Mali sme to naplánované trochu inak. Chceli sme sa stretnúť naraz so všetkými zlatými Martinčanmi. Lenže Peter Smrek mal na ceste z Bratislavy do Martina nedobrovoľné meškanie, a tak sme stretnutie s ním museli odložiť o niekoľko dní. Minulý týždeň sme sa s ním však predsa stretli a hovorili o jeho hokejovej sezóne. V nej prežil všetko – smútok z olympijského sklamania, aj obrovskú eufóriu z titulu majstra sveta.
Začiatok tejto úspešnej hokejovej sezóny ste nemali ľahký. Rozbiehali ste ju v príprave s mužstvom New York Rangers práve v čase teroristického útoku na Svetové obchodné centrum. Ako sme už písali, boli ste blízko tejto tragickej udalosti. Spomínate si na to?
Pamätám sa na to veľmi dobre. Bolo to niečo strašné, lebo v tej chvíli nik nevedel, čo bude ďalej, čo sa stane. Boli sme ubytovaní v hoteli asi kilometer od miesta tragédie. Keď som sa ráno zobudil, bolo to práve v čase, keď už prvé lietadlo vletelo do jednej z budov. Keďže sme mali testy, začínal nám tréningový kemp. Viezol som sa taxíkom smerom k Madison Square Garden, keď som sa dozvedel, že aj do druhej budovy vletelo lietadlo. Keď som prišiel na miesto sústredenia, všetci boli zhrození. Na veľkej obrazovke sme videli zábery ako zo strašidelného filmu. Zažili sme niečo, čo muselo každým človekom otriasť.
Potom ste sa však museli sústrediť na to, aby ste si vybojovali miestenku v silnom tíme…
Odohral som takmer všetky prípravné stretnutia a všetko nasvedčovalo tomu, že sa do mužstva dostanem. Tak sa aj stalo. Žiaľ, otvárací zápas sezóny mi nevyšiel, prehrali sme, a tak ma tréner na dve stretnutia posadil na lavičku, potom mi opäť dal príležitosť, ja som sa jej chytil a v ďalších siedmich zápasoch som už hral. Mal som však zdravotné problémy a po tom, keď mi nevyšiel ďalší zápas, rozhodli sa, že ma pošlú na farmu do Hartfordu, kde som zostal až dovtedy, kým ma netrejdoval klub Nashville Predators.
Napriek tomu všetkému, reprezentačný tréner Filc si na vás spomenul. Dostali ste sa do nominácie aj na OH v Salt Lake City. Tam slovenský hokej zažil neúspech – prepadák...
Šťastena nám nebola naklonená. Treba povedať, že celý systém hral proti nám. Žiaľ, plán realizačného tímu, ktorý v tejto situácii musel byť založený na obrovskom riziku, nevyšiel. Nakoniec sa to obrátilo proti nám všetkým, ktorí sme tam boli, lebo nás všetci zatracovali. Z neúspechu som bol, samozrejme, dosť sklamaný. Už po prehratom zápase s Nemeckom som tušil, že sme stratili šancu.
Nechýbalo vtedy v zápase s Nemeckom len niekoľko centimetrov, keď vaša strela spomedzi kruhov zazvonila o žrď nemeckej bránky, a mohli sme ísť ďalej?
Každý mi hovorí, že asi v tom momente bol zlom, že keby to tam padlo, určite by stretnutie vyzeralo inak. Isté je, Nemci by museli otvoriť hru a nie murovať. Bola to smola. Žiaľ.
Potom prišli majstrovstvá sveta a na nich zlatý reparát. Nemohlo prísť nič lepšieho, krajšieho. Kedy ste začali cítiť, že vás tréneri nominujú aj na svetový šampionát?
Bol som v kontakte s Petrom Šťastným, on ma koncom marca oslovil a opýtal sa či pôjdem reprezentovať. S radosťou som túto ponuku prijal. Pár dní po sezóne som sa zbalil a išiel domov, aby som stihol aj záverečnú časť prípravy a už vo Švajčiarsku som hral.
V závere prípravy mužstvu gradovala forma a začiatok šampionátu sme zvládli podľa predpokladov…
Potvrdili sme papierové predpoklady proti Poliakom aj Ukrajine. Prehra s Fínmi nič neznamenala. Keď sme vyhrali nad Švédmi, povedal som si, že niečo v tomto mužstve bude. Boli sme vynikajúci kolektív a vnútorne som cítil, že aj niečo dokážeme.
Hrávali ste v prvej obrannej dvojici s Lintnerom, ktorý bol najproduktívnejším obrancom šampionátu, vy ste, zrejme, mali od trénerov pokyny zaisťovať obranu pri jeho ofenzíve...
