Varšava je veľkolepý pomník odhodlanosti, statočnosti a nesmiernej sily človeka. To, čo sa dialo vo varšavskom gete a po potlačení Varšavského povstania v celom meste, bol najmasovejší pogrom na ľudskú dôstojnosť v moderných dejinách. Ale prečo hovoríme o vyvražďovaní Varšavanov a židovského národa, keď ideme písať o pamiatke „posvícení chrámu„ v malej turčianskej dedinke Necpaly? Čo majú spoločné židovské nemluvniatka, ktoré vyhadzovali vlastní rodičia z okien, len aby ich ušetrili pred nemeckými plameňometmi, so sviatkom necpalských evanjelikov? Čo spája Varšavanov a Necpalčanov? Budeme sa čudovať, ale sú to Nemci. Konkrétne trestanecká brigáda obergruppenführera SS Dr. Paula Oscara Dirlenwangera. Presne tá, ktorú sám ríšsky vodca SS Heindrich Himmler označil ako „húf trestancov a zločincov„. Veľvrah tak ukázal prostom na krutejších od seba. A poslal ich do Necpál.
Čím sa Necpaly zaslúžili o takú „česť„, že do nich fašisti vyslali vyvrheľov, s ktorými si nemohli dať rady? Neveľká turčianska dedinka ležala Nemcom v žalúdku z viacerých dôvodov. No najviac ich škrelo morálne víťazstvo Necpalčanov, pretože Necpaly boli aj mesiac po dobytí Turca slobodné. Fašisti tu utrpeli niekoľko porážok. Hneď pri prvom útoku na Necpaly padol veliteľ nemeckých jednotiek. Obec mal stihnúť krutý trest, preto ju podpálili. Ale zhorelo len niekoľko humien na dolnom konci. Nemci sa prerátali. Dômyselná obrana im vyrazila dych. Každý jeden útočiaci fašista zistil, že je pod krížovou paľbou. Skrátka, že na neho strieľa každý tieň, každý strom, každý dom. No najväčšia sprcha smrti sa rútila práve z veže evanjelického kostola. A tak Nemci ani pri tomto útoku, ani pri ďalších nemali žiadnu šancu. Ako keby sa opakovala povesť o Turkovom sade, pôvabnej lúčke neďaleko Necpál. Necpalčania tu údajne zastavili rútiacu sa tureckú pohromu. A rovnako dopadla aj pohroma nemecká. Až kým neprišiel Dirlenwanger....
Z Varšavy sa dostali do Turca vlakom. Vystúpili v Diviakoch, pôvodne sa snažili zaútočiť cez Gader. Po nevydarenom útoku nechali po sebe na úpätí Veľkej Fatry niekoľko zverstiev. Najznámejším z nich bol masaker vo folkušovskej škole, kde rozrezávali raneným črepinami bruchá. Už tu padli prví Necpalčania.
V prvý deň útoku – 23. októbra 1944, teda presne na Hostinu – dobyli polovičku obce. Podľa výpovedí účastníkov útoku velitelia Dirlenwangeru neboli zvieratá, ale hnali pred sebou stádo. Aj honeľníci aj honení sa správali štandardne. Zverstvá, popravy za zverstvá, zverstvá..., a tak ďalej. Ak sa zamyslíme nad psychológiou príslušníkov Dirlenwangeru, prídeme na zaujímavé súvislosti.
Na dobytom území sa u nich prejavil varšavský syndróm, pretože sa správali ako víťazi v aréne gladiátorov. Necpalčania si zapamätali mnohé zločiny na svojich spoluobčanoch. Pravdepodobne prvou civilnou obeťou sa stala žena. Ďalšími cieľmi boli nedospelí chlapci, jedného zavesili za ruky na strom a hádzali do neho dýky. Inému odťali hlavu tupou valaškou. Guľkou skolili mentálne postihnutého človeka za to, že pílil drevo. Hromandé znásilnenia boli ich špecialitou.... Teror, ktorý zažili Necpalčania počas „zoznamovacieho večierku„, im utkvel v pamäti do konca života. Tieto výčiny však boli údajne len slabým odvarom oproti násiliu, ktoré trestanecká brigáda páchala na evakuantoch z Martina a iných častí Turca či Slovenska. V Necpaloch ich bolo, vraj, niekoľko tisíc. A práve zločiny na nich, ktoré sa určitým spôsobom vymkli verejenej pamäti, boli ťažšie ako na Necpalčanoch.
