Po pätnásťhodinovej ceste z Jamajky na Slovensko sa v utorok 23. júla vrátila z IX. majstrovstiev sveta juniorov v ľahkej atletike úspešná turčianska dvojica Lucia Klocová - Pavel Slouka. Lucia dokázala vybojovať na osemstovke striebornú medailu, čo sa považuje za vynikajúci úspech slovenskej atletiky. Týmto výkonom sa dostala vo svetových tabuľkách na 36. miesto. Poskočila od posledného hodnotenia o desať pozícií.
Oboch aktérov sme privítali v redakcii, kde sme sa vedno potešili z výsledku a dozvedeli sa mnoho noviniek a najmä dojmov z pobytu v exotickej krajine a z vrcholového atletického podujatia. Sympatická dvojica pred nami nič neskrývala, obaja otvorene hovorili aj o pomerne nepríjemných skutočnostiach... Lucia skutočne pôsobila dojmom unavenej športovkyne, takže správy, ktoré prichádzali spoza oceánu a týkali sa Klocovej zdravotných problémov, boli pravdivé. Hneď nám to aj vysvetlila - počas pobytu na Jamajke ju prenasledovalo črevné ochorenie, z ktorého sa iba postupne dostáva. Zatiaľ drží diétu - banány so suchármi. Jamajská „kuracinu na vode„ je už iba zlou spomienkou. Za čas, čo je doma v Košťanoch nad Turcom, pribrala 2,5 kg, takže teraz váži 52,5 kilogramu. Denne dochádza do Martina k fyzioterapeutovi, známemu liečiteľovi športovcov (a nielen ich) Milanovi Mendelovi. Pomaly sa jej vracia sila i zdravie...
Posledný juinorský triumf
– a čo bude ďalej?
Lucia je zatiaľ jedinou Slovenkou, ktorá zíkala na juniorských majstrovstvách sveta v atletike dve medaily. K bronzu v Santiagu de Chile pridala jamajské striebro (navyše, z vlaňajších ME má zlato). Keďže v novembri dovŕši devätnásť rokov, čaká ju náročný prechod medzi seniorky. Zároveň od septembra nastúpi v martinskej Obchodnej akadémii do maturitného ročníka, takže čakajú ju zmeny, ktoré bude musieť opäť postupne zvládať.
V tejto súvislosti sme sa na Luciu i jej trénera obrátili s otázkou: Neuvažujete napríklad presťahovať sa do USA, kde sú predsa len pre nádejných športovcov vytvárané v školách oveľa lepšie podmienky na zvyšovanie výkonnosti?
- Túto tému by mal zvažovať v prvom rade Slovenský ľahkoatletický zväz. Mal by jasne deklarovať podmienky pre ďalší vývoj Lucie. Mal by ich ponúknuť najprv doma, veď nie každému športovcovi sa USA stali výkonnostným rajom (hovorí Slouka)... Mnohé športovkyne tam už pôsobili, lenže sa nedokázali v cudzom svete adaptovať, presadiť sa tak, ako napríklad plavkyňa Moravcová, a zvädli. Nie je o nich ani chýru (počúvame Klocovú)... Pokiaľ bude mať zväz záujem a predostrie nám návrh na jasnú perspektívu, budeme o možnosti uvažovať. Lucia je mimoriadne pracovitá, odhodlanie už dokázala najmä počas ostatných troch rokov. Pomohla zviditelniť Slovensko svojím čestným spôsobom boja na tartane, ale aj mimo neho (dodáva Slouka).
Prečo o tom vlastne hovoríme? Je všeobecne známe, že toto „medailové duo„ pracuje v Martine v mimoriadne skromných podmienkach.
P. Slouka ale dodáva: - Treba podčiarknúť, že na prípravu zatiaľ dostávame peniaze, hoci korunu aj dvakrát obraciame v dlani, pokiaľ ju do niečoho vložíme...
Nemajú to jednoduché, tréner učí na osemročnom gymnáziu, Lucia sa učí v Obchodnej akadémii. Obaja s vážnymi povinnosťami. Lucia o rok maturuje, z atletiky sa u nás živiť nedá a čo bude robiť? Čo s veľmi úspešným trénerom? Vráti sa opäť medzi mládež, alebo pôjde ďalej s Luciou? Tento gordický uzol musia preťať práve kompetentní ľudia z vedenia slovenskej atletiky...