Richard je vyložene ofenzívnym obrancom. Neviem, prečo ma tréner dal do dvojičky s ním, ale bol som rád, že som si s ním mohol zahrať. Máte pravdu, plnil som skôr defenzívne úlohy a dopredu som sa moc netlačil, chvíľkové zaváhanie nás mohlo vyjsť draho. Priznám sa, že túto sezónu som v klube hrával viac ofenzívnejšie, ale rok predtým som mal zasa v klube viac defenzívne úlohy. Vždy sa treba prispôsobiť tomu, čo je prospešné mužstvu.
Potom prišli stretnutia z ríše snov, ako ste lámali Kanadu a Švédov?
Hralo sa vabank. V oboch zápasoch sme prehrávali 0:2, asi nám pomohlo aj to, že v týchto zápasoch sme už nemali čo stratiť, mohli sme len prekvapiť. To sme si povedali v kabíne a dali do toho všetko.
V mužstve boli osobnosti najprestížnejšej hokejovej súťaže sveta NHL. Ako zapadli do súkolia?
Budem sa len opakovať. Vydali zo seba všetko nielen ako individuality, ale aj ako členovia kolektívu. Vytvorila sa jedna úžasná partia a potvrdilo sa, že dobrá partia robí dobré výsledky.
Niekoľko minút pred koncom finále nám zlato akoby chcelo uletieť, ale nakoniec sa predsa len dostalo na hruď najväčšieho prekvapenia šampionátu – Slovákov...
V závere som bol veľmi nervózny. Proti Rusom sme v záverečnej tretine prestali hrať svoju hru, a to bola chyba. Akoby sme sa začali báť o výsledok a Rusi boli v pozícii, že už nemajú čo stratiť – rovnako ako my predtým. Našťastie sme to zvládli vďaka Petrovi Bondrovi, ktorý strieľal tak, ako to len on vie – brankárovi pod vyrážačku. Za týmto jeho ruským matom sú skúseností. Takíto hráči nám chýbali na olympiáde.
Aký to bol pocit, pochytať sa za plecia a spievať hymnu na počesť veľkého víťazstva?
Bol to neopísateľný pocit. Ja som sa v Göteborgu cítil ako doma, štadión spieval s nami. Predstavoval som si, čo asi robia ľudia doma. Spomenul som si na rodičov, aj na to, ako som chcel skončiť s hokejom. Bol som siedmak a otec mi vtedy rázne povedal: Nie. Ty budeš chodiť na hokej, do teba sme investovali, musíš pokračovať. Ale pripomenul som si aj chvíle, keď som s dvadsiatkou získali vo Winipegu bronz. To všetko sa prehnalo mojou hlavou.
Potom prišlo to, o čom sme hovorili už s Radovanom Somíkom, dolovanie vašej zlatej medaily primrznutej k ľadu. Aj tu sa ukázal práve Peter Bondra ako zručný majster...
Pri „víťaznom vláčiku“ som stratil medailu. Išli sme kolenačky a potom sme sa hádzali na ľad rybičkami. Našťastie som ju uvidel trblietať sa v ľade, ale vydolovali sme ju až vtedy, keď Peťo Bondra odniekiaľ priniesol skrutkovač.
Chlapi z rodiny Smrekovcov boli v tej chvíli v hľadisku. Brat Michal je tiež hokejistom – juniorským majstrom SR. Čo povedal pri vašom prvom stretnutí?
Povedal, že to bol pre neho najúžasnejší zážitok, že aj on by raz chcel taký zažiť.
Údajne, aj on poškuľuje po zámorskom hokeji a chcel by nasledovať brata. Čo mu radíte?
Nechcel by som veľa prezrádzať. Pravdou je, že sme o tom už hovorili. Rodičia však chcú, aby najprv dokončil školu, potom nech to skúsi. Môj agent sa už na neho pýtal. Podľa mňa by mohol dokončiť v Amerike školu a ísť na univerzitu a skúsiť univerzitný hokej. Ak by bol vynikajúcim hráčom, určite by prišli ponuky z NHL.
Aké bolo prijatie doma v Martine?
Privítali ma najmä priatelia, hneď sme išli na chatu do Valče. Potreboval som, po fantastickom prijatí v Bratislave, trochu súkromia. Grilovali sme, urobili tradičný guláš. Vlastne, to všetko sme plánovali už pred majstrovstvami sveta, ale vtedy sme ešte netušili, že bude aj dôvod na oslavu.
Je po dlhej sezóne, ako vidíte svoju hokejovú budúcnosť?
Snažím sa ju vidieť pozitívne. Budem čakať na ponuku zmluvy z Nashvillu. Je to otvorené. Jednou z možností je, že budem hrať v niektorom európskom klube. To je ešte vo hviezdach. Doma by som mal ostať, pravdepodobne, až do konca augusta. Už mi to nedalo a včera (minulý pondelok), som si bol zahrať tenis a zacvičil som si v posilňovni. Ale v júni už začnem trénovať ešte intenzívnejšie.
