l na bicykli z neďalekého martinského sídliska, kde býva...
Ak vám moje úvodné slová znejú trochu nezmyselne, dovoľte, aby som to napravila. Bolo by naozaj šokujúce, aby zlatý slávik osemdesiatych rokov Miro Žbirka býval v Martine. Nie, nemýlite sa - spevák Meky Žbirka (budeme ho volať jeho prezývkou, aby náhodou nedošlo k zámene) býva aj naďalej v Prahe. V Martine má „len„ svojho o 15 rokov staršieho menovca. Vlastne, pán Miroslav Žbirka je Mekyho bratranec z druhého kolena a sú spolu spätí až dvojnásobne – z maminej i otcovej strany. Ich starí otcovia boli bratia a ten Mekyho sa oženil so sestrou starého otca pána Miroslava Žbirku z Martina. Môžem ho privlastniť Martinu, pretože tu žije päťdesiat rokov. V skutočnosti sa narodil v Trnavej Hore pri Žiari nad Hronom. Do Martina ho poslali ešte počas štúdií na zvolenskej priemyslovke. Dostal umiestenku do strojární, kde si našiel manželku. A to bol dostatočný dôvod ostať v Martine natrvalo...
Do Trnavej Hory sa však ustavične vracia. Dokonca tam vraj trávi viac času ako v Martine. Ťahá ho tu starorodičovský dom, v ktorom najskôr bývali spevákovi rodičia, no neskôr sa tu presťahovali rodičia martinského Miroslava. Dom teraz využívajú striedavo obe rodiny ako rekreačnú chalupu. „Počul som, že tu cez leto bol aj Meky. Škoda, že som bol odcestovaný, dávno som ho už nevidel...,„ priznáva šesťdesiatosemročný Miroslav Žbirka. „Sme veľmi veľká rodina. Naše meno je známe v Poľsku, Argentíne... Aj Meky je ďaleko - v Prahe. Nemáme možnosť sa stretávať. Myslím, že si ani nepamätá, ako vyzerám. Naposledy som sa s ním stretol asi pred tridsiatimi rokmi. Odvtedy už v kontakte nie sme,„ vysvetľuje pán Miroslav. „Teda, ak nepočítam svoju dcéru Evku. Tá je doňho zbláznená od malička. Hoci je z nej už dávno dospelá žena, nevynechá žiaden jeho koncert, ak sa koná niekde blízko. Vždy uteká za ním po autogram do knižky, na plagát, fotku alebo nové CD, ktorých má neúrekom. Naposledy sa s ním stretla v Martine na jeho päťdesiatinách, kde ju pozval ako svojho hosťa. A už jej poslal vstupenku aj na nasledujúcu šnúru...„
Jeden má gitaru, druhý bicykel...
Bratranec Mekyho Žbirku je príjemným spoločníkom. Oplýva srdečnosťou, veselosťou. No nielen tým by mohol pripomínať svojho príbuzného. V tvári sa mu črtá podoba, hoci to trochu zastiera vekový rozdiel. A hoci pán Miroslav nemá spevácke vlohy, aktívny je z inej stránky: v mladšom veku si vyskúšal horolezectvo – cvične v Blatnici a Tatrách - a v roku 1967 potom s Michalom Orolínom (ktorý bol v roku 1971 ako prvý Slovák na Nanga Parbate) Kaukaz, Alpy a stál aj na Mount Blancu. Naposledy pocítil chuť výšky v roku 1991 ako 55-ročný na Fanských horách, kde zdolal štyrikrát päťtisícovú výšku. Niekoľkokrát sa zúčastnil aj Bielej stopy SNP, v ktorej dosiahol najlepší osobný výsledok - piate miesto.
Pánu Miroslavovi by ste sotva hádali 68 rokov. Mladistvý vzhľad a vitalitu si udržiava pohybom. Do rodiska dochádza v lete na bicykli a v zime na bežkách. „Stane sa, že mladý cyklista, keď vidí pred sebou môj štíhly pás v úbore, ma predbehne s výrazom víťaza. Ja sa vtedy len smejem. Veď on má niečo medzi 20. a 30. rokom, no a ja pomaly sedemdesiat...„ Asi sedemdesiatkilometrová vzdialenosť medzi Martinom a Trnavou Horou je pre pána Miroslava maličkosť. Dôchodok mu poskytol dostatok času na trávenie voľných chvíľ na bicykli. A tak sa stáva, že ročne „urobí“ aj desaťtisíc kilometrov!
Nesúťažnej, organizovanej cykloturistike sa venuje od svojich štyridsiatich rokov a spája ju s ďalšou veľkou vášňou – cestovaním. „Môj otec bol železničiar – pochôdzkár, takže na chodenie bol zvyknutý. Často nás brával na turistiku alebo výlety. Máme to vlastne v rodine. Keď boli dcéry malé, tiež sme chodili často na výlety. Teraz, keď majú svoj vlastný život, cestujem sám,„ hovorí pán Miroslav, ktorý väčšinu týchto výletov absolvoval na bicykli. Aj do zahraničia. Raz sa vydal s kamarátmi na dlhšiu trasu a zastavili sa až 1400 kilometrov pred albánskymi hranicami. Ak to vzdialenosť nedovoľuje, bicykel si jednoducho pribalí. Takto už „prebrázdil„ Taliansko, Rakúsko, Švajčiarsko alebo Bulharsko. Najdlhšiu trasu absolvoval na cestách Severnej Ameriky – od burácajúcej Niagary až po californské San Francisco!
S jedlom vždy rastie chuť
Nedávno sa pán Miroslav Žbirka vrátil z exotických ázijských krajín – Číny, Tibetu, Nepálu a Indie. Tentoraz tam však bol bez bicykla. Navštívil už toľko miest, až jeho 
nároky narástli tak, že si tentoraz vybral niečo, čo s obyčajným a pokojným zájazdom nemá nič spoločné. „Navštívili sme miesta, ktoré bežné zájazdy nezabezpečia,„ podáva rozdiel medzi týmto a ostatnými výletmi pán Miroslav. Išlo o náročné trasy. Autobusom napríklad dvakrát prekonali sedlo vo výške 5200 metrov, dvakrát spali vo výške 4400 metrov, kde dvoch turistov zachvátila výšková choroba. Večer skončili na infúziách a kyslíku. Ale nebolo to len o nebezpečenstve...
„V Tibete sa nám naskytla možnosť vidieť tzv. nebeský pohreb, teda spôsob odchodu Tibeťanov na druhý svet. Mŕtvolu budhistickí mnísi vystavia na kopci nad dedinou ako pokrm pre dravých vtákov, ktorí po narezaní tela dokončia svoje dielo. Obzobané kosti potom mnísi rozdrvia. Žiaľ, nevideli sme celý pohreb, pretože sa objavili Japonci s kamerami so žhavým úmyslom celý proces natočiť, za čo nás nemilosrdne vyhodili,„ opisuje najzaujímavejšiu pasáž z výletu pán Miroslav Žbirka, z ktorého si priniesol zážitkov za dve hrste.
„Boli to zážitky, ktoré už tak ľahko nikde nikdy nezažijem. Ale som rád, že som prežil niečo vzrušujúcejšie, a znova sa môžem vrátiť k cestovaniu po „bežných„ krajinách. Určite najbližšie zavítam už po niekoľkýkrát do Tuniska k moru. Tam sa mi zatiaľ páčilo najviac.„
