Na oficiálnej oslave martinskej futbalovej deväťdesiatky sme sa v sobotu 19. októbra v príjemnej kaviarni zábavného centra Kocka mali možnosť stretnúť s viacerými, ktorí písali bohatú históriu najpopulárnejšej hry v našom meste. V kuloároch sa nielen spomínalo na časy minulé, časy, keď v turčianskej metropole hral futbal prím, ale aj o oveľa menej úspešnej súčasnosti... A tak sme pozbierali názory viacerých, poskladali ich vedľa seba - bez nároku na komplexnosť obrazu. Aj napriek tomu, je to mozaika naozaj zaujímavá...
František Helo, bývalý brankár Martina: - Zo Slovanu Bratislava som prešiel v päťdesiatych rokoch do Vrútok. Tam som pobudol dva mesiace. Hrali sme prípravný zápas s Martinom, a ten už vtedy mal celkom dobrý káder. Čakali vysokú prehru, ale my sme v Martine remízovali 2:2 a fanušikovia vtedy povedali, že som chytal ohromne. Hneď v ten večer prišli funkcionári Martina a lákali ma do jeho dresu. Podmienky na Vrútkach boli chabé a v zamestnaní som ako elektrotechnický priemyslovák zarábal iba 600 korún. Tak som Martinu podpísal prestup. Lenže dlho sa to ťahalo, kým som sa v roku 1955 dostal do martinského dresu. Ale do konca roku som chytať nemohol, pretože Vrútočania mi to nedovolili. Dokonca ten prestup mi zazlievali skalní vrútockého futbalu. Nakoniec som na dlhé roky zostal verný martinskému dresu. Dnes ma veľmi mrzí, že je martinský futbal dnes tak nízko. Ale myslím si, že sa predsa len čosi pozitívneho deje a futbal tu opäť ožije. Zaslúžil by si to. Za veľké pozitívum považujem, že má veľa mladých a schopných chlapcov a na tom môže stavať. Jano Ondečko, ktorý prišiel k futbalu, je, podľa mňa, správny chlap na správnom mieste.
Viliam Dubovický, bývalý hráč a tréner: - Dvanásť rokov prežitých najmä pri mládeži boli azda mojimi najkrajšími rokmi pri športe. Teraz som už vlastne desať rokov preč z Martina, vraciam sa iba na víkendy a keď mám čas prídem sa pozrieť aj na štvrtú ligu. Pre mňa boli v Martine vrcholom dva roky spolupráce s Ľudom Hojným, keď sme boli po jeseni za Interom, Slovanom a Petržalkou v národnej lige štvrtí. Ale pekná bola aj práca s ligovým dorastom. Bohužiaľ, tým, že som mimo diania v Martine, futbal v meste sledujem skôr iba z diaľky. Dnes som sľúbil funkcionárom, že nejakú korunu im na mládežnícky futbal pošleme aj z Prahy, kde teraz pôsobím. No, a verím, že po biednych rokoch, sa konečne do toho obuje aj mesto, lebo ináč to asi nepôjde.
Jozef Paršo, viceprezident SFZ: - Škoda, že martinský futbal už dlhšie absentuje vo vyšších súťažiach. Chýba mi napríklad aj v tretej lige, lebo keď už nebol martinský futbal na vrchole slovenskej futbalovej pyramídy, tak bol aspoň ozdobou a nositeľom kvality v tejto najvyššej regionálnej súťaži. Samozrejme, ja by som si prial, aby bol čo najvyššie, lebo regionálny futbal bez Martina je ochudobnený. Vždy sa tu urobilo veľa dobrého pre mládež. Vyrastalo tu veĺa dobrých futbalistov, je tu silná skupina funkcionárov, nielen klubových, ale aj zväzových, ktorí pôsobia dokonca aj v rámci SFZ. Teraz česť regiónu Turca zachraňujú síce Turčianske Teplice a azda všetci spoločne si prajeme, aby sa im podarilo dostať o stupeň vyššie. Dúfam, že sa to podarí aj Martinu, lebo to, čo momentálne hrá, je nehodné jeho mena. Klub s takou tradíciou, toľkými úspechmi, v ktorom pôsobili výborní futbalisti, tréneri, by si zaslúžil predsa len čosi viac. Verím, že súčasní funkcionári, ktorí sa okolo futbalu dali dohromady na čele s J. Ondečkom, sa rozbehnú a že práve on „zmotorizuje„ svoje okolie, podchytí ľudí, sponzorov. Mám pocit, že začal veľmi dobre, nech mu to aj ľuďom v jeho okolí vydrží, dúfam že mu k tomu pomôže aj mesto.
