ila len svoje knihy a ľudí, ktorých mala rada. Tí mali byť dôležití, nie ona. Poznalo ju nemálo čitateľov, ktorým sa pri jej mene v mysli zjavia iba názvy, dej a postavy jej kníh. No tým, ktorí ju poznali osobne, sa vryla do pamäti aj jej tvár, hlas, vlastnosti, zvyky, zážitky s ňou...
Nosila som vás v srdci
V roku 1983 sa na naliehanie blízkych pustila do biografie, z ktorej sa napokon stala kniha spomienok Vejár s fialkami. Opísala stretnutia s ľuďmi, s ktorými jej bolo dobre. Pamätala pri tom na blízku rodinu a priateľov zo spisovateľského kruhu. Čo si však máme pamätať o vás, pani Zelinová? „Že som vás, milých ľudí z Turca a celý Turiec, nosila stále v srdci i v pere,„ určite by odpovedala. Celý život sa hrdo hlásila k svojim rodákom a ako sama povedala, každá jej kniha je holdom rodákom. Hana Zelinová písanie a fantáziu po nikom nezdedila. Ale so súrodencami mala talent akosi daný: ona literárny, sestra Gabriela hudobný a brat Jozef výtvarný. Otec bol železničiar a matka živila rodinu šitím šiat zemianskym dievkam a dcéry zas rozprávaním o honosnom svete, ktorý videla zamlada v Pešti. Pokiaľ ju mama naučila snívať, prakticky ju „posúval„ ďalej otec. Ako dvanásťročná napísala slohovú prácu, ktorú pán učiteľ poslal do krajských žilinských novín, kde jej ju za prvý honorár 10,40 korún uverejnili. A vtedy sa rozhodla. Bude spisovateľka. V záhrade pri rodičovskom dome blízko synagógy, kde kedysi stál, sa snažila denne napísať čo najviac slov. Otec sa jej neraz spýtal, koľko ich napísala. „To je málo! Jack London ich napísal viac,„ karhal ju. Prvýkrát debutovala zbierkou noviel Zrkadlový most a románom Prístav pokoja. A potom to išlo akosi samo: Anjelská zem, Diablov čardáš, Alžbetin dvor, Volanie vetra, Kvet hrôzy, Víno kráľov, Hodvábna cesta, Smäd, Kľukatý let motýľa, Jakubko... Za jej života sa ich nazbieralo neúrekom – 31 románov, 17 kníh pre mládež, 25 rozhlasových hier, 18 televíznych filmov a inscenácií a jeden celovečerný film. Jej knižky vyšli až v 15 jazykoch.
Vždy priniesla rozprávkovú knihu
Po vyštudovaní učiteľského ústavu v Bratislave z Vrútok odišla už ako pani Elznicová s manželom do Košíc, kde pôsobila ako redaktorka, a zakrátko sa jej narodila dcéra Jarmila. Keďže často cestovala za prácou do Košíc a jej manželstvo s inžinierom Václavom Elznicom trvalo krátko, malá dcérka vyrastala vo Vrútkach u starých rodičoch. Začínajúca spisovateľka však do Vrútok dochádzala tak často, ako sa len dalo. „Mama mi vždy priniesla rozprávkovú knihu. Pestovala tak u mňa lásku k slovenskej literatúre a jazyku,„ spomína si v spojitosti na toto obdobie dcéra Jarmila. Hana Zelinová nebola len spisovateľkou, ale aj vášnivou čitateľkou. Vybudovala si bohatú knižnicu, po ktorej siahala aj dcéra a vnuk. Na jednu knihu z poličky svojej mamy si spomína pani Jarmila osobitne. „Kedysi dávno som čítala ságu od nórskej autorky Sigrid Undsetovej. Zapáčilo sa mi meno jedného z hrdinov. Volal sa Ivar a po ňom som pokrstila aj svojho syna. Hoci mu ho neraz skomolili, ďakoval mi, že som mu vybrala pekné meno,„ smeje sa.
