Manželstvo s inšpiráciou

ín a ovplyvnila tvorbu aj ďalšej generácie. Možno aj preto v mnohom pripomína Sládkovičovu Marínu. Nielen bojom za vlasť, ale aj láskou k žene, v ktorej mu bránili. No Kollárova Slávy dcera nesie v sebe aj niečo zaujímavejšie a šťastnejšie. Ešte začiatkom roka 1824 pri svojom zrode mala 150 sonetov. V roku 1845 rozšíril Kollár svoju Slávy dceru na 622 sonetov, čo však ešte nebol konečný stav! Kým Sládkovič v manželstve s inou na Máriu Pišlovú len myslel a spomínal, Kollár sa rozhodol konať inak. Ten sa svojej „inšpirácie„ tak ľahko nevzdal. Nielenže o nej písal i naďalej, ale si ju vzal za ženu a splodil s ňou (napokon aj) ozajstnú dcéru...
Útek pred bitkami...
Stretnutie Jána Kollára a Míny (budeme ju volať takto „kollárovsky„) na fare v Lobede pri nemeckom meste Jena, kde študovalo mnoho talentovaných slovenských evanjelikov, majú na svedomí dve okolnosti týkajúce sa samotného Kollára. Prvou bola jeho túžba po štúdiách a druhou otec, ktorý chcel mať zo syna hospodára, nie učenca. Matej Kollár - človek síce v Mošovciach ako richtár veľmi uznávaný a pobožný - býval k svojej žene, synovi Jánovi a ďalších dvom deťom neobyčajne násilnícky. Sám bol učený, preto synovi neodoprel základné (na mošovskej ľudovej škole učil Jána Kollára Juraj Hrúz, strýko matky Sándora Petöfiho) i vyššie vzdelanie v Kremnici, kde sa naučil po nemecky. Otec však „svoje tri deti nepovažoval za samostatné a slobodné tvory, ale iba za prostriedky a nástroje svojho odpočinku v starobe,„ presne takto si spomína na svojho otca Ján Kollár. Kvôli podlomenému zdraviu fyzickú prácu na poli nezvládal, a keďže túžil študovať ďalej, otec ho vlastne vyhnal z domu. Syn sa mu odvtedy na oči viac neukazoval. Život o bitkách mu nechýbal, no s matkou udržoval písomný kontakt i naďalej. Jeho súrodenci ostali „neslobodnými„, pretože aj po založení vlastných rodín zotrvali ako roľníci v Mošovciach pri otcovi, ktorý sa v 1821 ako päťdesiatosemročný, rok po manželkinej smrti, z obavy pred samotou v starobe znova oženil.
...do biedy života študentského
Od 17 rokov sa musel Ján Kollár o seba postarať sám. Počas štúdií na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr v Bratislave a Jene sa potuloval po Dolnej zemi a kázaním a vychovávaním detí z bohatých rodín si zarábal. V Jene sa dokonca takto dostal do vyššej spoločnosti, v ktorej sa stal veľmi obľúbený. Preto v roku 1818 v marci po Veľkej noci vstúpila do jeho bytu staršia, dôstojná pani a prosila ho (na odporúčanie iných) o zastúpenie svojho chorého manžela na nedeľnej kázni. A práve pred kázňou stretol na fare v Lobede Ján Kollár po prvýkrát o dva roky mladšiu Mínu, dcéru chorého pastora Juraja Fridricha Schmidta. Po krátkych schôdzkach požiadal matku o Míninu ruku. Kollár pochádzal nanešťastie zo Slovenska patriaceho do Uhorska, o ktorom mali Nemci nedobrú mienku. Slovákov videli ako divý, surový a necivilizovaný národ. A pani Schmidtová zvlášť. Poznala niekoľko nevydarených manželstiev, kedy sa ženy vrátili z Uhorska s plačom domov... Márne sa Kollár snažil vysvetliť omyl, v ktorom žila. Nepresvedčil ju. Dcéru mu napokon sľúbila, ale s podmienkou, že sa patrične zamestná v Jene, aby jej bola Mína nablízku.
Mŕtvi milenci
Kollárova láska k Míne musela byť veľká a vrelá, keď ňou zaplnil niekoľko básní. V skutočnosti však ostala neopätovaná. V čase, keď pýtal Mínu o ruku, bola zaľúbená do istého svetáka - lekára, s ktorým sa na dlhší čas aj zasnúbila. Keď Slávy dceru preložili do nemčiny, Kollár s vytrvalou nádejou v lásku napísal Míne list. Odpoveď však prišla od jej matky, ktorá oznámila zaľúbenému básnikovi nedobrú správu - Mína je ťažko chorá a v čase čítania tohto listu možno aj mŕtva. Že mu dlhší čas Mína neodpovedala ani na jeden list, mohlo znamenať len jedno... Básnik prepadol ťažkej chorobe a spísal v roku 1825 testament. Zakrátko sa roznieslo, že Kollár je mŕtvy! V tom čase býval často chorý, neraz stál na hrane medzi životom a smrťou, vtedy ho dokázali vyliečiť aj pramene z Turca, do ktorého sa práve z tohto dôvodu vracal. A pomohli mu i tentoraz, takže Kollár chorobu horko-ťažko prežil a ďalej pracoval. Aj na pokračovaní Slávy dcery, ktorá, dá sa povedať, predstavuje akýsi malý úsek z jeho života. Keď dostal od matky Schmidtovej ultimátum – Mína alebo vlasť - premietol ho aj do veršov. Dlho tápal, nevedel sa rozhodnúť. Sprvu dal polovicu srdca vlasti, polovicu Míne. Jej smrťou sa všetko vyriešilo. Nechal ju zomrieť i v básni, čím zvíťazila láska k vlasti. Z Míny „urobil„ nadprirodzenú bytosť a osud ich lásky posunul do posmrtného života.
