fo.sk tvorí 14 piesní s jej textami o láske, zaľúbenosti. Druhým singlom z neho, ktorý momentálne „panuje„, je Ak mám o teba prísť a v hitparádach si počína celkom dobre... „Slaďáky„ sú jednostaj v kurze a ich priaznivcami sú zaľúbení romantici. Sú takí aj ich autori? Je azda Magda (z Koštian nad Turcom) zaľúbená?
Neviem, či ešte som zaľúbená. Ono tá zaľúbenosť časom opadá, a potom človek vidí aj tie vlastnosti, ktoré si predtým nevšímal. Asi už nie som, ale mám po svojom boku už dlhší čas človeka, s ktorým som šťastná. A možno to ma ovplyvňuje pri písaní.
Ako okolie spozná, že ste zaľúbená? Prejavuje sa to nejako navonok?
Je to nepriehliadnuteľné! Tak ako podľa mňa u väčšiny ľudí... Usmievam sa, žiaria mi oči, z ničoho si nerobím ťažkú hlavu, svet je gombička... Je to krásny pocit! Škoda, že ho človek, ktorý už má dlhší čas partnera, nemôže zažívať stále. Hoci ľúbi, postupne si zvyká na to, čo má, a hoci je to pravá láska, zaľúbenie opadá... Česť výnimkám!
Zažívate šťastné alebo skôr nešťastné lásky?
Ja som tých lások nemala až tak veľa, ale asi skôr tie nešťastné. Nešťastné len preto, lebo sa nenaplnili tak, ako som si to predstavovala ja. Stále som mala pocit, že nedostávam toľko, koľko dávam ja.
Komu sa vtedy zvyknete vyžalovať?
Najprv mame, potom Braňovi a nakoniec kamarátke. S mamou si výborne rozumiem a dokážeme sa porozprávať naozaj o čomkoľvek. Z toho, čo mi ale poradí, si vždy vyberiem len to, čo sa mi hodí (smiech).
Skupina P.S. – to nie ste len vy, ale aj Braňo Jančich. Spievate spolu už šesť rokov. Aký máte vzťah? Dokáže vôbec žena s mužom spolupracovať a nezaľúbiť sa pri tom do seba?
Sme výborní priatelia, v oboch zmysloch. Zaľúbili sme sa ešte skôr, ako vznikla skupina P.S.
Ako to funguje? Dá sa zladiť práca s láskou?
Zatiaľ to zvládame, hoci je to čoraz ťažšie. Braňo má vo svojom vydavateľstve množstvo interpretov, a tak toho času, čo máme pre seba, je veľmi málo. Ale keď sme na koncertoch, spájame príjemné s užitočným (smiech)... A taktiež je to výhoda. Napríklad na Silvestra máme prácu a vlastne sme posledný deň v roku spolu!
Keďže tvoríte dvojicu či už v súkromí alebo profesionálne, prečo neúčinkujete vo vašich klipoch v hlavných úlohách vy, ale vždy niekto iný?
Natočili sme spolu s Braňom už 11 klipov, kde figurujeme len ako speváci. Nie sme predsa herci, sme interpreti. Na to, aby mal divák dobrý pocit z príbehu v klipe, aby mu veril, sú tu na to študovaní. Veľakrát, keď vidím, ako sa o hranie pokúšajú silou mocou speváci, je to na zasmiatie.
Ako ste sa vlastne stretli?
Môj kamarát Miško Mošať (bývalý tretí člen kapely) vedel, že by som chcela spievať, a tak ma zoznámil s niekým, kto skladal pesničky - s Braňom. Najprv sme robili len veci na sólovú platňu a keď sme jedného dňa zistili, že mám hrubší hlas, položil mi Braňo otázku: „Nespravíme kapelu?„ A bola na svete! No a konkrétne stretnutie? Pricestovala som vtedy (koncom roka 1998) autobusom z Bratislavy do Topoľčian. Miško ma čakal aj s Braňom na stanici. Na prvý pohľad mi bol Braňo veľmi sympatický, ale zároveň sa mi zdalo, že je to príliš malé trdlo na to, aby mi dokázal zložiť pesničky!
Takže si ich skladáte skôr sama... O kom sú? Sú o niekom konkrétnom?
Niektoré piesne sú naozaj o konkrétnom človeku, ako napríklad z druhého albumu Smútok a Strácam ťa či z aktuálneho albumu pieseň Jediný, ktorá bude od polovice februára naším ďalším singlom. Ale paradoxne tie piesne, ktoré by si ľudia želali, aby boli o prežitom, ako napríklad tá aktuálna Ak mám o teba prísť, sú vymyslené. V tomto prípade našťastie (smiech).
Pamätáte si na svoj prvý text, báseň?
Myslím, že prvé veršíky vznikali na základnej škole. Prvá básnička, na ktorú si spomínam, bola o zvieratkách v lese. Mimochodom, nepísala som vždy len vo veršoch. Na prelome pätnástich - šestnástich rokov som napísala dve knižky. Jednu s kamarátkou – také samé pubertálne hlúposti (smiech), ale tá druhá bola celkom slušný román. Samozrejme, nikde nevyšli, mám ich len pre seba. Ale možno raz ....