Príbehy sa rodili pod čerešňou
Hana Zelinová vyslovene písala ručne do karisbloku a pololežiačky. Mnohé z diel sa zrodili v tichom zákutí budmerického kaštiela, Domove slovenských spisovateľov, alebo v lete počas pobytu na chate v Senci, kde susedila s režisérom Lettrichom a Dubčekovcami. Rada tu vysedávala pod čerešňou a ako zvyčajne písala. „Väčšinou som bola jej prvým čitateľom a často som jej robila korektúry,„ hovorí dcéra Jarmila. To, čo napísala, neskôr prepisovala na stroji. Pre pohotovosť mala jeden aj v Senci. Toho sa vzdala už dávnejšie a poskytla ho k zariadeniu pamätnej izby. Popri písaní vyšívala, háčkovala, obľubovala kartovú hru žolík, v záhrade pestovala broskyne, venovala sa ružiam a veľmi rada s manželom Jánom Havlátom, s ktorým prežila 43 rokov a ktorý zomrel len pred tromi rokmi, cestovala. Prešli spolu od Holandska až po Egypt. Sama navštívila niekoľkokrát aj Kanadu, kde bývali jej krstňatá, deti brata Jozefa a jeho rodina.
I keď nepôsobila vždy ako redaktorka a spisovateľka, snažila sa po sebe niečo zanechať. Istý čas robila odbornú referentku v bratislavských vodárňach a kanalizáciách a v rokoch 1990–1992 bola poslankyňou za Demokratickú stranu, v službách ktorej „oživila„ Živenu (a stala sa jej predsedníčkou) a iniciovala návrat Dňa matiek. Z parlamentného prostredia pochádza aj román Harlekýnove milióny.
Ako rástla v spisovateľku, lesk a sláva herečiek z Pešti, o ktorých jej v detstve rozprávala mama, zamenila za tie zemianske, ktoré vo Vrútkach pomaly vyhasínali... Hoci pochádzala z chudobnej železničiarskej rodiny, o živote zemanov toho vedela dosť. Žila medzi nimi. Konzervatívnosť a dobré spôsoby, ktoré sa u nich pestovali, nezakotvili len v jej hrdinoch historických románov, ale aj v nej samej. Hana Zelinová bola ozajstná dáma. Rodinná priateľka pani Vierka z Vrútok si ju pamätá takto: „Nech by ste ju hocikedy navštívili, nikdy by ste ju nenašli neupravenú. Vždy bola učesaná, namaľovaná a v domácom oblečení, ktorý sa podobal kostýmu. Iné som na nej nikdy nevidela. Na rukách sa jej hompáľali zlaté náramky, ktoré štrngali aj vtedy, keď robila cesto na buchty.„ Kaderníčka ju navštevovala až do posledných dní... Hana Zelinová nemala rada hrubosti a nikdy nevyšli ani z jej úst. Mala neobyčajne príjemný hlas a dokázala intonačne prízvukovať. „Veľmi rada som ju počúvala. Neraz som sa prichytila pri tom, že ani neviem, o čom hovorí. Zameriavala som sa len na jej hlas. Upokojoval ma,„ spomína. Bola srdečná, veselá, no pred cudzími si držala patričný odstup. Aj napriek tomu nikdy neodmietla pozvanie na žiadnu besedu, ak ju o to požiadali školy alebo spolky.
Dcéra Jarmila žila niekoľko rokov v susednej bytovke a bola so synom Ivarom jej častým hosťom a návštevníkom. Najmä v nedeľu sa spoločne stretali pri obedňajšom stole spisovateľky. Dcéra s vnukom patrili k najdôležitejším osobám v jej živote. „Hovorievala nám, že nás miluje nad pochop ľudský,„ dopĺňa pani Jarmila. Členom rodiny bol aj fešák - pudlík Danny, ktorý získal cenu v Budapešti. „Jeho sláva však dlho netrvala. Keď raz jej manžel Ján rybárčil na jazerách v Senci, Danny sa hodil po navijaku, na ktorom bola napichnutá chutná návnada, a zhltol ho. Musel ísť na operáciu, čo znamenalo koniec jeho kariéry,„ smeje sa pani Jarmila.
