinách zvykne šarapatiť tlačiarenský škriatok, alebo sem-tam vyletí novinárska kačica. My sme v tomto roku ako najväčší hit (aspoň čo sa volovín týka) mali - opicu.
Kolega Janko pri prepisovaní rozhovoru s novým trénerom martinských hokejistov dostal do textu zaujímavú skomoleninu - objavilo sa v ňom, že prezident Martinského hokejového klubu Peter Kováč podpísal zmluvu s trénerom Milanom Hovorkom na jeden rok s ročnou opicou... Text už bol pripravený do tlače a na chybu, našťastie, prišiel manžel našej kolegyne z inzercie Inky, ktorému opica pri pohľade na článok udrela do očí. A tak sme na poslednú chvíľu ročnú opicu nahradili ročnou opciou...
Lenže, naša opica bola vytrvalá. Napokon sa predsa len do novín dostala. A to v inom článku. Chtiac-nechtiac, uzavrel s ňou zmluvu (aspoň na stránkach NŽT) martinský talent Michal Macho. Urazení možno boli aj manažéri Slovanu Bratislava, pre ktorých tá ročná opica, ako to vyplynulo z rozhovoru, pracuje. Žiaľ, teraz si chybu už nikto nevšimol. Dúfame, že priaznivci slovenského hokeja budú brať nepríjemný omyl s humorom, ako jeden s našich čitateľov, ktorý sa nám „ozval„ elektronickou poštou...
Mučenie roka
Trinásťdňovú, doslova krutú diétu absolvovala z nám úplne neznámych príčin Marianka Piovarčiová. Trinásť dní viac-menej hladovky s presne odváženými malými kôpkami potravín nakoniec priniesli výsledok, ktorý sa dá vyjadriť číslom 6,5 kg... Jej odvaha (i váha) nezostali v redakcii bez odozvy. Prekvapujúce je však to, že nasledovníkom jej príkladu nebolo žiadna dáma, ale Igor Gabaj. Aj on sa dobrovoľne mučil hladom a naozaj zhodil za trinásť dni 7 kg. Bohužiaľ, skoro všetky sú už naspäť... Úplne opačný problém mal Braňo Gregor. Po problémoch so zažívacím traktom dosť pochudol, a tak musí stratené kilá dohnať.
Úspechy roka
Do celej redakčnej rodiny patrí, samozrejme, aj tá hŕba našich detí od trojročných po tridsaťročných... Teraz sa zameriame iba na školské udalosti, pretože odchádzajúci rok bol na ne celkom bohatý. Začneme Jankou Kŕčovou, ktorá v Nitre promovala a domov priniesla diplom za vynikajúce zvládnutie náročného štúdia nemeckého jazyka...Z úspechu svojej dcéry sa potešila aj Inka Kašáková, keď sa jej dcéra Kristínka „prebojovala„ na gymnázium... No a radosť mali aj v rodine Legerských, lebo ich Kristínka si tohto roku prvý raz „obliekla„ na chrbát školskú tašku a je z nej prváčka...
Katky roka
Dve bývalé kolegyne, dve Katky, ktoré začínali svoju novinársku dráhu v našej redakcii, takmer spoločne odleteli za vzdelaním do ďalekých miest. Katka Mažáriová do Trnavy a Katka Kapustová až do samotnej Bratislavy. Obe sa štúdia žurnalistiky, resp. mediálnej komunikácie, zhostili dobre a od tohto roku v lete si pred meno môžu písať titul Mgr... Obe sa nám prišli s diplomami pochváliť a my sme sa tešili vedno s nimi.
Vodič roka
Náš turčiansky chýrnikár Braňo sa konečne odhodlal sadnúť za volant sám, bez sprievodu. Dohnala do k tomu naliehavá pracovná úloha, ktorá sa nedala zvládnuť ani peši, ani na bicykli a veľmi zložito autobusom. A tak oprášil svoj roky nepoužívaný vodičák a vydal sa na „cestu smrti„. Ani sme neverili, že auto je celé, keď sa z púte po okrese vrátil. Napokon, nedbajúc na našu iróniu, sadal za volant čoraz častejšie, až sa zbavil nervozity a tým aj našich poznámok...
