Cisár Nero mal zaujímavú záľubu. Okrem sadistických, paranoických a schizofrenických sklonov ho občas prepadla neodolateľná chuť písať poéziu. To by ešte nebolo také hrozné, pretože vraj písal obstojne (a občas to malo aj myšlienku). Cisár Nero však s obľubou nechal zvolať celé zhromaždenie slobodných občanov a svoje verše spieval. A to už nebolo také slobodné, lebo Nero, nech vedel veľa vecí, spieval neznesiteľne falošne. Keďže slobodní občania vedeli o jeho vyššie spomínaných sklonoch, trpeli a počúvali ho, tváriac sa pritom akože naozaj slobodne.
Tu som si spomenul na Ivanu. Ivana je profesionálna baletka a labuť dokáže zatancovať tak presvedčivo, že všetko okolo seba v tej chvíli zmení na labutie jazero. Princezná Odetta v jej podaní ožíva a v tej chvíli nie je jasné, či vyzerá lepšie ako princezná alebo zakliata labuť... Ivana raz dostala chuť spievať. So spevom je na tom podobne ako Nero a dostala chuť zaspievať nám Slávika a ružu od Rolincovej. Dlhá pieseň. Veľmi dlhá. Kým Ivana dospievala, nebesia to nevydržali a začalo pršať!
Keď spomínam Ivanu, musím spomenúť aj Zdenu. Tú múzy zavliekli k výtvarnému umeniu. Ivana robila kojota vo Viedni. Aha... najprv by som mal vysvetliť, čo sú kojoty. Toto prinajmenšom „zvláštne“ pomenovanie pochádza z filmu Coyote Ugly. Zjednodušene povedané: kojoty sú tanečnice (dnes zväčša profesionálne), ktoré majú svojim tancom v podniku priviesť hostí „do varu“. Nejde pritom o striptíz, ani o showgirls a pod., kojoty tancujú na barovom pulte, na stoloch, polievajú hostí pivom, ohadzujú ich ľadom, skrátka spôsob odviazanej zábavy. Na tieto šou sú určené špeciálne podniky (známy napríklad v českom Jablonci, keby ste mali záujem...). Ivana teda robí kojota vo Viedni. Zdena mala vo Viedni výstavu a Ivane práve vtedy vypadla kolegyňa. Zdena, čo by umelkyňa, sa veľkoryso ponúkla, že „zatiahne“ (umelci si niekedy myslia, že zvládnu čokoľvek, veď krásno je univerzálne... a po pollitri vína, ktoré Zdena na vernisáži stiahla na lačný žalúdok mala o kojotoch vcelku jednoduchú predstavu.) A Zdena naozaj „zatiahla“. Keď chcela vyskúšať baletnú otočku, ktorú Ivana predviedla s ľahkým francúzskym šarmom, pomerne ťažkopádne a s írečitou slovenskou nadávkou sa zosypala z barového pultu. Kojota Zdenu zošívali na viedenskej chirurgii za tvrdé eurá (umelkyne sa zásadne nepoisťujú...): päť stehov na čele (barová stolička), dva stehy na ruke (pivový pohár) a efektná rakúska dlaha za celý slovenský mesačný plat...
S Adrianou sme boli na východnom Slovensku. Adriana je kunsthistorička. A intelektuálka. Na Spišskom hrade sme v spoločnosti ďalších historikov pili borovičku (spišskú). Adriana, keď načne fľašu, rada sa chváli, koľko ona znesie (na ženu dosť...) a nedokázala by asi prežiť, aby Spišiaci zvládli viac pohárikov ako ona. Zvládli. Adrianu sme vyniesli vo chvíli, keď sa snažila dosť agresívne presvedčiť istého spišského historika, že Alžbeta Báthory bola lesbička a levočská biela pani trpela závislosťou od alkoholu.
Čo tým chcem povedať?
Nero bol napriek svojim psychickým problémom nesporne silnou osobnosťou a veľkým človekom svojej doby. No kazil si to (okrem iného, pravda...) tým, že chcel robiť to, čo nevedel. Ivana je vynikajúca tanečnica, ale tanečnica má tancovať. Výtvarníčka Zdena by sa mala predsa len venovať svojim grafikám: v jej prípade je to dokonca otázka prežitia... Adriana by urobila lepšie, keby študovala barokový portrét hornej Nitry a nekazila si imidž slabými chvíľami a pochybnými hypotézami v opojení spišskou borovičkou.
Každý by mal robiť to, čo vie, čomu rozumie, čo ovláda a, notabene, čím najviac obohatí druhých a nezhodí sám seba. V tomto týždni vrcholia spevy pred zhromaždením, piesne o slávikovi a ruži, v týchto dňoch nás bavia kojoty svojim temperamentným prejavom a dozvedáme sa nové historky a stále nové hypotézy (pri pive a guláši).
Každý by mal robiť to, čo vie. Chcem povedať aj to, že každý z tých, ktorých stretávame na predvolebných mítingoch, plagátoch a v televíznych besedách, každý z týchto ľudí je v niečom dobrý, niečo vie a má isté originálne schopnosti. Ale mali by sme si tiež uvedomiť, že nik z nich nevie všetko. Žiaden z tých pánov (a žiadna z tých dám) nepozná recept na všetky problémy. A ak sa tak tvária a chcú nás o tom presvedčiť, je to nanajvýš odvážne. Možno je to tým, že v nás majú často to oddané rímske zhromaždenie, ktoré nepočuje, že Nero spieva falošne. A ak to nechceme počuť, je to zarážajúce, lebo dnešní Nerovia nás nehodia levom...
Netvrdím, že slovenskí politici (a političky) sú neschopní, božechráň! Zdena je vynikajúca výtvarníčka (veď mala výstavu vo Viedni!), ale ako kojot skončila na viedenskej chirurgii. Netvrdím, že slovenskí politici (a političky) nie sú odborne zdatní. Adriana je naozaj dobrá kunsthistorička, ale v tom opojení to prehnala. A opojenie môže spôsobovať aj predvolebná eufória, jasavé davy a priaznivé (či naopak: nepriaznivé) preferencie jednotlivých strán... (kam sa hrabe nejaká spišská borovička?!)
A preto počúvajme pozorne, aby sme si všimli, že Nero síce je dobrý štátnik, ale zlý spevák (a napriek tomu chce spievať!), že Zdena je dobrá výtvarníčka, ale nevie tancovať (a napriek tomu chce tancovať za každú cenu!), že Adriana je dobrá historička, ale nevie kedy dosť a potom je otravná, agresívna a nerobí dobrú reklamu inštitúcii, ktorú reprezentuje...
...Práve sa začal rozhlasový „okrúhly stôl“ o reforme zdravotníctva... Ale čo to? Začína popŕchať... Nie, Ivana nespieva... (mac)