Vzkriesená láska
Keď v roku 1834 odchádzal mladý farár Blázy, Kollárov priateľ, ženiť sa do Jeny, Kollár ho poprosil, aby navštívil na cintoríne Mínin hrob a doniesol mu z neho kvietok na pamiatku. Blázy by celkom na Mínu a jej hrob zabudol, keby sa na svadbe jeho neveste neprihovorila istá neznáma: „Ó, si šťastná žena! Budeš bývať v tej krásnej zemi, ktorá sa mala stať druhou vlasťou i mne, keby môj snúbenec nebol zomrel v mladom veku.„ Napokon Blázy predsa len doniesol Kollárovi z Jeny niečo. No, nebol to kvet z Míninho hrobu...
„Mína žije, Mína Kollárova!„ napísal šťastný Kollár hneď do Slávy dcery a utekal si po ňu z Pešti do Nemecka. Nebránila mu v tom už ani domnelá smrť, ani Mínina matka (zomrela v roku 1831), ktorá ich oboch držala od seba. Tentoraz Mína Kollára neodmietla. Už o rok 22. septembra 1835 sa štyridsaťročný milenecký pár po sedemnástich rokoch známosti zosobášil vo Wei­mare a odcestoval žiť tam, kde to matka Schmidtová nikdy nechcela – do uhorskej Pešti.
Živá Slávy dcera
Dielo Slávy dcera si našlo množstvo priaznivcov i odporcov. Zvedavosť ich premohla rovnako a hneď sa utekali pozrieť na tú živú „Slávy dceru„. Z ich strany sa sklamaniu nevyhla. Nenašli na nej črty mladej krásky z básne, hoci pôsobila a vyzerala stále mlado. Nemala „lesk„, ktorý jej Kollár v básni dal. Bola síce prívetivá, ale v spôsoboch nezaprela Nemku a nezdala sa zvedavcom taká srdečná, ako bývajú dcérky matky Slávy... Mína bola skôr rozumovo ako citovo založená, a keď vzala do rúk hospodárenie Kollárovej domácnosti, považovali ju známi za skúpu. Navyše sa mnohí pozastavovali nad tým, ako sa mohol zanietený Slovan a odporca Germánov oženiť s Nem­kou, ktorá navyše neovládala ani jeho reč. Mína sa síce po slovensky alebo česky nikdy celkom nenaučila, ale žila s manželom v slovanskom duchu. Podporovala ho, a keď načas oslepol, vybavovala za neho korešpondenciu, písala vedecké práce, ktorej jej diktoval. Jej naklonenie Slovanom sa prejavilo najmä po Kollárovej smrti (1852), keď aj malou finančnou čiastkou podporovala gymnázium v Revúcej, školu v Mošovciach či Maticu slovenskú a snažila sa hlavne o to, aby dielo jej manžela bolo znovu a znovu vydávané. Starala sa o jeho pamiatku a nechcela dopustiť, aby svet na Kollára zabudol. Rovnako vychovávala aj jedinú dcéru so slovanským menom – Ľudmilu, ktorú sám Kollár viedol k svojmu jazyku. Matka v nej túto vedomosť udržiavala.
Kollárovi potomkovia
Slovanstvo a jeho duch sa v kollárovskej rodine drží dodnes. Napríklad aj v menách. Aj napriek tomu, že jeho pravnuci žijú ako Nemci. Dcéra Ľudmila sa vydala za Ernesta Viktora Schellenberga, básnika a riaditeľa dievčenského gymnázia, ktorý síce bol Nemcom telom i dušou, čo Míne veľmi prekážalo, ale svojej žene žiť ako vlastenke nezakazoval. Dokonca nenamietal, ak sa ich prvorodený syn volal po slovensky Janko, dcéra Ľudmila a najmladšia po starej mame – Friederika, čiže Frida. Ľudmila žila rodinným a usporiadaným životom, no po rodičoch zdedila náchylnosť k chorobám, a tak v roku 1880 zomrela. Ovdovený Schellenberg zaopatril kollárovské pamätihodnosti, ktoré odovzdal múzeu v Prahe, a o dva roky sa po Ľudmilinej smrti oženil s jej sesternicou Katarínou Kunzovou, s ktorou mal syna Arnošta Ľudovíta, ktorý sa stal neskôr tiež básnikom. Z Ľudmiliných detí sa o rozšírenie rodokmeňa postarala jedine Frida. Ján zomrel veľmi mladý a kvôli drobnej duševnej chybe aj slobodný a Ľudmila sa nevydala zrejme pre očnú vadu. Frida, krásavica po babičke, spojila svoj život s Brunom Schneiderom, „prívržencom„ kollárovskej tradície. Ako obyčajne, aj oni dali svojej jedinej dcére meno Ľudmila (nar.1910), ktorá, hoci ani jednému zo svojich piatich detí s Walterom Schnabelrauchom nedala meno po predkoch, nechala túto poctu volať sa po dcére „Slávy dcery„ svojím početným vnúčatám.