Jozef Šimčisko z Martina, 18-ročný člen AWK Mošovce a zamestnanec bezpečnostnej služby, má za sebou skvelý športový rok. Keď vezmeme ako meradlo len jeho výsledky na vrcholových podujatiach v pretláčaní rukou, tak žal iba samé úspechy. Na júnových juniorských majstrovstvách Európy v Čechách bol raz druhý a raz tretí, no a na nedávnych juniorských majstrovstvách sveta v slovenskom Senci, ktoré sa konali začiatkom novembra, v oboch disciplínach (pretláčanie ľavou i pravou rukou) nenašiel vo svojej kategórii nad 78 kg premožiteľa a stal sa dvojnásobným šampiónom.
Pretláčanie rukou je vďaka mnohonásobnému majstrovi sveta Jánovi Germánusovi na Slovensku celkom populárny šport. Ako a kedy ste sa vy k nemu dostali ?
Bolo to na konci roku 1999 a za súťažný stôl ma dostal vlastne majster Slovenska Ivan Ivančo z Martina. On bol mojim prvým trénerom. Bolo to také uvedenie do tohto športu, v začiatkoch mi naozaj veľmi pomohol. No neskôr som už začal súťažiť sám a dá sa povedať, že teraz sa už pripravujem a pretekám takpovediac na vlastnú päsť.
Kto je teraz vašim trénerom?
Momentálne nemám trénera. Nepoznám v okolí nikoho, kto by sa mi mohol venovať a niečo mi aj dať. Jediný do úvahy prichádza práve Ivan Ivančo, ale ten nemá na to čas. Tak so bol v prinútený začať pracovať sám a dá sa ovedať, že mi to aj vyhovuje. Chodím trénovať do Mošoviec, tam je okolo 20 chlapcov, nejaké vedomosti už mám a snažím sa ich využiť.
Súťažili ste hneď od začiatku? A dá sa to vôbec, prísť a bez dlhšej prípravy súťažiť?
Áno, dá sa to, aj ja som to hneď skúsil na súťažiach, ale také boli aj výsledky - posledné miesta. Prvých pár súťaží som so súpermi ani len nepohol. To sa ale dalo čakať, začiatky sú aj v našom športe ťažké. Neexistuje taký talent, ktorý by prišiel a hneď od prvých chvíľ by na súťažiach vyhrával. Predpoklady máme všetci približne rovnaké, a tak sú výsledky otázkou tréningu a ochoty podstúpiť tréningovú drinu.
Vo vašom prípade určite záujem o tento šport nechýba, teda zrejme ani úvodné prehry vás nijako neodradili do práce...
Naopak, bola to motivácia zlepšovať sa, nebyť posledný a napokon byť najlepší.
A to sa vám medzi juniormi podarilo nad mieru, veď nedávno ste získali dva tituly majstra sveta. Ale akú motiváciu môže mať šampión?
Mám ďalšiu a veľkú, lebo budúci rok by som mal súťažiť - dúfam, že zdravie mi to dovolí - už medzi mužmi, a tam opäť zažijem, čo som už raz zažil. Opäť budem začínať od posledných miest.
Aj keď ste juniorský majster sveta?
Konkurencia medzi mužmi je oveľa väčšia než medzi juniormi. Možno aj desaťnásobne väčšia, počtom i kvalitou. Teda ja rozhodne nebudem patriť, hoci som juniorský majster sveta, medzi favoritov. Už som si vyskúšal súboje s viacerými kvalitnými mužmi a hladko som prehral. Na Slovensku si vo svojej kategórii na prvú trojku Germánus, Gazderica a Tomaga netrúfam, aspoň v najbližších rokoch nie. No a na medzinárodných súťažiach, tam by bolo úspechom umiestnenie v druhej desiatke.
Tešíte sa, alebo sa skôr obávate?