Alojz Kučera, bývalý záložník Martina: – Spomienky na časy, keď som hrával v martinskom drese, sú krásne. Boli sme skvelá partia. V tom, čase sme dobre vychádzali s hádzanármi, boxermi – boli sme jedna družina. Fandili sme si spoločne. To bolo niečo fantastické. Naša futbalová partia takmer celá vyšla z dorastu, ktorý trénoval Jozef Eliášek. Až osem hráčov z jeho mužstva prešlo vtedy do áčka. Bolo samozrejme našou výhodou, že sme hrali pohromade takmer desať rokov. Medzi nás prišlo len niekoľko ďalších hráčov – napríklad M. Novotný, Hlásny, Hruška, ale väčšinou sme tu boli martinskí odchovanci. Tomu, čo sa teraz stalo s martinským futbalom, ani nerozumiem. Neviem, ako sa mohol dopustiť takýto pád. Opäť má teraz Martin partiu mladých perspektívnych chlapcov, ale treba im pomôcť, určite aj tým, aby do kolektívu prišla aj skúsenosť.
Vladimír Šrobár, bývalý obranca Martina: - Ja som nereprezentoval Martin dlho, ale hrával som asi v tých futbalovo najkrajších martinských rokoch. Z dorastu ma ako 19- ročného zobral Štefan Jačiansky do jeho mančaftu. Boli sme výborní aj ako kolektív a vtedy mal martinský futbal dobré renomé aj v rámci Slovenska. Asi sa musím trošku hanbiť, lebo momentálne futbalové dianie nesledujem. Päť rokov som bol mimo Martina a za ten čas som sa od martinského futbalu predsa len vzdialil. Keď som dostal pozvánku na toto stretnutie, na ktorej stojí, že Martin hrá s Valčou, tak som sa sám seba opýtal, že odkedy sa v sobotu hrajú prípravné zápasy? To ma trošku zamrzelo. Martin by mal mať naviac, už ako mesto, ale aj futbal s 90-ročnou tradíciou.
Milan Mendel, bývalý masér martinských futbalistov: - Určite držím rekord v tom, koľko rokov som vydržal pri jednom mužstve – najprv od roku 1971 do roku 1983 v kuse a potom som ešte pridal dve futbalové sezóny v deväťdesiatych rokoch. Potom som prešiel k hokeju. Spomienky najmä na tú prvú éru mám len tie najkrajšie, na také sa nezabúda. Najmä Jačianskeho éra bola krásna a skutočne nezabudnuteľná. No a dnes? Škoda, že je martinský futbal je dnes na tom tak zle. Ale asi je to len skutočný odraz toho, ako sa tu okolo futbalu robilo, bez koncepcie a dosť živelne. Teraz prichodí začať odznovu. Do poriadku to môžu dať len ľudia, ktorí majú vzťah, záujem a len a len za pomoci mesta.
Jozef Kuzma, podnikateľ, jeden zo sponzorov martinských osláv : - K športu a zvlášť k futbalu som mal vždy dobrý vzťah. Pravdou je, že dvadsaťštyri rokov, ktoré som žil mimo územia republiky, som s martinským futbalom nemal kontakt. Môj syn však hrával v mládežníckych celkoch za Martin a ako som počul, nehral zle. Teraz ma veľmi mrzí, že také mesto, akým je Martin, má futbal na takej úrovni, že hrá s dedinami. Ja si prajem a tiež urobím všetko, čo je v mojej moci pre to, aby sa to nejakým spôsobom dalo do poriadku. Ale ak to nebude transparentné a pokiaľ nebudú okolo futbalu robiť ľudia s iným myslením, tak sa ďalej nedostaneme. Ja si myslím, že je tu nádej na vzkriesenie futbalu, ale ešte raz zdôrazňujem aj do futbalu treba zaviesť transparentnosť, lebo ak nebude, potom aj tých málo ľudí, čo chcú pomáhať a prispieť, stratí chuť.
