ní beriem s plnou vážnosťou. Je to psina!
Prvé roky, i keď som sa veľmi snažil, vyhrával on. Začínali sme klasikou – vianočnými pozdravmi z obchodu. Snažil som sa byť vtipný, on bol ale úprimnejší, invenčnejší, originálnejší – slovom lepší. Proti básnikom to má človek ťažké! Keď sa objavili mobily, jeden rok sme sa drvili esemeskami. Tam som bol úplne stratený. Rudo je majstrom hutného slova a na minipriestore, ktorý je vymedzený pre SMS-ku, sa cítil ako ryba vo vode. Jasné, že ďalej vyhrával...
V kritériách našej súťaže stojí, že materiál, na ktorom bude vianočný pozdrav napísaný, môže byť ľubovoľný a celkove sa forma ničím neobmedzuje. Chytil som sa toho a jeden rok som mu dal napísať môj text pozdravu u písmomaliara na vianočnú guľu. Konečne som bol víťazom ja! Vždy ma dojme, keď k nim na Vianoce prídem a guľa visí na stromčeku. Ďalší rok sa ujal iniciatívy zasa on a – bol víťazom. Zrejme si povedal: keď netradične, tak netradične... a dal mi vianočný pozdrav s časovo neobmedzeným novoročným želaním vyšiť na obrus s vianočným motívom.
Po tomto som si dlho lámal hlavu, čím sa vytasiť, lebo sa už súťažilo na doraz... Nesmierne som chcel vymyslieť niečo, čo by mi prinieslo zdrvujúce víťazstvo. Samozrejme v dobrom, veď išlo o Vianoce! Vychádzal som z princípu, že by to malo byť niečo také, čo by mu môj pozdrav pripomínalo dlhodobejšie, nielen počas toho pekného, ale krátkeho obdobia roka. Mesiace bežali a ja som stále nevedel nič súceho vymyslieť. V tom čase sa u nich doma – bolo to na konci októbra – stala smutná udalosť. Ochorel im ich obľúbený pes – rotvajler, ktorý spoľahlivo strážil dom. Zverolekár mu nevedel pomôcť a psa museli utratiť. Vtedy som dostal nápad! Skormútenému Rudovi som navrhol, že mu výhodne pozháňam šteniatko rotvajlera.
Dva dni pred Štedrým dňom som Rudovi naozaj priniesol malého psíka. Až mu oči zvlhli, keď ho uvidel. Predierovanú krabicu so šteniatkom som mu podal so slovami:
„To je – Veselévianoce...„
„Šťastné a veselé aj tebe a tvoje rodine,„ zaďakoval mi za želanie.
Zabralo to!
„Ty si ma celkom dobre nepochopil. Tento rotvajler sa volá Veselévianoce a je to môj tohoročný príspevok do našej súťaže...„
Samozrejme, že som ten ročník vyhral. Rudo podal návrh, aby mi víťazstvo bolo pridelené automaticky aj v nasledujúcom ročníku za jedinečný počin. Hodnotiaca komisia návrh prijala. Veď u nich na dvore sa teraz po celý rok ozýva:
„Veselévianoce... poď sem!„
Susedia aj poštár si už na to zvykli. Len náhodní okolo idúci bývajú zmätení, keď začujú cez plot napríklad v takom júli to zmienku o veselých Vianociach.
Opäť sa blížia vianočné sviatky. Po vlaňajšom ročníku, keď mi vavrín víťazstva pripadol automaticky za nápad so psom, budeme ďalej pokračovať v súťaži. V júni mi istá šťastná náhoda vnukla myšlienku... Keď to teraz vybafnem na Ruda, päť budúcich ročníkov mám isté víťazstvo... Šťastné a veselé!
