Tridsaťosemročný rodák z Martina pôsobil neskôr v Dukle Trenčín, vo švédskych mužstvách Södertälje a Göteborg, nemeckom Kaufberuene, finskom Assat Pori, v Čechách vo Vsetíne a Zlíne a na sklonku aktívnej kariéry opäť v Trenčíne. Za reprezentácie Československa a neskôr Slovenska odohral 60 stretnutí. Reprezentoval na OH v roku 1988 a 1994, na majstrovstvách sveta v rokoch 1989, 1990 a 1996. Nezabudnuteľné góly vsietil najmä v roku 1984, ktorými prispel k postupu Slovenska z C do B kategórie majstrovstiev sveta.
Na úvod budem trochu osobný. Keď ste mali šestnásť rokov robil som s vami rozhovor. Bol pri tom jeden z vašich trénerov Stanislav Beran, ktorý doslova povedal: Priviedol som ti budúceho reprezentanta. V prognózach sa nemýlil. Vaša budúca kariéra sa skutočne už v Martine začala uberať smerom k veľkému hokeju. Vy ste boli jedným z najmladších hráčov, ktorý obliekol martinský dres mužstva dospelých. Ako si na to spomínate?
Ten článok mám odložený spolu s fotografiou vo svojej kronike. Vtedy v Martine nebolo hokejové družstvo juniorov, bolo len dorast. Mužov vtedy viedli tréneri Pavol Vojtáš a už nebohý Ervín Macoszek a práve oni mi dali dôveru, a tak som ako šestnásťročný obliekol dres seniorov. Bol som v reprezentačnom výbere šestnásťročných a bolo naozaj mojím šťastím, že v Martine chceli za každú cenu aby som hokejovo rástol. V tom čase mi už dorast asi nemal čo dať, ak by tu bola juniorka, prešiel by som do nej, ale keďže nebola, išiel som rovno do áčka. Ako šestnásťročný som toho v NHL veľa neodohral, možno osem-desať zápasov, aj to len po nejakých tretinách, ale už ďalšiu sezónu som odohral prakticky celú.
Pamätáte si ešte na to, s kým ste najčastejšie nastupovali v útoku martinského mužstva?
To sa nedá zabudnúť. Na pravom krídle hral Milan Bartoň a na ľavom sa striedali Peter Jilemnický s Pavlom Vojtášom mladším. Takmer pravidelne som nastupoval s týmito hráčmi, boli len výnimky, keď som hral v útoku s inými spoluhráčmi.
Vaše kroky z Martina viedli do vrcholového hokeja do Dukly Trenčín, ktorá vtedy hrala federálnu ligu, tam ste v Martine získaný hokejový fundament už rozvinuli naplno a stali ste sa jedným z najpopulárnejších, najuznávanejších československých reprezentantov. Ako si spomínate na túto éru?
Keď som prišiel do Trenčína na vojenčinu, mal som devätnásť rokov. Prvý rok som nedostal veľa príležitosti. Vtedy boli také časy, že bolo treba podpísať vojenčinu. Povedali mi, buď podpíšeš a zostaneš tu a budeš hrávať pravidelne, alebo nie a pôjdeš do Topoľčian, alebo Michaloviec. Ja som v tom čase veľmi chcel hrať federálnu ligu a bolo mi v podstatne jedno, v drese ktorého mužstva to bude. Keďže som po tom veľmi túžil, rozhodol som sa urobiť tento krok. Bol to samozrejme prvý krok. Keď som podpísal vojenčinu, dostal som šancu hrať s dobrými, kvalitnými hráčmi. Postupne som sa vypracoval a po troch - štyroch rokoch som sa dostal až do reprezentácie.
Určite nebolo jednoduché dostať sa do nej, bola nabitá zvučnými menami. V silnej konkurencia nebolo až tak veľa slovenských hráčov v reprezentácii…
Prvé tri roky som hrával v reprezentačnom béčku, ktoré trénoval pán Uher. Za toto mužstvo som odohral okolo 120 zápasov. V tomto celku som získaval ostrohy. Do áčka vtedajšieho Československa som prišiel až v roku 1987, pretože vtedy tam bola silná konkurencia hráčov na poste centra. Spomeniem Rusnáka, Ružičku, Pašeka, Kokrmenta, samozrejme mohol by som menovať ďalej. Debutoval som na Izvestii v Moskve. V roku 1988 som bol nominovaný na OH, ktoré boli v kanadskom Calgary, kde som nastúpil v troch stretnutiach.
Slovenská história hokeja azda až časom docení, čo ste pre ňu vykonali, keď ste napochytre prišli pomôcť vybojovať jej postup z C do B skupiny MS. O postupe rozhodol práve váš zlatý gól…
Neodohral som celý turnaj. Chlapci vtedy síce bojovali, ale im to nevychádzalo podľa predstáv, a tak mi zavolal Julo Šupler aj nebohý Dušan Pašek, že potrebujú veľmi pomôcť. Ja som povedal, že ak v play off vypadne môj klub Göteborg, tak si hneď sadnem do lietadla a prídem. Klub vypadol a ja som prišiel reprezentácii pomôcť. Podarilo sa mi to, ale obrovskú zásluhu na postupe malo veľa ľudí, ja som dal akurát dva góly, to bolo v podstate všetko, čo som urobil. Hral celý tím. V tom čase som hral s Braňom Jánošom a Ľubom Kolníkom a to boli hviezdy, hráči, ktorí rovnako mali zásluhu na tom, že sa nám to podarilo.