Milan Bielik, bývalý záložník Martina, dodnes aktívny hráč a tréner Koštian: - V Martine som hrával osemnásť rokov a mám na to pekné spomienky. Prešiel som dorastom, hral som za béčko, za prvé mužstvo. Aj pre mňa je to kus histórie. Časy sa menia, azda tu neskôr chýbali ľudia, ktorí by futbal lepšie viedli a dali svojej práci systém. Iné nám neostáva, len veriť, že sa to zlepší. Keď sa hral v Martine dobrý futbal a vychovávali tu veľa hráčov, bol dobrý futbal aj na vidieku. V minulých rokoch tí najlepší vo vidieckych mužstvách boli všetko hráči, ktorí prešli prípravou v martinskom klube. Boli tu tri dorastenecké mužstvá a 30-40 dobre trénovaných hráčov prešlo do vidieckeho futbalu. Úroveň vidieka držal martinský futbal. Teraz to chýba a ja tvrdím, že ak sa bude hrať v Martine dobrý futbal, potom bude dobrý aj futbal v celom Turci.
Eugen Lazišťan, bývalý dlhoročný funkcionár martinského futbalu: - Moje spomienky spojené s martinským futbalom, sú len tie najkrajšie. S ním som ozaj zažil svoje najkrajšie chvíle. Nikdy som však nečakal, že raz príde taký hlboký prepad, akého som sa dožil. Celý život som mu fandil, odpracoval som tu 30 rokov a dovolím si tvrdiť, že som bol aj pri najkrajšom rozkvete martinského futbalu. Práve dnes, pri devätdesiatročnom jubileu, mi je to ľúto, že sa dožívam takej smutnej martinskej futbalovej súčasnosti.
Jozef Ruják, bývalý útočník a strelec Martina: – Mám krásne spomienky na chvíle, ktoré som strávil v martinskom drese. Prišiel som sem z Kysuckého Nového Mesta a zakotvil som tu natrvalo. Martin mi prirástol k srdcu, mám ho rád a budem ho mať rád. Na to, kde sa však momentálne nachádza futbal v tomto meste, ani nenachádzam slov. To, čo sa stalo, sme jednoducho nemali dopustiť, lebo to nie je len martinská hanba, ale hanba pre celý Turiec.
Pavol Trgiňa, bývalý útočník Martina: - Som z tej generácie, ktorá má len tie najkrajšie spomienky. Hoci to asi bude znieť neskromne, naša éra bola azda aj tou najkrajšou v histórii martinského futbalu. Ale, aby som bol úprimný, pre mňa tie najkrajšie spomienky sa spájajú skôr s ligovým dorastom, ktorý vtedy trénoval Josef Eliášek a ktorého hráči sa potom stali základom Jačianskeho mužstva. Súčasnosť martinského futbalu je asi aj odrazom terajšej doby, mladí chlapci majú viac záujmov, nielen futbal.
Oto Ďurkovič, bývalý univerzálny hráč Martina: – Prišiel som sem v roku 1975, hral som do roku 1981 a mám na túto éru pekné spomienky. Mňa teší, že mám v súčasnom mužstve svojho pokračovateľa – syna. On síce nechodil do futbalovej školy, ale som rád, že sa presadil. Robí mi radosť, myslím si, že na to má a verím, že sa dočká aj lepších časov, že si zahrá aj vyššiu súťaž.
Emil Kunert, bývalý hráč a tréner: - Ako hráč, aj tréner mám viac pekných, ako zlých spomienok, lebo na to zlé nechcem spomínať. Život a šport je taký, že všetko treba brať s nadhľadom. Myslím si, že pre šport som tu urobil dosť a preto ma ozaj mrzí súčasnosť. Niekedy na futbal v Martine chodilo 5 – 10 tisíc divákov. Keď si spomínam na zápas Martin - Žilina, keď padol plot a bolo na štadióne 10 tisíc divákov a v druhom prípade keď vojaci museli odpratávať sneh, ktorého bolo po kolená, aj vtedy bolo v hľadisku 12 tisíc ľudí. Vtedy sme mali k postupu ozaj len krôčik. Chýbali nám dva body a mohli sme byť v prvej lige. Neviem, kedy sa Martinu taká šanca ešte naskytne. Verím však, že futbal tu nezanikne, že keď sa budú oň starať ľudia, ktorí ho majú radi a budú sa mu venovať, opäť sa dostane tam, kam patrí. (jk)
