Pri príležitosti Dňa sestier (12. mája) vyznamenala Slovenská komora stredných zdravotníckych pracovníkov v Bratislave Cenou bieleho srdca za celoživotný prínos v ošetrovateľstve aj dve sestry z Turca - Alžbetu Hanzlíkovú a Elenu Jackulíkovú. Na toto ocenenie ich navrhla Regionálna komora stredných zdravotníckych pracovníkov v Martine.
Silná túžba pomáhať
Alžbeta Hanzlíková žije v Martine od roku 1955. Začínala na chirurgickom oddelení martinskej nemocnice, potom 21 rokov učila na strednej zdravotníckej škole, deväť rokov bola vedúcou Ústavu ošetrovateľstva na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine. V súčasnosti, hoci sa už teší z dôchodku, pomáha Slovenskej komore stredných zdravotníckych pracovníkov.
Čo pre vás znamená Cena bieleho srdca?
Je to docenenie mojej celoživotnej práce z pohľadu ošetrovateľstva. Ošetrovateľstvo sa za posledné roky približuje trendu, ktorý vo svete už existuje niekoľko desiatok rokov. Veľmi rýchlo sme to dobehli.
Čo vás motivovalo a držalo pri tejto práci?
Neviem to celkom definovať. Asi je to tak, že človek k tomu povolaniu priľnul. Nosila som v sebe silnú túžbu pomáhať, až som sa z rádovej sestry vypracovala na učiteľku ošetrovateľstva. To je pravdepodobne môj najväčší úspech... Od tohto povolania som sa nechcela odpútať ani vo veku, keď iní sa už skôr venujú svojim koníčkom. Môj vek je už dávno penzijný, napriek tomu stále niečo robím. Kým budem vládať, budem pokračovať... Napríklad, nadviazala som kontakty aj s ľudmi z iných štátov, kvôli tomu, aby som si overila, či to, čo robíme, robíme dobre.
Čo by ste odkázali mladším zdravotným sestrám?
Len to, že ošetrovateľské povolanie sa dostáva skutočne na takú úroveň, akú si zaslúži. Sestry by sa mali sústavne vzdelávať, ale nie preto, aby mali vyššie vzdelanie. Naši pacienti chcú, aby sa s nimi zaobchádzalo na veľmi vysokej odbornej úrovni. Stredoškolské vzdelanie nezodpovedá tým potrebám, ktoré by sa na ošetrovateľstvo mali klásť. Takže vyzývam sestry, aby s chuťou študovali.
Nezabudnuteľná vďaka očí
Elena Jackulíková zo sesterského povolania presedlala na starostovskú stoličku v Slovanoch. Napriek tomu na svoje celoživotné povolanie spomína s láskou. Pracovala ako všeobecná zdravotná sestra. Začínala na internom oddelení v Martine a po materskej dovolenke nastúpila na polikliniku do ZŤS. Jej pacienti ju s láskou volali pre jej dôkladnú starostlivosť a ľudskosť - mamou.
Čo pre vás znamená toto ocenenie?
Stále tvrdím, že sestrou ostanem, kým budem žiť. Povolanie sestry nie je povolanie, je to poslanie. Každá dievčina, ktorá sa rozhodne študovať ošetrovaľstvo, si musí veľmi dobre rozmyslieť, čo robí, pretože táto práca je kus sebazapretia. Aj keď vás niečo bolí, musíte ukázať, že sa nič nedeje, že prvý v rade je človek, ktorý trpí, ktorý od vás čaká pomoc. Až potom ste vy.
Čo je na tejto profesii najťažšie a čo najkrajšie?
Pocit nemohúcnosti a bezmocnosti. Snažíte sa maximálne pomôcť, ale smrť je rýchlejšia a vytrvalejšia ako vy. Všetka snaha, ktorú chcete vynaložiť, aby sa človeku uľavilo, je často dočasná. To býva najťažšie... No, a krásnych chvíľ, tých je veľmi veľa. Je nádherné, keď sa vám človek, ktorému pomôžete, akýmkoľvek spôsobom poďakuje. Už len to, že pacient má pocit, že sestrička pre neho urobila maximum, že už viacej nemohla, je veľkým poďakovaním za našu prácu. Výraz v očiach ľudí, ktorým pomôžete a ktorých vypočujete, je veľmi dôležitý a nezabudnuteľný.
Čo by ste odkázali dnešným zdravotným sestrám?
Aby mali pochopenie pre pacientov. Človek, ktorý leží na posteli a je nemohúci, potrebuje ľudskosť, spoluúčasť a obetavosť. Sestra musí byť na tom psychicky veľmi dobre, aby zvládla toto povolanie, ktoré je poslaním.
Monika Vajdová
