j na ostatných postoch futbalového súkolia. Vošli nielen do sveta futbalu, ale aj do sveta mužského futbalu. A priniesli doň svoju ženskosť. Tri z nich vám dnes predstavujeme.
Oľga Vaváková
Šéfka pobočky Slovenskej sporiteľne vo Vrútkach je Sklabinčanka, odborníčka na peniaze a vo futbalových kruhoch Turca už známou osobou. Najprv ako manželka úspešného funkcionára, teraz ako jeho nasledovníčka - predsedníčka TJ Družstevník Sklabiňa a navyše aj predsedníčka matričnej komisie TFZ.
Keby vysielali v televízii v tú istú hodinu seriál a futbalové stretnutie, čomu by ste dali prednosť?
Záleží na tom, aký by to bol futbal a aký seriál. Ak by to bol prenos z našej ligy, asi by som zvažovala a možno sa priklonila k seriálu, ale ak by to bola napríklad anglická liga, tam už by som neváhala. Prednosť by dostal celkom jasne futbal.
Bolo to tak, aj keď ste mali dvadsať?
Nie, to určite nie. Vtedy by som futbal nepozerala ani za nič. Vlastne som o ňom ani poriadne nevedela.
Čo alebo kto spôsobil vo vás taký radikálny obrat?
Na svedomí to má manžel, veľký a zanietený priaznivec futbalu. Dlhé roky viedol TJ v Sklabini a ja som mu pomáhala s účtovníctvom. Pomaly som sa v športovom prostredí udomácňovala a futbal sa mi jednoducho začal páčiť. Začala som ho totiž chápať a po troche mu aj rozumieť, to je dôležité.
No dobre, ale kde ste nabrali odvahu postaviť sa do čela sklabinského futbalu...
Manžel prežíval všetko kolo futbalu veľmi emotívne a bral si to príliš k srdcu. Až tak, že mu to začalo ohrozovať jeho zdravie. Funkcie sa musel po vyše desiatich rokoch vzdať. Bolo mi to ľúto, odísť od rozrobenej práce, a keď niekto nahlas vyslovil, aby som to vzala ja, súhlasila som. A už to budú štyri roky!
Nebanujete?
Nebanujem. Ja mám futbal rada, teším sa na víkend a na zápasy našich žiakov i dospelých. Je to pre mňa ohromný relax a stále ma to baví. Baví ma, keď sa nám darí, no a keď sa nedarí, ako napríklad vlani, tak rozhodne nepatrím k tým, čo majú chuť zutekať. Patrím skôr do sorty ľudí, ktorí vtedy vyvinú ešte väčšie úsilie...
Ako funkcionárka ste spoznala povestné zákulisie futbalu, o ktorom sa zvykne hovoriť všeličo. Nepokazilo vám to dojem z futbalovej hry?
Je dobre, že hovoríte o hre. Futbal je naozaj perfektná hra pre všetkých, ale ako sa doň dostali peniaze, už to nie je iba o hre. Peniaze sú samozrejme pre futbal veľmi potrebné, ale na druhej strane futbal aj pokazili.
Nemáte ako žena problémy v čisto mužskom prostredí?
Hoci ma mnohí popri manželovi poznali, zo začiatku som si aj vypočula to známe o žene a vareške... Ale keď začnem s ľuďmi komunikovať a zistia, že sa tomu aj trochu rozumiem, že mi ide o vec, svoje postoje menia. Ako žena som síce mala viac práce s tým, ako sa presadiť, ale na druhej strane istou ženskou diplomaciou a správaním sa na úrovni som dosiahla, že títo muži ma berú i rešpektujú.
Majú k vám chlapi okolo koženej ako k žene väčšiu ohľaduplnosť a úctu?
Musím povedať - áno, majú. Čo si budeme zakrývať, pri futbale sa vyskytnú situácie, keď skypí žlč a začnú lietať všelijaké slová, ale cítim, že aj naši chlapci alebo súperi, či diváci sa v mojej prítomnosti predsa len inak správajú a vyjadrujú.
