Už je čas na výdajňu jedla bezdomovcom. Žiadna vývarovňa, aká bola v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia v Martine pre chudobných. Niečo na spôsob nemeckej starostlivosti od konca vojny do polovice sedemdesiatych rokov. Okružok chleba s masťou, margarínom, navrchu niekedy cibuľa, inokedy dva, tri plátky lacnej salámy.
Už je čas konať! Po uliciach mesta blúdia siluety ľudí. To, že špinavých, zarastených, na to sme si zvykli. Lenže v poslednom čase viditeľne zoslabnutých. Už málokedy opitých. Skôr apatických. Zúfalo hladných. S hladom idú v ruka v ruke choroby. Nepoznám oficiálne počty bezdomovcov v Martine a vo Vrútkach, odhadujem ich na polstovku. Denne sa im môže vydať 15 –25 porcií chleba s horúcim čajom. Celková hodnota nákladov by teda nemala presiahnuť 500 korún. Ročne to vychádza na 183 tisíc. Nie je predpoklad, že štát sa o týchto ľudí v budúcnosti postará. V rámci decentralizácie ich definitívne prenechal samospráve. Preto je potrebné, aby mestá našli systémové riešenie. Doterajšie opatrenia orientované pre túto skupinu ľudí boli dobré a v čase svojho vzniku vysoko aktuálne. Napríklad zriadenie nocľahárne sa symbolický poplatok pre bezdomovcov. Lenže, čo včera bolo dobré, dnes už nestačí. Väčšina ľudských trosiek, krutý výraz na tých, čo sú aj v hierarchii bezdomovcov na samom spodku, nedostáva žiadnu sociálnu podporu. Preto nemá ani na symbolické zaplatenie nocľahárne, kde by sa mohli umyť a vyspať. V tomto prípade neviem, či je vhodné hovoriť o symbolickom poplatku za jednu noc v nocľahárni. 40 korún je pre niekoho symbolika, pre človeka, ktorý má sociálnu dávku 1450 korún (podľa vlády je to dostatočná čiastka) mu tzv. symbolický poplatok mesačne odčerpá 1200 korún. Na získanie jedla ostávajú kontajnery. Obávam sa, že ani v nich už nie je to, čo bývalo.
Koncom osemdesiatych rokov, ešte za čias tzv. reálneho socializmu, som napísal príspevok o tom, že treba vybudovať útulky pre bezdomovcov. Vďaka vtedajšiemu šefredaktorovi Života Turca M. Beňadikovi, článok vyšiel. Stál za jedinú otázku jedného z mocných. „Jozef, ako si to myslel?„ Moja odpoveď „Pri teplovode sa našiel mŕtvy človek. Začínajú sa vyskytovať bezdomovci.„ Stačila na to, aby som to nemal zlé, ale problém sa nezačal riešiť. A ako dnes? Kto sa ujme problému? Mesto, kresťanská charita, Červený kríž, niektorá z nadácií? Alebo sa budú predstavitelia tejto skoro demokratickej spoločnosti tváriť, že takýto problém tu v skutočnosti ani nie je? Ideologicky to nepasovalo do vtedajšej proklamovanej schémy a nepasuje to ani do tzv. reformného rámca dnes. Mimochodom, všimli ste si, že skupina tých najúbohejších bezdomovcov nežobre?!
Autor: Jozef Keráčik
