Človek vo svojom živote stretne mnoho ľudí. Obyčajne nás upútajú maličkosťami. Ja som mal to šťastie, že som spoznal človeka, ktorý cieľavedome kráčal za svetlom v nádeji, že sa ho jedného dňa dotkne. A svetlo zostane v ňom. Ako istota šťastia. Nie iba jeho, ale všetkých okolo neho. Bolo pre mňa úžasné si uvedomiť, že tento človek pri svojom prvom kroku vôbec nemyslel na seba, ale na druhých.
Milan Michalík. Úspešný podnikateľ, skvelý človek. Dokonca by som povedal, že dobrák od kosti. Poznáme sa spolu veľmi dávno. Ale nikdy sme sa nedostali k tomu, aby sme sa rozprávali o súkromných veciach. Možno preto ma tak prekvapovali, keď ich začal spomínať. Bol najmladší zo šiestich súrodencov. Mama ho zaúčala do každej práce v domácnosti. Vravela, nikdy nevieš, kedy sa ti to zíde, kedy to budeš potrebovať. Asi vtedy sa v ňom rodila úcta, láska a svedomitosť ku každej pracovnej činnosti. Nehanbil sa stáť za sporákom, prať, ani držať v ruke metlu. Už ako malého chlapca ho začali priťahovať autá. Keď cestoval s rodičmi autobusom do mesta, vždy sa postavil za vodiča, aby ho mohol pozorovať, ako šoféruje. A večer, keď usínal, vo svojej predstave si sadal za volant autobusu. Sotva dočiahol na pedále, ale presne vedel, čo má urobiť, aby autobus išiel nadmieru bezpečne. Vyučil sa za automechanika. A keď dorástol, kúpil si Pioniera, neskôr Jawu 175, potom ešte silnejšiu motorku. Spravil si „regrútsky„ vodičák a na vojne ho zaradili k vodičom. Len čo sa vrátil domov, myslel iba na to, ako mať svoje vlastné auto. Keď človek po niečom veľmi túži, časom sa jeho želanie začne vypĺňať. A tak sa mladý Milanko postupne tešil z Pabiedy 1202 a Volgy. Na nej sa aj ženil. Keď ju predal, kúpil si na tie časy veľmi dobré auto. Simcu 1301. Tá vytiahla aj stošesťdesiatku. Po ukončení strednej školy začal pracovať na Štátnom majetku v Martine ako nákupca a znovu bol v styku s autami. Keď prišla „nežná revolúcia„, povedal si, že otvorí autobazár. Už predtým často chodil na západ a vedel, že tam nikto nič nedá zadarmo, že všetko treba vydrieť. Ale nebál sa toho. Bol zvyknutý na robotu. Keď stavali dom, mal odvahu postaviť sa k akejkoľvek práci. Bol si istý, že s trpezlivosťou a snahou všetko dokáže. Keď sa teraz nad tým zamýšľa, znovu sa utvrdzuje v tom, že najdôležitejší zo všetkého bol jeho nápad otvoriť autobazár. A vie aj to, že v tej chvíli ani len netušil, koľko ťažkostí a problémov sa za ním skrývalo, koľko odriekania, koľko driny celej rodiny, prebdených nocí, koľko nepredvídaného nepochopenia. Mal za sebou ťažký úraz. No bol si istý, že to dokáže. Pretože chce. A dokázal to možno práve preto, že nemyslel iba na seba, ale na rodinu, na budúcnosť svojich detí. Spravil prvý krok za svetlom
Autobazár začali budovať na holej lúke, ktorá mala iba 1600 metrov štvorcových. Nebolo tam nič. Bola zarastená kríkmi, bodľačím a vrbinou. Vedľa stál motorest a Milan si povedal, že ľudia sa potrebujú nielen voziť, ale musia i jesť. Dnes už vie, že to bolo správne rozhodnutie. Ako prvé tam doviezol Škodu a Favorita. S pribúdajúcimi autami prikupovali i pozemok. Jeho manželka Kvetoslava si spomína, ako sa v noci pri strážení areálu striedala celá rodina. Ráno prišla domov, prezliekla sa, dala si sprchu a rýchlo začala variť. Ešte s horúcim jedlom bežala do autobazáru. Často sa stávalo, že tu bolo toľko zákazníkov, že sa nemali kedy ani najesť. Ako jedlo priniesla, tak ho aj večer doniesla domov. Sami spolu so synmi Milanom a Peťom parcelu splanírovali, sami stavali oplotenie, sami si budovali dobré meno firmy. Milan si spomenul, ako sa raz jedna rodina z východného Slovenska na nich obrátila s prosbou o pomoc, keď sa im pokazilo auto. Začal ho opravovať, no zistil, že bude treba vymeniť jednu súčiastku. Bola už noc, a tak celú rodinu prenocoval vo svojom dome. Ráno súčiastku kúpil a auto opravil. Jeho majiteľ nevedel pochopiť, že za to všetko nechce nič. Ani korunu. Že sa v tejto dobe nájde človek, pre ktorého hodnota pomoci inému má väčšiu cenu ako peniaze. Hovorím: je to dobrý človek. A dokladám to i tým, že sa nezmenil ani teraz, keď je úspešný.
Pýtam sa Milana Michalíka, čo je to podnikanie. Hovorí, že – práca na 24 hodín. „Tu sa nedá povedať, že mám fajront. Som napríklad doma a vznikne problém, zazvoní telefón, musím ísť a vyriešiť ho. Zákazníka si treba vážiť a nikdy ho nesklamať. Zlý chýr ide ďaleko, no dobrý ešte ďalej. Dúfam, že čo nevidieť budú i legislatívci myslieť tiež na podnikateľov, aby sme aj my boli chránení aspoň tak ako zamestnanci. Akú mám o nich predstavu? Hlásia sa k nám ľudia, ktorí skončili školu. Niektorí prídu a hľadia, aby čo najskôr bol koniec pracovnej doby. Iní sa dobre zvŕtajú. Mnoho mladých sa nechce presadiť, nechce pracovať. Tí, čo nevedia, môžu sa naučiť, no tí, čo nechcú, tých nenaučí nikto...„
Za niekoľko rokov sa rodine Milana Michalíka podarilo vybudovať autobazár, ktorý je najväčší na Slovensku. Predchádza ho dobrá povesť. Podobne možno hovoriť aj o reštaurácii, ktorá tiež patrí do rodinného podniku. V tej chvíli vôbec nezáleží na tom, ako sa presne volá spomínaný autobazár či reštaurácia. Mojím zámerom bolo poukázať na to, že všetko záleží na ľuďoch. Že človek by sa nikdy nemal vzdávať. Nemal by zabúdať, že nič sa nerodí ľahko, ale že človek má v sebe neskutočné množstvo energie, ktorá mu pomôže prekonať problémy. Úspech neprichádza zvečera na ráno.
Ján Šesták
