Bývam na prízemí. Kúsok od nášho paneláka na parkovisku je kontajner na smeti. Mám naň perfektný výhľad, keď sedím pri počítači. Niekomu by to mohlo prekážať, ale ja som týmto výhľadom nanajvýš spokojný.
Kontajner je svet sám o sebe. Pri práci za počítačom podchvíľou odtrhnem zrak od monitora a vidím, že je pri ňom opäť živo. Nemyslím teraz na tých, ktorí idú doň vhadzovať. Tí sú nezaujímaví: rýchlo nadvihnú príklop, štítivo vhodia odpad a náhlia sa preč. Moju pozornosť priťahujú hľadači.
Zozačiatku, keď po veľkej Zmene naša spoločnosť začala smerovať k Lepšiemu v makroekonomických ukazovateľoch, sa v kontajneroch rýpali len ľudkovia vyložene asociálneho vzhľadu. Odkedy som však pozoroval v akcii chlapíka, ktorý sem dorazil napriek obrovskému lejaku na mopede s tankistickou čiapkou na hlave, usúdil som, že na tejto činnosti musí byť čosi, čomu sa nedá vzoprieť.
Vstávam pomerne zavčasu, a preto viem, že už od svitania sa tu premieľajú uvedené indivíduá. Mnohých už poznám. Za tie roky, čo ich cieľavedome pozorujem, som dospel k záveru, že existuje medzi nimi hierarchia. Pravdepodobne sa musia špecializovať na rôzne komodity, lebo každý si tam väčšinou nájde to svoje. Občas to rozpoznám na prvý pohľad: papier, kartón, drevo, textil, železo. Do igelitových tašiek im, žiaľ, nevidím. Títo ľudia vykonávajú vlastne užitočnú činnosť – myslím to teraz úplne vážne. A patrí im zato aj primerané uznanie.
Najzaujímavejšie je však zloženie týchto osôb. Teda zo začiatku to boli – ako som už spomínal – osoby nezaraditeľné do spoločnosti, no teraz sa tu objavujú aj ľudia pomerne mladí, veľmi čistého vzhľadu s inteligentným výrazom. Aj ich vybavenie sa zdokonalilo. To už nie sú rozbité kočíky, ale udržiavané káričky a na tento účel upravené bicykle. Najväčší šok mi spôsobili dve dievčence – slečny, ktoré si viem veľmi dobre predstaviť ako dílerky niektorej kozmetickej firmy. Čo tie tam mohli hľadať, dodnes netuším. Možno to boli študentky, ktoré skúmali kontajnery v rámci študentskej odbornej činnosti.
Postupne som si začal všímať aj obsah samotného kontajnera – pri vhadzovaní. Občas som tam úchytkom zazrel i predmety, ktoré ma samého zaujali. Napríklad staré turistické topánky, ktoré by som vedel zúžitkovať pri práci v záhradke. Že hľadači sú nároční, som si uvedomil, keď som im niekoľkokrát nechal obnosené šatstvo, ale oprané, ožehlené a pekne poskladané v igelitke. Keď som tašku nevidel opretú o kontajner, šiel som sa k nemu pre istotu presvedčiť. Moje šatstvo bolo zlostne rozhádzané vo vnútri, chýbala len igelitka.
Nedávno mi to už načisto nedalo. Pretože je leto a zavčasu začína ruch na tomto mieste, už pred pol piatou som sa šiel pozrieť do kontajnera, aby som predbehol všetkých. Ulica bola ako vymretá. Nadvihol som veko. Bol zatiaľ naplnený ani nie do polovice. Skúsil som sa vcítiť do kože hľadača. Môj skúmavý pohľad zaujala vecička v ľavom zadnom rohu. Pretože som sa nechcel strčiť do pol pása do kontajnera, pomohol som si zlomenými detskými hrabličkami, ktoré ležali navrchu. Po chvíli som vydoloval spod uviazaných vreciek klávesnicu od počítača. Ako som sa jej len potešil. Bola trochu staršia a chýbali na nej dva nepodstatné gombíky. No keď som si uvedomil, koľko námahy ma stálo uprosiť vedúcu, aby mi kúpili novú po tom, čo mi odišla v práci moja klávesnica... Dokonca som si musel po tri dni nosiť z domu svoju. Táto bola síce zagebzená čímsi, čo sa tiež nachádzalo v kontajneri, no po krátkom porozhliadnutí sa som našiel temer čisté papierové obrúsky. Človek by neveril, ako sú tie dnešné kontajnery vybavené. Klávesnicu som utrel a uveličene strčil pod pazuchu.
Povzbudený úspechom, so zlomenými detskými hrabličkami v ruke, som sa pobral k ďalšiemu kontajneru na našej ulici.
