n, Podhradia a Belej. Do spevu a tanca im bude vyhrávať ľudová hudba Drienča z Krpelian. Mladému páru z Belej najprv speváčky z Podhradia nasypú periny, do ktorých pridajú všetko, čo má zaručiť šťastie budúcim manželom – pierko z holuba, aby sa radi mali ako tie holúbky, chlebovú kôrku – aby im chleba nikdy nechýbalo i 2 mince, pretože „pre šťastie v páre jedna nestačí„. Ženíchova družina potom spevom príde pre pero – „krásny a vzácny dar„, ktorým nevesta potvrdí svoj úmysel vstupu do manželstva. Ženích i nevesta sa potom spoločne so svojimi „húfmi„ odoberú na sobáš. Nuž a preto, že z Krpelian sa na sobáš chodilo do kostola do neďalekých Turian, kam sa museli prepraviť najprv kompou a potom vlakom alebo na koči, ostane sa časť svadobčanov spevom a tancom veseliť „pri kompe„. Po návrate zo sobáša bude svadobné dianie pokračovať v dome rodičov nevesty, kde sa postupne udeje premena zo slobodnej devy na vydatú mladú ženu – najprv jej prvý družba sníme z hlavy veniec, a potom ju ženy začepčením príjmu medzi seba. Pri obradoch i pri zábave budú znieť turčianske piesne i vinše. Ukončí ich odchod nevesty do nového domova, kam ju s výbavou – perinami i ďalším riadom odprevadia ženy z jej novej rodiny. Nuž a na záver už iba zaznie jedna z najkrajších turčianskych piesní – Červenô jabĺčko po svete sa gúľa...
Autor: hz