Pobrázdili ste mnohé európske aj zámorské klziská, ale asi by ste rád vrátili roky späť, aby ste mali takú šancu, akú má dnešná generácia, zahrať si v NHL. Vám sa tento sen nesplnil. Neľutujete?
Mal som prirodzene aj ja takýto cieľ, dokonca aj reálne som mohol ísť za more. Bol som draftovaný v roku 1989 Bostonom, lenže po rokovaniach s generálnym manažérom Harrym Sindenom som pochopil, že Boston má v mužstve veľkú konkurenciu, napokon vtedy hral finále Stanley cupu, na rovinu mi povedali, že v ten rok sa nemám šancu dostať do mužstva, tak som nešiel. Toto si budem vyčítať až do konca svojho života. Mal som to skúsiť, možno ísť aj na farmu. Dal som však prednosť rodine – mal som 26 rokov a nielen ja, ale aj mnohí vtedy ešte nevedeli, čo si od toho môžeme sľubovať. Keby sa toto dalo zmeniť, tak určite by som to skúsil.
Na sklonku hokejovej kariéry ste po pôsobeniach v renomovaných európskych kluboch, opäť hrali slovenskú extraligu. Sledovali ste vôbec, ako sa vyvíja hokej v Martine?
Sledoval som ho aj vtedy, keď som bol v zahraničí. Som Martinčan a všade sa k tomu hlásim. Na Martin mám dobré spomienky. Prežil som tu devätnásť rokov, to sa nedá vymazať.
Pred dvoma rokmi zorganizoval Nový ŽIVOT TURCA čitateľskú anketu o hviezdnu zostavu histórie martinského hokeja. Naši čitatelia si spomenuli až na 111 hráčov. Podľa počtu bodov vás zaradili do prvej päťky. Vybrali do nej obrancov - Róberta Švehlu s Daniela Babku a do útoku Petra Bartoša, Zdena Cígera a do centra útoku vás. Čo poviete na takúto zostavu, myslíte si, že naši čitatelia vyberali dobre?
Je pre mňa cťou, že mi vaši čitatelia dali hlasy a objavil som sa v ich najlepšej päťke histórie martinského hokeja. Veľmi ma to veľmi teší a som na to hrdý. Rozhodne, ak by sa niekedy bola táto päťka stretla, určite by to bola kvalitná formácia.
Nedávno ste už definitívne zavesili korčule na klinec a venovali sa funkcionárčeniu. Ale povedané športovou terminológiu, teraz sa v Trenčíne situácia zmenila a vy ste dnes „voľný hráč„. Nenapadlo Martinčanov osloviť vás, aby ste pomohli hokeju v Turci. Ste predsa človek, ktorý v hokeji čosi znamenal a znamená a určite máte veľa kontaktov, ktoré by mohli byť Martinu osožné…
Klamal by som, keby som povedal, že nie. Funkcionári Martina na oslovili. Dokonca mi volal aj pán primátor mesta a viceprezident hokeja Stanislav Bernát. Sľúbil som mu, že sa na túto tému porozprávame.
Na ľade máte pokračovateľa vo svojom synovi. Čo si myslíte, bude mať také šikovné hokejové ruky a hlavu, ako mal jeho otec?
Ja si myslím, že hlavu má ešte lepšiu a rovnako to platí aj o cite pre hru. Je to veľmi rozumný a inteligentný hráč. Marek má len šestnásť rokov, potrebuje ešte trochu zosilnieť. V týchto dňoch odlietame spolu do Kanady, do Quebecku, kde bol draftovaný juniorským tímom. Rozhodol sa skúsiť presadiť sa v zámorí. Jedným z dôvodov bolo aj to, že Trenčín sa ku mne nezachoval férovo a on to dosť ťažko znáša.
Martinčania zakladajú hokejovú sieň slávy. Boli ste prvý, kto do nej vkročil. Dres s číslom osemnásť a vaším menom je už natrvalo pod strechou zimného štadióna, na ktorom ste urobili prvé hokejové kroky. Aký je to pocit?
Vnímam to ako obrovskú poctu. Pre Trenčín som, čo sa týka hokeja, rozhodne urobil viac, ako pre Martin, ale tam sa zachovali úplne opačne. Za robotu, ktorú som urobil ako hráč a funkcionár, ma vyhodili, ako starú, nepotrebnú handru na ulicu. To ma strašne zranilo. Práve pocit z toho, akú poctu mi dali v Martine, je liekom na moju zranenú dušu. Prial som si, aby to takto bolo v Trenčíne. Dnes úprimne ďakujem ľudom v Martine, ktorí ma poctili týmto gestom.
Ján Kŕč
