Mnohí majú iste v živej pamäti šikovného mladého blondiaka v drese martinských futbalistov, ktorý sa svojimi výkonmi už ako osemnásťročný dostal do kádra mužstva hrajúceho v druhej SNL. Igor Kurek, lebo o ňom je reč, v ňom však nepobudol dlho. Všimli si ho viaceré ligové mužstvá, ale nakoniec povedal áno Dukle Banská Bystrica. Bolo to pochopiteľné, pretože v meste pod Urpínom študoval na univerzite pedagogický smer. Igor dokázal zladiť štúdium aj školu a napriek školským povinnostiam začal dostávať v prvoligovom kádri vojakov čoraz viac príležitosti. Zanedlho si ho všimli Prešovčania a bol z toho prestup do dresu „koňarov„. Jeho prvoligová kariéra však nakoniec predsa len smerovala bližšie k Turcu do Žiliny, kde pod vedením trénera Radolského dostal veľa príležitosti. Igor na tohto trénera aj najradšej spomína.
Neskôr však, hoci ešte ani zďaleka nedosiahol vek na futbalový dôchodok, začal koketovať s koncom kariéry. Keď sme sa stretli pred viac ako rokom, povedal nám, že s futbalom, pravdepodobne, končí, že sa chce venovať rodine a práci. Pravdou, ale je, že to nepovedal ako hotovú vec, len tak v rovine uvažovania o svojej budúcnosti.
Napokon, všetko bolo inak, našli sa dvaja, čo ho prehovorili. „To, že som pristúpil na kompromis a nechal sa prehovoriť, mali na svedomí Ivan Janiga s funkcionárom Belej Jánom Šalátom. Im som povedal áno. Napokon, nešiel som do vrcholového futbalu, teda mohol som sa venovať aj rodine i zamestnaniu.„
Igor išiel do Belej iba na hosťovanie, pretože stále je kmeňovým hráčom Žiliny. Na jeseň sa však v zostave mužstva, ktoré muselo dobrovoľne - nedobrovoľne opustiť štvrtú ligu a teraz hrá v piatej lige, neobjavil. Priaznivci futbalu si kládli otázku: Prečo? No, a priznajme, hľadala sa za tým aj nejaká senzácia. „Nedávno sme boli z roboty hrať futbal v Poľsku, podvrtol som si koleno a mám problémy. Vyzerá to tak, že asi sa operácii nevyhnem, najmä za predpokladu, že by som mienil hrať futbal aj naďalej. Zatiaľ som rozhodnutý jeseň vypustiť.„
Dnes tridsiatnik, futbalista s ligovou praxou, by sa veru Belej zišiel. A nielen Belej, veď mu viacerí aj zazlievali, že v situácii, v akej bol martinský futbal mohol mu, aj bratovi Petrovi, ktorý sedí na trénerskej lavičke, pomôcť. „Za Martin som v jeho treťoligovom drese nastúpil len v jednom stretnutí. Viac sa nedalo, lebo by som musel chýbať v drese Belej, a to by, pretože oni ma zo Žiliny vybavili, nebolo voči ním fér.„
Igor však veľmi fandil Martinčanom, aby sa zachránili, lebo tým by, samozrejme, zachránili aj Belú. Žiaľ, nestalo sa. „Pozícia Martina v súťaži nebola najlepšia, každý sa naň chcel vytiahnuť a rovnako, a možno aj horšie to bude v štvrtej lige. Nepoznám bližšie martinské problémy, čo som počul, tak len sprostredkovane. Ale pravdou asi bude to, že lepšie podmienky, ako sú dnes v Martine, majú v mnohých dedinách. To, čo sa stalo, bolo teda logickým vyústením situácie okolo futbalu v okresnom meste. Bratovi Petrovi, ktorý sedí na trénerskej lavičke v takejto ťažkej situácii vôbec nezávidím.„
Nás však zaujímalo, čo bude s ním, či sa ešte vráti na trávniky, či nedal futbalu definitívne zbohom. Ako pred rokom, neodpovedal nám ani áno, ani nie. Povedal to stručne jednou vetou. „Uvidíme, podľa toho, ako bude slúžiť zdravie.„
(jk)