Spomínate si aj na prvú lásku?
Bolo to na základnej škole v piatej triede. Šialene som sa zaľúbila do spolužiaka menom Roman a dovtedy som ho naháňala, kým so mnou nezačal chodiť (smiech) . Dodnes mám odložené jeho listy, dokonca aj môj denník o ňom a strašne sa na tom bavím, ako mnou plieskala puberta. Dlho sme spolu nechodili, iba dokým zistil, aká som (smiech). Aj Braňo vyhlasuje, že ma pokojne požičia, pretože ma za jeden deň určite vrátia (smiech).
Keď už sme pri spomínaní na základnú školu... Vraj ste boli veľmi tichá, nenápadná. Teda, ak nepočítam chytanie jašteríc, pavúkov, ježkov a krtkov... :) Kedy sa u vás zrodila chuť po pódiu, vystupovaní, spievaní, a tak trochu aj exhibicionizme, ktorý je s tým spojený?
Keď si spomeniem na tú pubertu, tak až taká tichá som nebola (smiech). Skôr som ničím nevytŕčala, bola som šedá myška, ktorá mala svoje kamarátky a svoj svet. Už na základnej ma posielali na kadejaké Kubíny aj Puškinove pamätníky.... No a, samozrejme, na všemožné spevácke súťaže. Všetko mi vždy ale pokazila obrovská tréma. Tá tréma bola tak veľká, že som párkrát ani nedokázala začať spievať, búšilo mi srdce, v polovici slov som začala prehĺtať... Nejako ma to ale netrápilo, aspoň tak si pamätám, spievanie vtedy nebolo moje všetko. Tým bola príroda a veci s ňou spojené! Stále ma to však k tomu spevu ťahalo a jedného dňa po dlhej dobe, keď som stretla Braňa a začali sme robiť kapelu, som zistila, že sa treba postaviť na pódium. A tu platí, že keď človek chce, dá sa všetko. Trvalo to dlhšie, ale premohla som ju a dnes sa na tom smejem.
Ako som spomínala - máte dievčenský výzor, píšete o láske. Vyzeráte na romantičku... Aká je vlastne speváčka skupiny P.S.?
Veď to je to, že na tú romantičku vyzerám! (smiech) Už som sa párkrát stretla s tým, že ľudia boli z môjho správania sa na pódiu prekvapení, pretože na nich pôsobím príliš jemne. Ale aby som neklamala - som romantička. Získate si ma kytičkou poľných kvetov, počítaním hviezd či inými maličkosťami. Ale čo sa týka hudby a hlavne hudby na pódiu – vtedy som iný človek. Milujem pohyb, tanec, energiu, ktorá prúdi zo živých nástrojov a z ľudí, ktorí prichádzajú na koncerty. Keďže si myslím, že máme kvalitnú hudbu aj doma, počúvam veľa slovenských kapiel ako Desmod, Zuzku Smatanovú a taktiež skupinu I.M.T Smile, ktorá nás veľmi pri zakladaní kapely a v jej začiatkoch ovplyvnila. No a zo zahraničných sa mi páči Linkin Park, Avril Lavigne či staré Cranberries a U2. Pri filmoch sa vo mne opäť prebúdza chlapčenská stránka. Skôr ako romantické a komédie si pozriem thrillery - psychologické, akčné, krimi, sci-fi, z lekárskeho prostredia... Jednoducho akýkoľvek thriller, pri ktorom treba rozmýšľať a pri ktorom som v napätí od začiatku až do konca.
Venujete sa ešte niečomu popri spievaní? Máte predsa titul inžiniera ekonómie...
Paradoxne nie. Uvažujem však o tom, že využijem písanie aj na niečo iné ako na texty... A, samozrejme, rada by som písala piesne aj pre iných, možno začínajúcich interpretov. Nejaké ponuky už mám, musím sa len do toho zahryznúť. No čo sa týka tej ekonómie... Možno si raz založím živnosť a začnem podnikať, kto vie? Zatiaľ ostanem pri speve, ten ma napĺňa...
Onedlho oslávia všetci zaľúbenci svoj najväčší sviatok v roku. Je Deň sv. Valentína aj pre vás sviatok alebo iba obyčajný deň?
Asi skôr obyčajný deň. I keď všade, kam sa pozriem, ma lákajú, aby som poslala pohľadnice a kúpila chutných medvedíkov so srdiečkami symbolizujúcimi priateľstvo. Sú to milé maličkosti, ale na to, aby som niekoho potešila alebo mu dokázala, že pre mňa veľa znamená, nepotrebujem špeciálny deň či príležitosť...
Jeden z našich čitateľov od vás dostane „valentínku„ v podobe nového albumu. Aké darčeky dostávate a dávate v tento deň vy?
Pohľadnice, sms, drobnosti... Odo mňa skôr tie sms.
