vneho sa uvádza prepad révaiovského kaštieľa v Turčianskej Štiavničke, „... pričom majiteľ kaštieľa zastrelil kastelána.„ S kým prišli partizáni do styku? S nikým. Koho zastrelili? Nikoho. Vnikli do budovy? Nevnikli.
O čo tu šlo? Pár partizánov (8-10, vraj, veličkovcov, v skutočnosti viac žingorovcov, použijúc toto neadekvátne označenie, lebo išlo o ľudí, ktorých ešte pred príchodom Veličku zorganizoval Žingor) napísalo Révaiovi list. Z písania mali zábavu, lebo list písali v štýle: „Záporožci píšu list tureckému sultánovi.„ Napísali ho jednoducho preto, že pár dní predtým Révaiov horár (Sýkora) v Kľackej doline, pri prechode troch partizánov idúcich z Nolčova a Podhradia, začal na nich strieľať, považujúc ich vari za pytliakov. Jednému z nich prestrelil, prepytujem, zadok. Partizáni mohli strelca ihneď zneškodniť, ale neurobili to. Stratili sa v húštine podopierajúc svojho druha. Až v Kantore, počúvajúc stony raneného, im prišlo na um niečo, čo sa dostalo do histórie partizánskeho hnutia v Turci. „Čierny Mišo„, bývalý sovietsky zajatec (potomok Béla Kúnovského bojovníka, ktorý po prehratej revolúcii v Maďarsku asi roku 1919 emigroval do Ruska) vedel perfektne maďarsky i rusky, a tak písal, čo mu diktovali, po maďarsky.
Vedelo sa totiž, že v grófskej famílii je maďarčina rodinným jazykom. List do poštovej schránky im vhodil partizán pochádzajúci z tejto obce. Partizáni, vraj, žiadali dosť vysokú sumu za „liečenie„ raneného a ohlásili pomerne presne čas svojho príchodu. Do Štiavničky sa spustili podvečer (medzi 16.-20. 8. 1944) na dvoch vozíkoch révaiovskej úzkokoľajky priamo do parku kaštieľa.
Mladá osvietená grófka (rod. Majlathová z Gbelian), manželka mladého grófa Ladislava Révaia, vyzbrojila svojich ľudí puškami. Tých bolo v kaštieli dostatok. Ohlásenú návštevu čakala v zbrani a streľbou ešte predtým ako vozíky (banvágliky) zastali. Partizáni vozíky prevrhli a kryli sa za ich podlahami pred streľbou z kaštieľa. Vtedy bolo známe, že gróf po prečítaní listu chcel zo Štiavničky ihneď odísť. Aj v spomenutý večer bol koč pod bránou zapriahnutý. Len odísť. Ale grófka mala bojového ducha. Bola to pestovaná rodinná tradícia.
Ex tempore: Už za prvej svetovej vojny niekoľko stovák ruských vojnových zajatcov (príslušníkov rôznych národov cárskeho Ruska) pracovalo na grófskych majetkoch. Okrem iného postavili od železničnej stanice v Sučanoch úzkokoľajku do Kľackej a Kantorskej doliny, odkiaľ zvážali drevo). Dvaja z nich, od veľkej dobroty u grófa, ušli. Jeden bol obyčajný chleborob - mužík a druhý ruský učiteľ. Vtedajšia grófka (+ 1935) s ansámblom svojich horárov a svorkou psov vydala sa koňmo za nimi (tak ako sa voľakedy v USA chytali ušlí čierni otroci). Chytili ich neďaleko Sklabinského hradu, na Ovseniskách. Dohnali ich nazad na majer. Osvietená grófka ich dala vyviazať v koniarni k stĺpom s hákmi, na ktoré sa vešali konské postroje. Dala z nich strhať do pol pása oblečenie a vlastnoručne ich do krvi zošľahala ťažkým remenným korbáčom. Chlapec grófskeho sluhu (Vrabec), ktorý to všetko videl a poznal aj iné veci, raz, už ako dospelý, povedal: „Osvietený gróf bol zdochliak, ale osvietená grófka bola suka besná.„
Takže aj zorganizovaný odpor proti „banditom„, „spodine„, bol iba logickým pokračovaním tradície. Podľa vtedajších informácií, bezprostredných a neprekrútených, strieľala z brokovnice mladá grófka a cez prsia zasiahla grófovho mládenca (osobného sluhu). Partizáni v tom čase už odchádzali (zrejme sa veci neudiali tak, ako si oni predstavovali), ale na rozlúčku neďaleko vchodu hodili granát - škodovku, ten narobil rachot, ale nikoho nepoškodil. Mládenec mal stanovisko neďaleko vchodu, výbuch ho poľakal, preto utekal hore schodmi, rovno na stanovisko grófky. Tá si myslela, že to uteká „bandita„, takže v tme vystrelila na postavu, ktorá sa vynorila zo schodov - pre istotu z oboch hlavní.
Tým sa ale tento prípad neskončil. Nadporučík Veličko pri nástupe večer zistil, že 10 ľudí chýba. Nariadil obsadiť okolie Boďovej horárne pri vchode do Kantorskej doliny s rozkazom - tých, ktorí odišli z tábora bez povolenia, pri návrate odzbrojiť, doviesť do tábora, kde budú postavení pred partizánsky súd. Len náhodný príchod profesora Vladimíra Jonasoviča Jeršova a jeho vrodená diplomacia zabránili vari tomu najhoršiemu. Stalo sa už predtým niekoľko prípadov, že svojvoľné opustenie tábora bolo potrestané smrťou. Disciplína nebola žiadna hračka, ako si niektorí tiežhistorici myslia.
