Ak som mal posledné desaťročie (myslím tým roky 1995 až 2004) nejako výstižne nazvať, vybral by som si pravdepodobne názov Desaťročie reforiem. Všetky reformy sa začínajú v mysli, niekto by možno povedal, že sa končia v praxi, ale v skutočnosti sa končia v srdci, keď sa s nimi vnútorne stotožníme. Cesta z mysle do srdca je najdlhšia, hoci srdce od mozgu delia iba desiatky centimetrov. Ak reformy určujú zákony štátu alebo nariadenia vlády a uskutočňujú sa v praxi, neznamená to, že sú vydarené, ale ani to, že sú nevydarené. Demokratickým spôsobom sa dajú zaviesť do praxe aj reformy, ktoré sú nedemokratické tým, že sa s nimi nestotožňuje väčšina verejnosti. To, či sú reformy správne alebo nesprávne, ukáže napokon len čas. Reforma bez obetí nie je reformou a niekedy sú krátkodobé nepopulárne opatrenia účinnejšie ako zdĺhavé kozmetické úpravy systému, ktorý sa napokon skončí krachom. V druhej polovici deväťdesiatych rokov skrachovala na Slovensku revitalizačná reforma. Peniaze, ktoré mali ísť na oživenie priemyslu, išli napokon na platy zamestnancov krachujúcich podnikov, pričom kvalita ani kvantita priemyselnej výroby nerástla, ale bankové kontá mnohých manažérov podnikov tučneli. Väčšina obyvateľstva napokon schudobnela, štátny dlh podrástol a zaťažili sme nasledujúce generácie Slovákov. Spomínaná reforma bola neúspešná. V súčasnosti sa najaktuálnejšie reformy týkajú školstva a zdravotníctva. Mestá a obce upozorňujú, že na školstvo nedostali ani toľko peňazí, aby zvládli prevádzku škôl. To tvrdili starostovia a riaditelia škôl nedávno aj štátnemu tajomníkovi Ministerstva školstva SR Františkovi Tóthovi, ktorý navštívil horný Turiec. Školy sú prioritou, pretože iba vzdelaní ľudia môžu vytvoriť bohatšiu a vyspelejšiu spoločnosť ako je súčasná. Preto aj školy potrebujú toľko peňazí, aby sa v školách mohlo kúriť, aby sa deti v nich mohli učiť a vzdelanie by mali zabezpečiť kvalifikovaní pedagógovia s kvalitnou technikou.
Samozrejme, šetriť sa dá aj v školstve. Nie je nutné, aby každá škola mala svoju vlastnú kuchyňu, keď stravu je možné aj prevážať, ani poloprázdne triedy sa nemusia vykurovať. V takýchto prípadoch treba brať do úvahy ekonomické kritéria. Podobne je to aj so zdravotníctvom. Nie je možné, aby poisťovne určili finančné limity zdravotníckym zariadeniam bez toho, aby sa presvedčili, aký to má dopad na pacienta. Ani pri tvorbe štátneho rozpočtu nie je možné vychádzať z nejakého percenta hrubého domáceho produktu, ktorý sa vyčleňuje v tej – ktorej krajine Európskej únie na zdravotníctvo. Ľahko sa určujú finančné limity na zdravotníctvo tomu, kto má taký príjem, že už ani nevie koľko stoja v obchodoch základné potraviny, alebo tomu, kto nie je vážne chorý a nepotrebuje drahé lieky. Jedno zo základných práv človeka je právo na život. Myslím si, že pri každej reforme by sa malo brať do úvahy prežitie. Aj človek chorý na rakovinu by mal dostať takú zdravotnícku starostlivosť, aby prežil. Prežitie je prioritou, a to nielen pre zdravotníctvo, ale aj pre školstvo, kultúru a iné rezorty, ktoré sú odpradávna súčasťou každej spoločnosti. Ak na jednej strane je dosť peňazí na zvyšovanie platov poslancov, alebo na financovanie slovenských vojakov Iraku a chorých necháme zomierať bez liekov, máme zle určené priority. A s nimi sa stotožnia iba ľudia s kamennými srdciami.
