áte vrátili domov - masér reprezentácie Ľubomír Baka a rozhodca Miroslav Valach. Pre tých, ktorí sa zaujímajú o hokej, ich netreba veľmi predstavovať. Vedia, že 47- ročný Ľubomír Baka pracuje v úlohe maséra v martinskom klube už dvadsať rokov. Pre skúseného matadora, ktorý bol v minulom roku aj masérom slovenskej reprezentácie na Svetovom pohári v Kanade, bol svetový šampionát dvadsaťročných v poradí už piatym. Ani mladší z tejto dvojice - 23-ročný Miroslav Valach, ktorý do 15 rokov hrával hokej za mládežnícke celky Martina, a potom presedlal do úlohy rozhodcu, nebol na medzinárodnej scéne nováčikom. Premiéru mal predvlani na MS 20-ročných v skupine B, minulý rok rozhodoval na MS osemnásťročných v Bielorusku, kde bol čiarovým rozhodcom aj vo finále turnaja, ale jeho vrcholom v doterajšej kariére bolo práve rozhodovanie na šampionáte dvadsaťročných tej najsilnejšej svetovej skupiny. Oboch Martinčanov sme minulý týždeň privítali v našej redakcii.
Obaja ste neboli prvýkrát na takomto významnom podujatí. Kedy ste sa dozvedeli, že budete súčasťou najvýznamnejšieho hokejového podujatia na prelome rokov – šampionátu dvadsaťročných?
Ľ. Baka: - Realizačný tím je známy dlhšie pred takýmto významným podujatím. Vedel som zavčasu, že na tento šampionát pôjdem. Absolvoval som všetky prípravné kempy. Bolo to logické, pretože bolo treba pripraviť materiál, poznať individuálne požiadavky hráčov, lebo to všetko sa musí dávať zavčasu dokopy, prakticky už od leta.
M. Valach: - Bol to môj tretí šampionát. O nominácii som sa dozvedel v septembri, ale to bola vtedy iba neoficiálna informácia. Len som dúfal, že sa nakoniec potvrdí. Som rád, že sa tak stalo, lebo to pokladám za doterajší vrchol mojej kariéry.
Ako ste boli spokojný so svojím účinkovaním v úlohe čiarového rozhodcu?
M. Valach: - Na šampionáte boli kvalitní a aj skúsení rozhodcovia, bolo ťažké sa medzi nimi presadiť. Som rád, že sa mi to podarilo. Bol som na ľade v šiestich zápasoch. Už v základnej skupine som bol v trojici rozhodcov, ktorá viedla, napríklad, také kvalitné zápasy, akými boli USA – Rusko, Kanada – Švédsko. V závere som rozhodoval súboj o piate miesto – severské derby Fínsko – Švédsko.
V pozícii maséra už máte veľké skúsenosti. Vlani ste dokonca absolvovali svetový pohár v Kanade. Môžete porovnávať. Je práca s mladými hokejistami iná.?
Ľ. Baka: - Rozhodne práca s mužskou reprezentáciou je iná, mimoriadne náročná, pri ktorej sa nadá hľadieť na čas. Treba byť k dispozícii hráčom každú chvíľu. Pravda aj práca s mladými, ak sa ju človek snaží robiť zodpovedne, je veľmi náročná. V mužstve sa stretávajú rôzne povahy. Každý je zvyknutý na niečo iné a mojou úlohou je vyhovieť im, zosúladiť to, čo potrebujú oni, s tým, čo potrebujú tréneri, ale rovnako s našimi možnosťami. Rád robím s mladými hokejistami, lebo cítim, že každý má chuť na sebe pracovať. Napokon, aj vo svojom povolaní učiteľa robím s mladými, takže táto práca mi v žiadnom prípade nie je cudzia. Skôr naopak.
Ako je to z pozície rozhodcu?
M. Valach: - Hovorí sa, že MS do 20 rokov sú najťažším turnajom pre rozhodcov. Má to svoju logiku, lebo na tomto šampionáte sa všetci chcú ukázať v tom najlepšom svetle pred skautmi, chcú sa predať. Preto sa rozhodcom ťažko píska a v žiadnom prípade nemožno situáciu podceniť pod dojmom faktu, že pískate mladým chlapcom.
Masérova práca je celodenná drina, ba niekedy treba pracovať, najmä po zápase, aj v noci. Rozhodca odpíska zápas a môže regenerovať. Je to tak?
M. Valach: - Vôbec nie. Treba sa koncentrovať na najbližší zápas. Vyžaduje to správny relax, individuálnu prípravu. Hráči sú na ľade pár minút, ale rozhodca celý zápas. Verte, aj pre neho je to náročné.
Ako bol pripravený tento šampionát?