Lucia neustále dokazuje, že je talentom a zároveň bojovníčkou na pohľadanie. Naposledy sa takto predstavila práve v Kingostone. To potvrdzuje aj tréner. Striebornú medailu vybojovala hlavou, svojou nesmiernou vôľou – hodnotí P. Slouka. Možno niektorá iná pretekárka by pre chorobu nebola vôbec nastúpila, ale v prípade Lucie to neprichádazalo do úvahy. Dokázala predovšetkým zvíťaziť sama nad sebou. Hoci sa za to medaily nedávajú, za „srdce„ by si zaslúžila hádam ešte väčšiu...
Pozvánku do Mníchova má, ale ešte nevie, či pôjde
Teraz potrebuje predovšetkým oddych a regeneráciu. Tým sa otvára azda najaktuálnejší problém týchto dní - a tým je štart na blížiacich sa seniorských majstrovstvách Európy, ktoré sa začnú 6. agusta v Mníchove. Lucia si účasť vybojovala už dávnejšie, keď prekonala predpísaný časový limit. No ešte stále nevie, či do Mníchova pocestuje: - Zatiaľ nemôžem povedať, že sa na šampionáte zúčastním. Rehabilitujem, snažím sa postupne získať istotu. Telo však neoklamem. Poznáme dokonca aj únavové zlomeniny... Preto je niekedy lepšie obetovať jedno vrcholové podujatie a orientovať sa už na budúcoročnú sezónu. Sľubujem, že tento týždeň okolo štvrtka padne konečné rozhodnutie...
Zážitky z Kingstonu
Na Luciu urobil exotický ostrov v Karibiku zrejme dojem a spomienky boli zrazu ako šnúra perál: - Raz sme boli v meste, raz pri mori, Pavol dokonca zočil aj žraloka, z čoho mal veľkú radosť. Chodenie po uliciach nám ale organizátori veľmi neodporúčali. Jeden český tréner ich nepočúvol a dostal „nakladačku„. Vraj ho chceli okradnúť. Voľný čas sme preto radšej trávili v objekte majstrovstiev... Inak, ceny v obchodoch boli o niečo vyššie ako u nás doma. Na nejaké extra nákupy nebolo peňazí. Domov sme balili väčšinou tričká s emblénom majstrovstiev a krajiny... No a najviac času sme určite strávili na rôznych plochách pre prípravu, ktoré boli na úrovni, a potom, samozrejme, v bazéne. Ten bol v tamojších horúčavách azda najvyhľadávanejšším miestom...
Bez lekára
a so zimným oblečením
Pýtame sa – Keď ochorela Lucia a ďalší členovia našej výpravy, zasahoval lekár?
P. Slouka: - Žiaľ, niektoré slovenské výpravy si už zvykli, že cestujú aj na šampionáty bez muža v bielom plášti i bez maséra.
L. Klocová: - Iba vďaka trénerovým kontaktom mi pomocnú ruku podala česká výprava a menovite doktor Pink.
Pýtame sa ďalej - Z fotografií, ktoré ste nám priniesli do redakcie, sme ľahko zistili, že oblečenie nebolo práve akurátne. Máme správny dojem?
Obaja: - Nemali sme vyhovujúce oblečenie, obliekli nás skôr turisticky než športovo. Nemali sme žiadny odev v národných farbách s jasným nápisom Slovenská republika. HI - TEC určite nezvládol túto úlohu a zväz ju prešiel asi bez povšimnutia. Tak sa stalo, že hlavná šuštiaková súprava bola určená skôr pre zimný pobyt, no na Jamajke bolo v tieni okolo 30 stupňov nad nulou. Pochopiteľne, také oblečenie sme nenosili, ba ani nevybalili, používali sme každý vlastné, čo sme si priniesli z domu. Ale, bolo to dosť trapné vysvetľovať iným výpravám, prečo chodíme „v civile„. Napríklad Francúzi, tí síce nezískali ani jednu medailu, ale vystrojení boli ako manekýni. Kolekcie ošatenia v národných farbách, ale rovnako na tom boli aj chudobnejšie výpravy, napríklad Ukrajinci... My sme sa nemohli porovnávať so žiadnou európskou výpravou.
Resumé
Väčšinou sa zvykne po úspechoch zvykne hovoriť iba o pekných veciach, úspech je vlastne najväčšia športová radosť. Nie, nepodľahli sme ani Luciinej únave, ani Sloukovmu neraz suchému realizmu. Chceli sme len poukázať, že v tieni úspechov neraz bývajú skryté problémy, v slovenských atletických pomeroch zrejme aj problémy úplne zbytočné. A chceli sme tiež dokázať jednu maličkosť – že Klocovej striebro vybojované na jamajskom tartane sa za týchto ťažkých slovenských podmienok rovná zlatu.
Miro Ruttkay