Pohoda roka
Už to nebýva také časté, ako kedysi. Akoby nás čosi hnalo, kradnúc nám čas i chuť, akoby nás ten kvalt rozdeľoval. Ale napriek tomu, našli sme si chvíľku.
A to vďaka našej bývalej kolegyni Zuzke Bukovskej, ktorá nás pozvala do čarovného prostredia ich tomčianskej haciendy... Slnečnými lúčmi preteplené odchádzajúce leto nám chutilo, no ešte viac dobré jedlo a najmä dobrá pohoda. Rozhodnutí zabudnúť na pracovné stresy sme sa bavili predovšetkým o robote, až kým nám kuracie stehienka, výborné bryndzové koláče a chutné vínko - neurobili ružovejšiu náladu. Nuž, a tak nás našla tma, ktorú sme ešte chvíľu chceli prekabátiť praskajúcim kozubom. A boli sme radi, že sa nás zišlo opäť viac, ako sa nás schádza v redakcii...
(ab)
Tridsaťročný bozk.
Táto pamätná udalosť sa stala pred tridsiatimi rokmi. Vtedy bola martinská svadobná obradná sieň v dnešnom Dome odborov Strojár (populárna to stotrojka), najväčším šlágrom sezóny boli piesne skupiny Smokie a Československo sa stalo po dlhých 23 rokoch majstrom sveta v hokeji...
December roku 1972 bol pamätný pre dvojicu na obrázku a pre nášho kolegu Igora Gabaja dvojnásobne. Najprv (1.12.) začal po dvoch rokoch v redakcii banskobystrického Smeru pracovať v Živote Turca a vzápätí (9.12.) sa oženil s peknou Ľadovčankou. S oboma ženami - redakciou i so svojou Katkou - to teda ťahá už rovných tridsať rokov...
Za horúcim africkým slnkom.
Naša kolegyňa Inka (ešte ako Čistoňová) absolvovala týždennú rekreáciu v Tunise. Bolo to ocenenie jej pracovných výsledkov. Najprv to považovala za kanadský žartík, neskôr už ani nie, ale bola taká šokovaná, že sme ju museli presviedčať, aby si takú príležitosť nenechala ujsť. A ona si ju nenechala. No povedzte, kedy by sa povozila napríklad na ťave...
Poslednou slečnou v našej redakcii bola až do tohtoročnej jesene Monika Vajdová z Turian, ktorá už ako Monika Maruňáková skompletovala našu zostavu ženatých a vydatých. A tak práve jej sme nemohli nepoložiť tieto tri otázky:
Aké boli zásnuby?
Prsteň s bielym očkom som dostala na jar pri príležitosti mojich narodenín i nášho päťročného chodenia. A odvtedy som si ho už z ruky dole nedala, pretože sa mi veľmi páči a vystihuje môj vzťah ku všetkému, čo je jednoduché, zároveň krásne a má štýl.
Aká bola svadba?
Ubehla tak rýchlo, že ani neviem, že bola. Nikto sa nepobil, ani sa nikomu nepodarilo pri tanci spadnúť na zem. Spomínam si na jeden okamih v svadobnej sieni. Keď som už terajšiemu manželovi dávala obrúčku na prstenník nie a nie mu ju prevliecť cez hánku. Musel si ju dať sám. Vtedy som si v duchu škodoradostne pomyslela: „Tak ti treba„.
Aká bola svadobná noc?
Dnes už to nie je ono, ako povedzme pred sto rokmi. Vtedy nevesty poznali ženícha len pár hodín po sobáši a poslušne vykonali cez svadobnú noc to, čo sa od nich čakalo. Našťastie sú tie časy už dávno preč... O našej svadobnej noci vie len pár do veci zainteresovaných a zabávame sa na tom doteraz. Ale nechám si to radšej pre seba.
