Minulý týždeň sprístupnili v martinskej Turčianskej galérii výstavu Aqua-Akvarel, ktorou sa verejnosti predstavuje hornoštubniansky umelec Miroslav Bartoš. Je to príležitosť na rozhovor.
Pred dvoma rokmi si pri príležitosti svojej päťdesiatky vystavoval cyklus obrazov pod názvom Hornoturčianska krajina. Tvoje obrazy mali dobrú odozvu aj na následnej výstave v Literárnom múzeu Pamätníka slovenskej literatúry v Martine a v tvorom rodnom regióne v Liptovskom Mikuláši. Zrejme obdiv tvojho krajinárskeho diela ťa motivoval pripraviť v apríli tohto roku 30 akvarelov z rokov 2000-2002 v Liečebnom dome Veľká Fatra v Turčianskych Tepliciach pod názvom Akvarelové potulky. Teraz vystavuješ podstatnú časť týchto diel v Turčianskej galérii pod názvom Aqua-Akvarel. Prečo je tvojou najobľúbenejšom technikou akvarel a čím novým chceš osloviť návštevníkov a obdivovateľov turčianskej prírody?
Zaujala ma ešte ako študenta na vysokoškolských krajinárskych kurzoch a nasledovala celkom prirodzene po kresliarskej príprave na strednej škole. Pokiaľ sa mi vynárajú v pamäti obrazy prírody z detstva na Liptove, vždy sa vidím, ako stojím očarený v krajine, dívam sa na oblaky, nadšený jej dejmi, náladami, zmenami osvetlenia, chladu, tepla, závejmi, ľadom na potokoch a rieke, vodou samotnou – po celý rok som bola ak nie v nej, tak aspoň na jej brehoch. Takže asi celkom intuitívne je mi aj v technika maľovania najvlastnejším médiom voda – aqua. A čo nové nájdu návštevníci na výstave? Viac vody! Veď je aj cennou tekutinou.
Je o tebe známe, že máš nadanie nielen výtvarné, ale píšeš aj zmysluplnú poéziu. Tento dar žije v tebe v symbióze, v harmónii. Svedčia o tom tvoje dve vydané básnické zbierky – V letokruhu a S vami. Teraz máš v rukopise tretiu s pracovným názvom Kto ťa pohladí. Sú v nej básne o láske, detstve a dozrievaní, o láske k prírode, o domove i medziľudských vzťahoch. Čo ťa ako človeka viac očarí, pohľad na krajinu, alebo prehovor srdca o krajine? Nevábi ťa návrat na rodné liptovské vŕšky Ostrô, Šiprúň, Sidorovo, nedáš im prednosť pred tými tiež fatranskými, na ktoré sa teraz denne dívaš – Tlstú,Ostrú, Drienok?
Aj s písaním poézie je to ako s tou vodou (bude to iste tak, keď si to, pravda, už dosť dávno všimol aj môj trojročný syn: „Oco, aj vodička tečie domov?„): prediera sa síce úskaliami, tvaruje krajinu, presúva zem, skaly, piesok, ale díva sa pritom do oblohy. Obe si nastavujú zrkadlo – no povedzte, ktorý obraz je prvší? Isté je, že pohľad na ne rozbúši srdce i myseľ – akoby potom nesmeli prísť aj myšlienky! Vábi, a veľmi... Ale nie je celkom uskutočniteľný – krajina domova je krajinou detstva a tú si nosíme so sebou. Ňou sa pomeriavame po celý ďalší život a hocikde na svete. A na spomínané vŕšky zavše vystupujem, i tie turčianske sú ich dôstojnými partnermi.
Tvorivé zanietenie ťa teda neopúšťa. Je to preto, že máš motivujúce rodinné prostredie – manželka má rovnakú aprobáciu ako ty, dvaja zo synov sú tiež výtvarne nadaní i vzdelaní? Predpokladám, že ťa motivuje aj práca so študentkami v PaSA na hodinách výtvarnej výchovy. Ako je to – uberá ti čas, alebo ti za to niečo aj dáva?
Kedysi na začiatku svojho dospelého života som mal dosť jasnú predstavu o svojom životnom štýle, orientácii na konkrétne hodnoty. Po tridsiatich rokoch môžem povedať, že sa mi väčšina túžob splnila – niekde viac (najmä v rodine), niekde menej (v spoločnosti). Ale dôležité je, že som z cesty nezišiel a je čosi z nej aj predo mnou. Ako je to s prácou v škole? Krátky čas som nepracoval na plný úväzok, aby som mohol viac tvoriť. Ale ono to celkom tak nevychádzalo, žiačky mi začali chýbať. Neraz som z nich síce rozčarovaný, ale vzápätí zažiaria, že to človek nečaká. Takže je to tak, ako to má byť. Som medzi nimi rád, dávajú mi námety na premýšľanie a ja sa im to usilujem vrátiť.
Zdá sa, že chceš i naďalej držať v jednej ruke štetec a v druhej pero. Veríš si, bude to na prospech obdivovateľov tvojej maľby aj na prospech čitateľov tvojej poézie? Budú ťa aj po päťdesiatich rokoch života lákať potulky po krajine, aj tej intímnej?
Dúfam, že mi bude dopriate zúročiť nažité a nažiť ešte nezúročené. A dve ruky nás vedú k spolupráci, preto pritakávam: áno, aj.
Jozef Moravec
