Martin – Keď nedávno uverejnila jedna súkromná televízia zábery z domácnosti starenky žijúcej v Nemecku, ktorá dostala prezývku holubia žena, mohli sme len krútiť 
hlavami v nemom úžase. Kam môže človeka doviesť slepá láska k týmto tvorom! Dlhé roky im bol jej byt domovom, aj „pôrodnicou„. Sama pani bytu nebola po rokoch spolužitia s nimi schopná otvárať ani jeho dvere, pretože to znemožňovali hromady trusu. Pri pohľade na tieto zábery si človek povedal, že u nás by sa vari také niečo asi nemohlo stať.
Ajhľa omyl! Minulý týždeň sa nám posťažovala jedna obyvateľka Martina, ktorej sused z vrchného poschodia, vraj, v byte chová holuby. „Je to strašné,„ povedala nám Mária Szárazová. „Ak to takto pôjde ďalej, sme adepti na psychiatriu. Večer si ľahnete do postele a celú noc počujete hrkútanie. Nad ránom bývajú holuby agresívnejšie, chceli by vyletieť von, ale keď sú za oknom zatvorené, len bezmocne ometajú krídlami steny. V byte priamo nad nami ich tam môže byť asi šesťdesiat!„
Človek, ktorý ich v byte prichýlil, údajne robí na týždňovky. V pondelok im nasype žrádlo a odíde. Keď sa vráti, otvorí okno a vypustí ich. „Je to ako horor, keď vylietajú z okna. Už sme sa mu sťažovali, ale on sa len usmieva a robí si ďalej po svojom. Podľa neho o nič nejde a my pomaly dostaneme infarkt,„ počúvame M. Szárazovú.
Uprostred týždňa sme sa aj my boli pozrieť na „holubník„ v staršom rohovom dome na križovatke Ulice V. Paulínyho-Tótha so Šoltésovej ulicou. Na poschodí, v potvorenom okne priamo nad bytom pani Szárazovej, si trónilo zopár holubov. Ich trus, ako inak, končil na parapete jej okna. Aj obyvateľ z vedľajšieho vchodu nám povedal, že holuby už všetkých susedov otravujú, ale nie sú schopní nič zmôcť. Chceli sme poznať aj názor tohto svojrázneho milovníka mestských holubov. Zazvonili sme pri dverách bytu číslo 10, kde by mal byť nájomníkom aj spomínaný kŕdeľ holubov. Od majiteľa bytu (podľa informácii, vraj, vlastne ani on nie je majiteľ, mali by nimi byť jeho rodičia, ale tí už nežijú) sme sa chceli dozvedieť viac. Nik nám neotvoril, hoci sa nám, aj pre pootvorené okno, zdalo, že by mohol byť doma. Keď sme odchádzali, rezonovala aj v nás otázka: Dá sa vôbec s týmto problémom niečo s robiť? Má občan šancu uspieť s takouto sťažnosťou? Alebo je to tak, že ho zákon chráni menej ako tie holuby?
Kedysi platilo v Martine VZN, ktoré upravovalo aj podmienky chovu vtáctva v meste. Podľa všetkého napadnutím na ústavnom súde, museli obce podobné úpravy vlastných zákonov vypustiť, a tak podľa vedúceho oddelenia životného prostredia a dopravy mestského úradu v Martine Ivana Bielika - legislatíva neumožňuje zakázať občanom chov holubov. Vraj sa so sťažnosťou treba obrátiť na súd... Na regionálnom úrade verejného zdravotníctva nás informovali, že doteraz žiadnu sťažnosť od občanov nedostali, že keby im ju doručili, určite by sa ňou zaoberali. Ale na druhej strane, oni nemôžu robiť to, čo je v kompetencii iných. Môžu dať k tomuto problému iba svoje vyjadrenie tomu, kto je kompetentný ho vybaviť. Podľa vyjadrenia zástupcu regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Františka Záborského ide o problém, ktorý by sa mal riešiť rozhodne v úzkej súčinnosti veterinárov a hygienikov spolu s mestskou políciou v Martine. Na nich by sa mala obrátiť sťažovateľka aj občania, ktorých sa problém dotýka...
Keď sme hľadali možnú cestu z bludiska, ukázalo sa nám, že problém nie je vôbec jednoduchý a nebude mať ani jednoduché riešenie. Zákony v tomto prípade dosť málo ochraňujú ľudí. Ale dôležité bolo poznanie, že nik z tých, ktorých sme oslovili, sa od riešenia problému neodťahoval.
Autor: pn