Román o katolíkoch nedopísala
Posledné mesiace sa takmer od tých ostatných nelíšili. Autorka poležiačky lúštila krížovky, neprestávala čítať a ani písať. Niekoľko rokov mala rozpísaný román z dejín katolíkov, ktorého dokončenie však „stroskotalo„ na nedostatočných prameňoch. Návštevy neprijímala, novinárom však vždy ochotne na otázky odpovedala – písomne. Stávalo sa, že po prečítaní poslednej stránky, skončení filmu jej čitatelia s dojatím napísali, zatelefonovali... Potešila sa každému telefonátu a na listy rada odpisovala. Dostávala aj také listy, v ktorých jej čitateľky písali, ako sa jej príbeh podobal tomu ich životnému alebo jej samy núkali vlastné životné osudy ako námet. Jej romány mali v sebe naozaj niečo skutočné. Preto ju celý život sprevádzali ocenenia. V roku 1943 vyhrala prvú cenu SND Bratislava za divadelnú hru Mária, neskôr začali ocenenia pribúdať – prvá cena za prózu pre deti (Do videnia, Zuzanka, 1966) od vydavateľstva Mladé letá, za najlepšiu pôvodnú rozhlasovú poviedku ( ... a jeseň bude chladná, 1983) a taktiež prvá cena za román Dve slová (1996) v literárnej súťaži VÚB. V 1979 za celoživotné dielo dostala titul zaslúžilej umelkyne a stala sa najpopulárnejšou a najčítanejšou slovenskou spisovateľkou. V roku 2001 jej zapožičali štátnu cenu Slovenskej republiky Pribinov kríž I. triedy. Medzi Vrútočanmi a Hanou Zelinovou vládol vzájomný srdečný vzťah. A hoci nemala možnosť svojich rodákov poctiť často návštevami (naposledy v 1998), dostalo sa jej z ich strany najvyššieho ocenenia – v roku 1991 jej ponúkli čestné občianstvo mesta Vrútky, v roku 1995 po nej pomenovali mestskú knižnicu, v roku 2002 ju vyhlásili za osobnosť Turca a minulý rok sa jej postarali o jedinečnosť – za života jej zriadili pamätnú izbu, do ktorej im venovala nábytok po rodičoch a množstvo svojich osobných vecí.
Opustili svet naraz
Keď v roku 1943 v SND v Bratislave mala premiéru jej hra Mária, v hľadisku sedela mladá učiteľka Mária Ďuríčková s manželom Jánom Masarykom. Boli na svadobnej ceste a vďaka očareniu, ktoré prišlo po poslednej replike Zelinovej hry, sa Mária Ďuríčková rozhodla stať spisovateľkou. Hana Zelinová, vtedy tiež nováčik, teda stála nepriamo pri jej spisovateľskom začiatku a aj na konci: v ten istý deň 16. marca 2004 tento svet opustili naraz. „Spisovateľ neumiera, kým jeho knihy majú čo povedať čitateľom,„ zapísala do spomienok pre čitateľov Hana Zelinová. Neraz stretnem nadšencov, ktorí prehľadávajú kníhkupectvá, antikvariáty. Verte, nehľadajú Steelovú... Hľadajú niekoho, kto im umožní v predstave žiť s postavou z románu, hodnotami, myšlienkami, hľadajú niekoho, kto im pomôže precítiť krásu a zažiť príjemný zážitok z čítania. Ich autori neumreli. Tak ako Hana Zelinová. Jej knihy nám majú stále čo povedať.