Teda, patria ženy do futbalu?
Určite. A mám pocit, že keby ich bolo viac, tak by priniesli do tohto pekného športu aj viac kultúry a slušnosti.
Mária Lisická
Najviac žien vo futbale je paradoxne na postoch rozhodkýň. Majú to asi aj najťažšie, lebo sú priamo konfrontované s mužným bojom, neraz agresivitou a sú dvakrát tak na očiach divákov, ktorí si zo všetkého najradšej uľavia na adresu mužov, teda aj žien v čiernom. Prvou turčianskou rozhodkyňou je Mária Lisická z Turian, v súčasnosti rozhodkyňa IV. ligy a I. ligy žien. Vo februári 2005 by mala dostať odznak FIFA ako medzinárodná rozhodkyňa pre ženský futbal!
Vieme, že ste dcérou dlhoročného funkcionára turianskeho klubu Juraja Mukeru – on vo vás zasial vzťah k futbalu?
Otec ma od malička vodil na štadión, aj na zápasy a priznám sa, že ma to veľmi bavilo. Teraz to už môžem povedať, ale najviac zo všetkého ma bavilo pokrikovať po rozhodcoch!
Vážne?
Vážne, futbalu som síce vôbec nerozumela, ale vykrikovala som o dušu. Teraz viem, že takýchto divákov je na našich štadiónoch viac ako dosť.
Pred dva a pol rokmi ste z radov kritikov prešli do radov kritizovaných...
Dlhšie som o tom uvažovala a napokon som sa rozhodla, že to skúsim. Zašla som na futbalový zväz do Martina, dostala som prihlášku a bolo. Najväčšiu prácu mal potom so mnou Tóno Vojvoda, turiansky rozhodca, ktorý mi pomáhal a ťahal ma so sebou na rôzne prípravné zápasy.
Koľkokrát ste už rozhodovali?
To neviem presne, ale odkladám si všetky zápisy. Je to už poriadna kopa, zrejme ich už bude cez stovku.
Ako sa vám futbal páči teraz? Nestratili ste ilúzie či kus lásky k nemu?
Nie, aj keď začiatky boli veľmi kruté. Aj som si po zápasoch poplakala, keď mi nevyšli, alebo kvôli tomu, čo som si na svoju adresu vypočula. Ale teraz si to už nevšímam, už sa tým nerozptyľujem. Futbal zostal pre mňa krásnou hrou, ale zdá sa mi, že v mnohých kluboch upadá. Navyše, nepáči sa mi mentalita slovenských fanúšikov či funkcionárov, podľa ktorých za všetko môže rozhodca. On jediný robí chyby...
Kedy sa vám najviac rozklepali nohy?
Asi pred nedávnym zápasom Martin – Valča. Mala som trému, veď to bola dohrávka a v hľadisku bolo nielen veľa divákov, ale azda všetci rozhodcovia a delegáti. Ja si myslím, že som zápas zvládla, aj keď Martinčania si to zrejme nemyslia. Určite, urobila som chyby, tie mi aj kolegovia potom vytkli, ale výsledok som rozhodne neovplyvnila.
Teší vás, že už máte v Turci aj nasledovníčky?
Mám radosť, že dievčatá nabrali odvahu a už sa ďalšie dve prihlásili. Nech to len skúsia a držím im palce, nech sa im darí.
Vy rozhodujete aj ženský futbal, aký máte naň názor?
Je to veľký rozdiel. Je pomalší, ale keď sa človek do niektorého zápasu, ako sa hovorí zadíva, vidí veľa pekných akcií a možno povedať aj futbalového kumštu. Dievčatá majú niekedy prihrávky, kľučky a strely, ktoré im môžu závidieť aj muži.
Ako sa vám pozdávajú hráči, myslíte si, že k vám ako žene sú galantnejší?