Ľ. Baka: - Mám za sebou päť šampionátov, takže ozaj môžem porovnávať. Z usporiadateľského hľadiska bol na vysokej úrovni. Stretli sme sa s príjemnými ľuďmi, ktorí boli ochotní vyjsť nám v ústrety. Ale, predsa si myslím, že v Kanade vedia takéto podujatia zorganizovať ešte lepšie. Amerika je zvláštna tým, že nedáva hokej do popredia záujmu. V popularite tam vedú iné športy. Prekvapilo nás, napríklad to, že sme mohli získať len málo informácii o iných zápasoch z televíznych správ.
M. Valach: - Podľa mňa bol šampionát pripravený na veľmi kvalitnej úrovni. Ale od takéhoto podujatia sa to aj očakáva. Bol som úplne spokojný.
V jednom čase sa na jednom mieste mohlo stretnúť na šampionáte až šesť Martinčanov...
Ľ. Baka: - Máte pravdu. Len v reprezentačnom mužstve to boli traja hráči – brankár Michal Valent a útočníci Stano Lašček a Jaro Markovič. S tými som bol každý deň. No, a v Grand Forks pôsobí Rastislav Špirko. On nás privítal už na letisku, sprevádzal nás po štadióne – ukázal nám šatne, rehabilitačnú linku, rozcvičovňu. Mimochodom, to všetko, čo sme videli, majú vyriešené perfektne. Hovoril nám aj o ich tréningových plánoch, pochvaľoval si, ako ho tam privítali, ale zmienil sa aj o záujme ľudí o hokej, aj o tom, že dvanásťtisícový štadión býva na ich stretnutiach vypredaný. V dejisku šampionátu som stretol aj dnes môjho spolubesedujúceho – rozhodcu Mira Valacha. Bolo to v deň, keď pískal dôležitý a prestížny zápas Fínsko-Švédsko.
M. Valach: - Bol som na dvoch-troch zápasoch Slovenska v hľadisku štadióna a držal som chlapcom palce. Na chodbách pred ich kabínou som sa s martinskými chalanmi stretol a aspoň chvíľu som s nimi podebatoval. Ale najviac som bol prekvapený, keď som na chodbe stretol Rasťa Špirka. Nevedel som, že hráva práve tu. Bolo to milé prekvapenie. Od domácich som sa dozvedel, že sú tam s ním veľmi spokojní – že je to veľmi dobrý hráč a je pre ich mužstvo veľkým prínosom.
Aký bol váš najnepríjemnejší zážitok?
Ľ. Baka: - Taký vari ani nebol.
Ak, tak vari len to, že jeden-jediný gól rozhodol o tom, že naši chlapci nepostúpili do semifinále.
M. Valach: - Keď mi meškala batožina a len niekoľko hodín pred prvým mojím zápasom mi avizovali, že konečne prišla. Bol to pre mňa najkrajší darček pod stromček.
Mali ste čas zažiť aj na niečo mimohokejové?
M. Valach: - Mal som síce čas na to, aby som zašiel do mesta, ale čo z toho, keď tam boli 30-stupňové mrazy. Na prechádzky sa veru nedalo ani pomyslieť.
Ľ. Baka: - My sme bývali v hoteli, ktorý bol situovaný v indiánskej rezervácii. Aj jeho personál tvorili Indiáni. Bol to krásny kraj, ale pustatina, takže na zimný štadión sme dochádzali autom a cesta trvala okolo pol hodiny. Navyše, ani sme nemali kedy a čas sa potulovať po meste. Náš život v prvej časti šampionátu bol len medzi hotelom a zimný štadiónom.
Aké sú vaše najbližšie plány súvisiace s hokejom?
Ľ. Baka: - Mám v pláne všetky svoje sily zamerať k tomu, aby martinský hokej úspešne skončil túto sezónu. Chcem pomôcť podieľať sa na príprave kolektívu, aby splnil svoj cieľ. No a rámci svojej práce v škole budem dobiehať to, čo som zameškal. Okolo veľkej noci je aj ďalšia reprezentačná akcia – turnaj v Petrohrade. Ak nebude jeho termín kolidovať s barážou, do ktorej, verím, že martinskí hokejisti postúpia, tak by som išiel. Ale, ak bude treba, tak každopádne dám prednosť martinskému hokejovému snaženiu.
M. Valach – Ja som sa do víru hokeja dostal hneď po návrate domov. Jeden deň som sa vrátil a na druhý som cestoval rozhodovať do Košíc. Rovnými nohami som sa vrátil do slovenského hokeja a musím povedať, že to bol veľký rozdiel. Najmä v kvalite a aj atmosfére. To bola moja aklimatizácia. Takže, pre mňa teraz príde na rad opäť extraligový kolotoč. Každý rozhodca, ja nie som výnimka, má cieľ pískať tie najkvalitnejšie stretnutia. Určite by som privítal, keby som bol nominovaný aj na zápasy play off a či finále extraligy. Veľmi som zvedavý, aké príde hodnotenie zo svetového šampionátu, lebo na základe toho bude IIHF robiť delegačky na ďalšie medzinárodné podujatia.
