tívnych prehliadkach zistili, že M. H. svoje deti zanedbávala, bila, chodili hladné, bosé, špinavé, zavšivavené a poštípané blchami. Živili sa aj jedlom, ktoré vzali psovi, alebo vybrali z kontajnera. Vyšetrovanie tohto prípadu prevzal Okresný úrad justičnej polície ORPZ v Martine. Podľa informácii vyšetrovateľky 42-ročnú M. H. nie je možné v súčasnosti obviniť. Polícia musí mať k dispozícii znalecký posudok psychológa, ktorý bude deti vyšetrovať a okrem toho aj lekárske vyšetrenie. To deti mali absolvovať minulý týždeň. Od policajnej vyšetrovateľky vieme aj to, že deti ešte minulý týždeň žili so svojou matkou, lebo sociálna pracovníčka ich nemala kam umiestniť.
Život v ruinách a na smetisku
Keďže tunajšia rómska komunita žije vo veľmi zlých sociálnych podmienkach, problém by bolo treba riešiť celkovo. Ani iné deti z tejto ulice nežijú v oveľa lepších podmienkach. Domy, ktoré patria Železniciam slovenskej republiky, sa postupne rozpadávajú, pádom povaly tu pred približne desiatimi rokmi prišla o život staršia žena. Z budov, ktoré sú na konci Železničnej ulice, sú už iba ruiny.
Budova, v ktorej spomínané deti so svojou matkou žijú, je súca iba na asanáciu. Patrí tiež Železniciam slovenskej republiky. Pokúsili sme sa nájsť zodpovedné osoby v ŽSR, ktoré sa v tejto problematike vyznajú. Vo Vrútkach, ba dokonca ani v Žiline pracovníci ŽSR, ktorí majú na starosti správu nehnuteľného majetku železníc, nie sú kompetentní informovať médiá, a tak informácie máme iba zo zdroja, ktorý si neželá byť menovaný. Z neho sme sa dozvedeli o rozhodnutí stavebného úradu, že túto budovu treba zbúrať. Problémom je, že v nej nebývajú nájomníci a súd, ktorý má rozhodnúť o vysťahovaní ľudí, čo v nej žijú, ešte neprebehol.
V prípade asanácie budovy by ľudia, ktorí majú trvalý pobyt vo Vrútkach, zostali „na krku„ miestnej radnici. Na Železničnej ulici ale údajne žije aj veľa Rómov, čo nemajú trvalé bydlisko vo Vrútkach. Väčšina z nich sa ani nehlási k rómskemu etniku, preto mesto nemôže stavať sociálne byty za výhodnejších finančných podmienok.
Pokúsili sme sa kontaktovať s prednostom MsÚ vo Vrútkach Branislavom Zacharidesom, ktorý bol ale pracovne zaneprázdnený, takže stretnutie s ním nebolo možné. Primátor Vrútok Ľubomír Bernát je dlhšie práceneschopný, a tak názor predstaviteľov vrútockej radnice na vyriešenie množstva problémov na Železničnej ulici sme sa nedozvedeli a budeme si musieť naň počkať.
Problémov na Železničnej ulici je ale čoraz viac, čo je aj názor mnohých občanov Vrútok. Na rokovaniach mestského zastupiteľstva poslanci hovorili o tom, že viacerí rodičia nechcú prihlásiť svoje deti do Základnej školy na Ulici M. R. Štefánika, pretože sa obávajú nákazy žltačkou, ktorú by mohli rozšíriť deti zo sociálne neprispôsobivých rodín...
Problém Železničnej ulice a jej komúny sa iba vŕši ako to smetisko v jej strede. Žiaľ, to by sa dalo zahrnúť buldozérom, ale už takmer chronický vrútocký problém nie. Ten musí vyriešiť iný „mechanizmus„.