Zatiaľ na nich nemôžem povedať krivého slova. Samozrejme, výnimky sú, ale snažia sa byť slušnejší. Nenadávajú toľko, možno si skôr pohundrú popod nos, ale cítim, že sú menej agresívni – voči mne i voči sebe navzájom. No, a keď sa nezmestia do kože, tak dostanú červenú...
Adriana Biščáková
Fyzioterapeutka zo Slovenských liečebných kúpeľov sotva pred rokmi tušila, že jej život bude z veľkej časti napĺňať futbal. Bolo to pred necelými piatimi rokmi, keď ju František Karko, vtedajší tréner Aquy Turčianske Teplice, požiadal, či by nezastúpila maséra, ktorý vtedy ochorel. Odvtedy je táto mladá žena súčasťou teplického klubu.
Prečo ste zostali?
Prehovorili ma, aby som pri futbalistoch pracovala aj ďalej. Zo začiatku som vôbec nevedela, do čoho idem. Ale hráčom, trénerovi a funkcionárom som povedala, že ak nebudú dobrým kolektívom – tak skončím.
Zaujímali ste sa predtým o futbal?
Vôbec som nevedela, o čo v tejto hre ide, bolo to pre mňa iba naháňanie sa za loptou. Postupne som spoznávala nielen pravidlá futbalu, ale aj rôzne futbalové kluby a ich hru. Dnes už o futbale niečo viem. Veľmi ma mrzí, že sme nepostúpili do druhej ligy. Chlapci majú na to. Výhry, prehry, dobré i zlé, aj ak ich niečo mrzí, prežívam to s nimi. Partia chalanov v Aque je perfektná.
Čo sa vám na tejto hre páči a čo nepáči?
Páči sa mi, že teplické mužstvo sa dokáže zomknúť aj v ťažkých situáciách. Niekedy prvé polčasy vyzerajú strašne a v druhom polčase nastúpia ako vymenení. Vidím, že v osobných súbojoch nasadzujú aj svoje zdravie a idú do nich nebojácne. Utŕžia mnohé kopance a zranenia. Sami nehrajú tvrdý futbal, potom trpia, lebo súperi proti nim často hrajú na hranici únosnosti. Keby som nebola fyzioterapeutkou, asi by som si to až tak nevšímala.
Aký máte názor na pôsobenie žien vo futbale?
Presadzujú sa najmä rozhodkyne, myslím si, že pískajú dobre, ale sú aj prípady, keď sa boja zotrvať na svojom názore. Napríklad Zuzana Likavcová v stretnutí medzi Teplicami a domácou Kremničkou bola blízko pri akcii, videla, že náš hráč nefauloval, no išla sa poradiť s asistentom, ktorý bol vzdialený zo dvadsať metrov a nemohol vidieť to, čo videla ona. Napriek tomu dala na jeho názor a našich chlapcov to poškodilo. Rozhodkyniam ešte chýba väčšia istota a sebavedomie.
Nechcela by ste pracovať vo futbale profesionálne?
V duchu si aj kladiem otázku - čo budem robiť, keď postúpime do druhej ligy? Musela by som sa stať profesionálnou masérkou a odísť zo zamestnania. Druhá možnosť je - pracovať v kúpeľoch a futbal sledovať iba ako diváčka. Zároveň však viem, že chlapci si druhú ligu zaslúžia. Je to zložité...
Mnohí azda závidia teplickým hráčom, že ich masíruje žena...
Neviem, to by ste a museli ich spýtať, ale keby so mnou v klube neboli spokojní, nebola by som pri futbale päť rokov... Žijem s chalanmi každý deň a zažila som s nimi veľa humoru i ťažké situácie a vždy som sa cítila ako súčasť tímu. Som rada, že môžem im poradiť, že sa mi zdôveria a hovoria o svojich problémoch. Zvykli si tiež na to, že ak sa mi niečo nepáči, poviem im svoj názor a oni ho rešpektujú. Je to ten správny vzťah.