Prepad píly v Turanoch, vtedy čisto nemeckého podniku (Vereinigte Holzindustrie in Turany) vyrábajúceho pre nemeckú armádu, je iný. Z vtedajšieho hľadiska bolo jasné, že činnosť tohto podniku treba z výroby vyradiť. Veliteľ Werkschutzu (závodnej stráže) Achtberger o.i. spolupracovník gestapa, bol ozbrojený a pri tomto zásahu ranený a následne zomrel. Podrobnosti sú známe. O nemeckých poľných žandároch vo Vrútkach ani nehovoriac, padli v boji. Možno boli i takí partizáni, ktorí páchali teror na zajatcoch. To nie je z dnešného hľadiska chvályhodné. Keď si ale pomyslíme, ako „humánne„ sa k zajatým povstalcom správali Nemci, najmä SS, SD, gestapo, potom je to o ničom. Partizáni, ktorým vytýkame, že nepostupovali podľa Ženevskej konvencie, boli predtým na území Sovietskeho zväzu (je jedno, či to boli príslušníci bývalej Slovenskej Tisovej armády alebo sovieti), videli a niektorí i na vlastnej koži skúsili také výčiny fašistov, ktoré dnes ťažko opísať a uveriť im.
O „misii„ už bolo popísané veľa. A žeby Nemci boli takí hlupáci a nevedeli, kto, kde, kedy a za akých okolností (po ozbrojenom odpore) „misiu„ zneškodnil, je naivné. Za nich, vraj, ako odvetu, zavraždili príslušníci Sicherheitsdienstu Stützpunkt Martin pod vedením hauptschaarführera Harmsa 3.10.1944 za súmraku na Bukovinách pri Martine 48 civilistov, hlinkovcami poudávaných, náhodne zajatých, Sklabinčanov, atď. Takéto tvrdenie je iba hlinkovsko-gardistický propagačný výšplech. Na Bukovinách povraždili i ďalších. Za koho? A za koho boli povraždené ďalšie stovky, ba tisíce v masových hroboch po celom Slovensku? Tzv. krvavý plagát s menami 48 „banditov„ bol rozvešaný po celom vtedy okupovanom Slovensku a on prvý ukázal, aký je tu vlastne „suverénny slovenský štát„. Esesáci predsa už predtým vraždili a zaživa upaľovali zajatých, ranených povstalcov (Lipovec, Priekopa). V Jedľovinách nad Vrútkami okrem dvadsaťjeden povraždených zajatých vojakov I. československej armády na Slovensku esesási poprekáľali bajonetmi jedenásť ťažko ranených povstalcov, ktorých už ich spolubojovníci nestačili odsunúť. Ako ich esesáci zmasakrovali, to nemožno ani opísať, ani pochopiť. Zver to nerobí, fašista áno. Počuli ste niekedy, že by Nemci, nemeckí historici boli tieto činy odsúdili? Ja nie. Naopak, niektorí naši politici sa nejeden raz predbiehali ospravedlňovať príkoria, ktoré sme napáchali na Nemcoch.
Pravda, v Sklabini bol jeden čas stanný súd. Súdil podľa československého zákona na obranu republiky a odsúdení boli i popravení. To nikto nikdy netajil. Boli i také prípady, že pri dokázaní neviny boli obžalovaní prepustení. Apologéti slovenského ľudáckeho fašizmu (či Tisovej demokracie?) páni Pazdera, Vnuk, Bobák, Ďurica a im podobní písali o stovkách tam povraždených, ale vozy odtiaľ odvážali necelú stovku truhiel a podľa exhumátorov ich 6-7 bolo prázdnych. Možno, z dnešného hľadiska, boli niektorí i nevinní. Boli to (tí nebohí) ľudia z Handlovej, Prievidze, Kremnice i z Turca. Medzi partizánmi boli tiež ľudia z týchto regiónov a oni dobre poznali svojich „papenheimských„ - prílušníkov FS, SS. DAP ap. Iste, dnes by sa to posudzovalo inak. Ale vtedy bola vojna.
Múzeum SNP v Banskej Bystrici v roku 1990 vydalo publikáciu: Fašistické represie na Slovensku. Je tam toho dosť, najmä pre tých pánov, ktorých som sem-tam spomenul. Ale ani tu sa nehovorí, koľko vojnových zajatcov zo SNP zomrelo od hladu a vysilenia v otrockej práci v nemeckých zajateckých a koncentračných táboroch. A boli to občania „suverénneho slovenského štátu„. Len v zajateckom tábore Stuthof sa z 1500 zajatých dožilo oslobodenia 350.
V tom príspevku, na ktorý reagujem, chýbalo konštatovanie, že v SNP, vojaci I. československej armády na Slovensku, vojaci 2. paradesantnej brigády, Čs. armádneho zboru zo ZSSR, bojovníci partizánskach brigád, skupín a za neuveriteľnej pomoci slovenského ľudu spoločne bojovali proti ľudáctvu a fašizmu, tak nemeckému ako i slovenskému a jeho tzv. slovenskému štátu, pretože ten štát bol jeho nositeľom a vazalom. Veď aj nemeckí historici nazývajú vojnovú slovenskú republiku Pseudostaat, Marionettenstaat a Sogenante Slovakische Staat, ktorého administratíva sa rozsypala po prvých výstreloch v SNP.
Autor: Ondrej Kučera