Dá sa povedať, že zo žiadnej súťaže nemám obavy. Ani z umiestnenia. Ani posledné miesto nie je hanba, ak súperi boli lepší a človek sa zodpovedne pripravil. Mňa aspoň neúspechy motivujú a sú vždy aj poučením.
Čo vedie k úspechu? Veľa driny v posilňovni s činkami?
Činky sú dôležité, ale môžem mať natrénované s činkami neviem koľko, nič nenahradí tréning na stole - teda proti súperovi. Činky sú základ, ale ak mám uspieť v súťaži, na to musím mať čo najviac súperov a trénovať s nimi. Činka sa hýbe stále tým istým spôsobom a je taká ťažká, ako ja chcem, ale ľudská ruka, to je niečo iné. Súpera nikdy nemožno vopred odhadnúť. Preto ani nikdy súperov nepodceňujem.
Vráťme sa k tohtoročnému vrcholu - k majstrovstvám sveta v Senci. To už boli vaše druhé...
Áno, vlani som štartoval v Kaposvári, kde so skončil piaty v pravačke. Vtedy som ešte netrénoval tak veľa. Ten rok som využil ako sa len dalo, vznikol klub v Mošovciach, čím sa zlepšili podmienky pre tréning, absolvoval som viac súťaží, naberal viac skúseností a výkonnosť išla hore. Cítil som sa silnejší, lepší.
Ako si teraz premietate svoj jedinečný úspech v seneckej hale?
Ľavú ruku so vyhral presvedčivo. Možno preto, že som si ňou nebol taký istý. Mal som ju pred dvoma rokmi zranenú, boli to roztrhnuté svaly, a aj preto som sa viac sústredil a dal som do súťaže viac sily a vôle. Nedovolil som si riskovať, išiel som naplno a súboje netrvali ani sekundu... Keď bola z toho zlatá, už som mal silnú motiváciu vyhrať druhý deň aj pravou rukou, hoci bola zranená. Bol som v dobrej pohode, veril som si takmer na sto percent. Som rád, že to vyšlo, lebo nebolo to nič príjemného súťažiť takpovediac cez bolesť. Kto to skúsil, vie, o čom hovorím...
Do výpočtu tohtoročných úspechov patria aj medaily z JME v Čechách...
V ľavačke som bol tretí a pravačke druhý. Tam som mal v súťaži pravou rukou ťažšie vyžrebovanie než v Senci, a hoci som porazil vtedajšieho majstra sveta z Ruska, vo finále som mu podľahol. Urobil som malú technickú chybu, ktorá rozhodla o mojej prehre. No mal som šancu aj vyhrať. Boli to ťažko vybojované medaily, veď spomínaného Rusa som porazil až po dvadsaťsekundovom boji a dlhý bol aj náš druhý súboj...
Vieme, že pretláčanie rukou nie je váš jediný šport...
Áno, štartujem pravidelne v súťažiach silných mužov. Ťahanie kamiónov, dvíhanie betónových závaží, obracanie pneumatík, trhanie telefónnych zoznamov a ďalšie disciplíny. Je to atraktívna šou pre divákov, ktorá získava na popularite. Svedčí o tom čoraz väčší počet týchto podujatí u nás i v zahraničí.
A ako sa vám darí?
Súťažím rok a pol, tento rok som dostal ocenenie ako talent roka v skupine B a postúpil som do áčka. Tam je to už, samozrejme, ťažšie, ale veľmi ma to baví. Je to síce poriadna makačka, ale niekedy aj dobrá zábava a najmä, keď príde 500 či viac divákov, je tam skvelá atmosféra. Navyše, pretekári, čo chodíme zo súťaže na súťaž, sme už výborná partia, na ktorú sa vždy teším... Mám teda dva športy a zatiaľ nedávam ani jednému z nich prednosť. Budem pokračovať v oboch.
Na záver dodajme, že Jozef Šimčisko skončil tento rok v súťaži o najsilnejšieho muža Slovenska na 6. mieste.Igor Gabaj