Necpalčania často spomínali dojicu hrdlorezov – veľmi nízkeho a veľmi vysokého muža, ktorí mali údajne na svedomí aj bratov Krajčovcov. Tých zabili až po overení totožnosti, pretože si od nich pýtali legitimáciu, výstrelom do tyla. Bola to cielená a organizovaná poprava, pretože konali údajne na základe udania. Za túto vraždu sa im nič nestalo. No týchto dvoch trestancov popravili sami Nemci o niekoľko hodín neskôr. Ich zverstvo pravdepodobne zatriaslo aj veliteľmi Dirlenwangeru, pretože obaja popravení vojaci mali zakrvavené ruky – od končekov prstov až po ramená. Komu čo urobili, nikto z Necpalčanov nevie, pretože krv na fašistických uniformách pochádzala pravdepodobne zo žíl evakuantov.
Svedectvá miestnych nám pomohli vytvoriť bližšiu charakteristiku príslušníkov Dirlenwangeru: boli v ňom veľmi dobrí a veľmi zlí ľudia. Jedni brali deti na ruky, dávali im cukríky („ale až keď sa naraňajkujete„), ukazovali fotografie svojich ratolesti. Druhí mučili, zabíjali, znásilňovali.... Ich velitelia boli zrejme typickí nemeckí vojaci, ale aj bytosti s tlčúcim srdcom: keď ide o strategický záujem - zabíjajte, no pokiaľ to urobíte z roztopaše, neušetríme vás... A tak boli popravy vlastních nespratníkov na dennom poriadku. Vlastne na „hodinovom poriadku„.
Dirlenwangerovci sa správali ako suveréni, kým sa nepriblížili k hore. Hora si totiž zaumienila zobrať dvadsaťpät Nemcov za každého zabitého našinca. A partizáni svoje predsazatie plnili. Fašisti po krátkom čase pochopili, že už len pohľad na horu ich môže stáť život. Dirlenwanger tak strácal disciplínu – ani veliteľom sa do hory príliš nechcelo. Deti, ktorým dávali jedlo dobrotiví kuchári z trestaneckej jednotky, často po rokoch spomínali, ako Nemci dostávali veľké dávky alkoholu. Vtedy boli na chvíľu hrdinami, ktorí sa ku hore aspoň vybrali. Na ich guráž však doplatili väčšinou bezbranní civili, ktorých chytili na okraji doliny a brutálne popravili. Šéfovia Dirlenwangeru pochopili, že sa dostali do patovej situácie, pretože strach z partizánov bol postupne silnejší ako alkohol. Chápali, že vojakov do hory nedostanú. Berlín strácal trpezlivosť, až udrel Dirlenwanger železnou päsťou: Do útoku, okamžite, všetci! Za akúkoľvek cenu musíte dobyť Necpalskú dolinu! A chceme mať o tom každý večer správu!
A tak sa aj stalo. Aj keď nakoniec dobyli dolinu, najčastejšie sa opakovala veta: „Nepriateľ sa úporne bráni.„ Necpalčania, ktorí boli v tom čase v doline, tlmočili tieto slová takto: „Fašisti postupovali za cenu strašných obetí – ostali po nich vnútornosti na vetvách stromov, opasky a helmy v potoku, ruky a nohy po svahoch. A volanie mladého esesáka do noci s ľadovým daždom: „Och, meine Mutti!„
Mečislavovi Mečislavovičovi Bagiskému, ktorý ešte ako 17-ročný sám vyhodil do vzduchu 16 vlakových súprav a obrnený vlak, zabili Nemci brata. Petrovi Alexandrovi Veličkovi pred vlastnými očami zaživa upálili rodičov a sestru.
Ich partizáni v Necpalskej doline spočítali Dirlenwangerovcom aj varšavské neviniatka.
Autor: Robert Škula
