zastrihnutom trávniku, spestrenom kvetinovou výzdobou. Námestiu však dominujú kaviarenské prístrešky. Je ich neúrekom a stále pribúdajú. Ale to hlavné ešte iba príde: A pod tými prístreškami sedia po práci spokojní ľudia, popíjajú a debatujú.
Zmením optiku: Skúsme vidieť našu prítomnosť cez prizmu budúcnosti ako minulosť. Čo uvidia teda naši vnuci povedzme o päťdesiat rokov na fotografiách a videozáznamoch? No predsa spokojných ľudí v peknom meste.
Lenže my nie sme spokojní – aspoň väčšina z nás k tomu nemá dôvod! To predsa najlepšie vieme sami, nech si raz o nás myslia budúce generácie, čo chcú. Trápi nás milión vecí, škoda vymenovávať! Akosi stále je nám ešte čo zobrať, na čo siahnuť, čo skomplikovať...
No a za to všetko môže – dno. To, ktoré sme mali už dávno dosiahnuť a odraziť sa od neho. Klesáme si, klesáme a dna nikde. Podľa mňa ho ani nedosiahneme, lebo ono nie je na svojom mieste. Je rafinované a zákerné – rozhodlo sa, že nám bude unikať. A s nami to takto môže ísť dolu kopcom donekonečna.
Vráťme sa ešte k už spomínaným spokojným ľuďom na námestí, ktorí budú raz kaziť obraz našej doby. Sú dve možnosti: Po prvé – do nášho mesta chodia robiť spokojných ľudí cudzinci. Oni k spokojnosti majú dôvod a k nám nech len prichádzajú, konzumujú a utrácajú u nás svoje zárobky. Po druhé – v našom meste je síce dosť cudzincov, no hlavnými spokojnými sme tu my – obyvatelia mesta Martin – len o tom nevieme.
Možno až budúca budúcnosť ukáže, že už na začiatku 21. storočia nám bolo dobre.
