kú a terapeutickú funkciu hudby na slepú koľaj. Tých pár riadkov som sa rozhodol napísať na základe „nezabudnuteľného„ zážitku z punk-metalového koncertu, ktorý sa konal v dňoch 9.-10. júla v martinskom amfiteátri. Hluk šíriaci sa z tohto priestoru utíchol až v skorých ranných hodinách v sobotu a v nedeľu. Človek sa pýta: „Je vôbec možné, aby predstavitelia mesta dali súhlas na takýto typ podujaia, ktoré hlboko zasiahlo do osobnej slobody obyvateľov mesta?„ Veď amfiteáter sa nachádza takmer v jeho centre. Ešte by som pochopil, keby bol dodržaný status nočného pokoja, čo sa v tomto prípade, samozrejme, nestalo. Nechcem nikomu brať právo na jeho umelecký prejav, ale produkcia tohto typu sa skôr hodí na priestranstvá izolované od okolitého sveta. Domnievam sa, že nie som povinný počúvať démonický rev sprevádzaný štipľavými gitarami a rachotom bicích nástrojov, a to všetko dva dni. O textoch piesní sa radšej vyjadrovať nebudem. Osobne by som uvítal, keby mesto podporilo a organizovalo koncerty s hodnotným umeleckým obsahom. Veď tých je na pódiách Martina ako šafranu...
Autor: Milivoj Spurný