„Odsúdení“ na spolužitie
Približne 200 metrov od smetiska, ktoré nevzniklo zo dňa na deň, ale postupne počas mnohých rokov, stojí na Ulici sv. Cyrila a Metoda nová bytovka. Tieto dve susedné ulice svojím vzhľadom ostro kontrastujú. Na Ulici sv. Cyrila a Metoda sú vkusné rodinné domy, ktoré susedia záhradami so Železničnou ulicou a neporiadkom, ktorý na nej panuje a ktorý ju už aj mediálne „preslávil„. Ľudia, ktorí sa starajú o svoje domy a ich okolie, sú vlastne „odsúdení“ trpieť toto zlo.
Porozprávali sme sa s Jozefom Markovičom, ktorý žije v jednom z týchto rodinných domov. Od smetiska si ohradil svoju záhradu vysokým plotom z vlnitého plechu.
„Žijem v susedstve Železničnej ulice už od roku 1965. Vtedy boli na nej byty druhej a tretej kategórie, pekné záhradky s kvetmi, obyvatelia si tam pestovali ovocie, vonku odpočívali... Bolo to pokojné a svojim spôsobom i pôvabné zákutie Vrútok. Postupne sa tam začali sťahovať sociálne neprispôsobiví ľudia a neboli to iba Rómovia. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa situácia zmenila, slušní ľudia sa zo Železničnej ulici sťahovali inam. Z donútenia som si zvykol na spolužitie s touto novou komunitou. Smeti mi prehadzovali do záhrady a stávalo sa, že zo stĺpu verejného osvetlenia preskakovali do mojej záhrady, vysýpali odpadky k môjmu plotu. Stĺp verejného osvetlenia som natieral olejom, ale časom ho jednoducho odpílili. Do záhrady mi kadečo nahádzali, ale keď bolo treba, dokázal som si s nimi urobiť poriadok. To, že žijú na smetisku, nie je vina nikoho iného, iba ich. Neporiadok si urobili sami, z kontajnerov po celých Vrútkach vyberajú všetko, čo sa im hodí. Majú systém separácie, podľa ktorého všetko rozoberú a to, čo sa im nehodí, hádžu na kopu. Všetko, čo sa dá, spália, vrátane drevených častí striech. Je mi ľúto iba detí, dospelých nie, lebo tí môžu za to, že ich rodiny žijú vlastne na smetisku...„
A počúvame ďalej: „Keď privezú kontajner, odpadky nehádžu dovnútra, ale vedľa neho, a keď ich treba doňho naložiť, musí to urobiť niekto iný, lebo oni majú prácu - chodia zbierať železný šrot. Nemožno im dať do ruky ani lopatu, lebo na konci smeny povedia, že ju stratili... Mne prekáža v spolužití s touto komunitou aj hluk, ktorý niekedy robia až do noci, na neporiadok a zlé hygienické podmienky na Železničnej ulici som sa neraz sťažoval mestskému úradu, hygienikom, ale nič sa nezmenilo.„
Keď sme sa spýtali Jozefa Markoviča, čo by navrhoval ako riešenie tohto vlečúceho sa problému, povedal, že šanca je iba jedna - prevychovať mladých. S domami a so smetiskom sa podľa neho dá urobiť jediné. Domy treba zbúrať a smetisko odpratať a obyvateľom dať sociálne byty. Inak sa domy rozpadnú a zrútia sa obyčajným pôsobením fyzikálnych zákonov. „Myslím si, že predstavitelia rómskych iniciatív a vládni splnomocnenci by mali navštevovať v prvom rade takéto miesta,„ dodal Jozef Markovič.
* * *
Ešte väčšie ťažkosti nastanú, ak železnice dajú domy zbúrať. Rómska komunita sa rozrastá aj na neďalekej Kafendovej ulici. Môže sa stať, že tieto rodiny sa presťahujú z jednej ulice na druhú a problémy sa zase iba presunú. Približne o 200 metrov ďalej....
