ec o slovenskej drevorezbe (staršej) sa nachádzajú zmienky predovšetkým v českej literatúre. Súborné dielo, ktoré sa dostalo do povedomia širšej verejnosti na Slovensku je Pastierske rezbárskej umenie od Rudolfa Bednárika, ktoré vydalo Slov. vyd. krásnej literatúry v Bratislave r. 1965. Nadväzuje naň i Marta Komorovská publikáciou Črpáky v slovenských múzeách. Vyšla v Martine, vo vyd. Osveta, v r. 1982. Ale zmienok a vyobrazení črpákov je hodne i v rôznych propagačných publikáciách a letákoch. Črpáky sa rozdeľujú zhruba na oravské, kysucké, liptovské, turčianske, pohronské, detvianske, gemerské i hornonitrianske.
My si, samozrejme, budeme všímať črpáky, ktoré majú svoj pôvod v Turci. Turčiansky črpák má predovšetkým úžitkové poslanie – je to nádoba na pitie žinčice. Nepripisujeme mu, ako niektorí autori, niekdajšiu kultovú, obradnú funkciu. Názov črpák (podobne ako názov črepačka) je zo slova črep, črp, čerpať a to, čím sa čerpá (tekutina), z toho možno i piť. Nemyslím, že črpák priniesla na Slovensko (a nielen na Slovensko) až valašská kolonizácia. Čerpanie, črpák, črpák poznali naši predkovia už dávno predtým.
Pravda, vecných pamiatok z dávnych dôb nieto. Črpák má totiž obmedzenú živostnosť. Drevo sa po čase rozštiepi, ničí ho červotoč, najčastejšie zhorí. Takže črpákov pochádzajúcich trebárs zo začiatku, ale i polovice 19. storočia, je veľmi málo. V tých starších obdobiach sa o ne nikto ani nezaujímal, nik ich nezbieral, nedokumentoval. Až v 19. storočí sú o nich zmienky i vyobrazenia. Z tohto obdobia sa v našej literatúre objavujú state najmä o črpákoch z okolia Detvy. Boli precízne vypracované, ich nákresy prešli korektúrou školených rúk a zachovalo sa ich viacero i v Múzeu v Budapešti. Konečne, okolie Detvy bolo tradičnou zberateľskou oblasťou.
V Turci poznáme najstaršie črpáky zo začiatku, najskôr však z polovice či konca 19. st. (Dulice, Sklabiňa) alebo z prvej polovice 20. st. (Hor. Jaseno, Sklabiňa, Belá, Krpeľany, Podhradie). Najviac črpákov, ešte i dnes používaných, je z druhej polovice 20. st. V tom období sa črpáky ako predmety ľudového umenia dočkali uznania. Staršie črpáky v Turci sa robili z jedného kusa – tzv. celistvé, len dno sa vždy vkladalo osobitne. Výzdoba bola jednoduchá. Vruborez. Na rúčke (uchu) sa objavuje tiež výzdoba štylizovaných stromčekov, alebo kríkov. Výroba črpákov z jedného kusa bola dosť pracná a tiež sa prišlo na to, že letokruhy pod kôrou sú najpevnejšie.
Začal sa teda robiť črpák skladaný, t.j. ucho sa k nádobke – geletke, pripevňovala akýmsi zúbkom hore, ktorý sa tam nechal už pri vyrezávaní ucha. Dolná časť ucha sa pripevňovala ku geletke obrúčkou. Sprvu to boli obrúčky zo štiepanej liesky, zobky alebo koreňa svrčiny. Zatiahli sa okolo geletky cez otvor v uchu a aby lepšie držali, boli na mieste, kde sa prekrížili a zväzovali, vyrezané zúbky a na napnutie obruče slúžil maličký klin, priviazaný k obrúčke. Neskôr sa začali požívať plechové obrúčky, najčastejšie z mosadze, ale i medené, ba dokonca i strieborné, postupne zdobené gravírovaním
Z čoho sa robilo ucho a z čoho geletka? Ucho sa najčastejšie robilo z lipy (územok, t.j. z časti od zeme, nie z vetiev, tie majú drevo redšie a krehkejšie). Na geletky sa používala a používa jarabina-skoruša. Má drevo pružné a pevné. Najlepšia bola taká, čo bola odťatá 1 – 2 týždne po začiatku mrazov, z nadmorskej výšky okolo 800 až 1000 m. Išlo o strom hrúbky 13 – 15 cm. Odťatý sa najskôr odložil približne na 3 – 4 týždne niekde do kôlne, kde sa strúhali šindle, brcia, opleny, klanice a prisypal sa ivermi, šušlinami, aby vraj vydrevenel. Išlo vlastne o spomalené vysychanie, aby sa drevo nepopukalo. Potom sa kmeň popílil na klátiky 9 – 11 cm výšky a tie sa prevŕtali aspoň tromi dierami a nahrubo vysekali okrúhlym dlátom podľa letokruhov. Znova sa zasypali trieskami na 1 – 2 týždne. Potom nastúpila rezbárska práca a geletka sa formovala podľa ucha. Na geletke sa našlo miesto, kde by ucho najlepšie pristalo. To miesto bolo 3 – 4 mm vyvýšené, aby sa dal doň urobiť zvlak, alebo len plocha, ku ktorej sa prisadilo ucho. Zvlak, žliabok na ucho býval hlboký 1 – 3 mm. Ucho v žliabku bolo stabilnejšie. Keďže geletka rezaná, nie sústružená, bola pri vrchnom úreze taká široká ako i pri dolnom a keďže pri vnútornom rezaní geletky sme steny pri dolnom 
úreze mierne rozšírili, aby v mieste, kde sa vkladá dno, bola pevnejšia, dostali sme vlastne kónusovú geletku, ešte nie zadebnenú. Po postupnom vyschnutí geletky (najlepšie zabalenej do starého uteráka) priložíme geletku na doštičku, hrubú asi 8 mm až 1 cm, tak, že srsť alebo list doštičky bude smerovať k miestu, ktorého vrchný okraj bude smerovať pri pití k ústam. Voľakedy sa turčianske črpáky zužovali do kónusa smerom ku dnu, lebo geletky sa najčastejšie robili zo svora, svorika. Svor je vlastne pník po odpílení jedle (hrúbka 12 – 14 cm). Jedľa má totiž takú výnimočnú vlastnosť (zriedkavo i svrčina), že pník rastie ďalej, pravda nie do výšky ale sa krúti do bokov. Odpílený pník v strede vyhníva, ale okraj po 10 – 15 rokoch je pokrútený, „ukolmovaný„ a okraj do hrúbky 9 – 11 mm mimoriadne pevný. Ferko Štálik z Dolného Jasena (teraz Turč. Jaseno) vedel robiť krásne črpáky a svor nazýval mosúrom, mosúrikom. Tento názov bol v Turci bežný. Z veľkých mosúrov, po odpílení storočných jedlí, sa robievali 50 – 60 cm široké džbány, ktoré sa osadzovali do lesných a poľných studničiek a pretrvali tam roky-rokúce. Zabraňovali, aby sa studničky zo strán nezasýpali zeminou, alebo skalinou. Črpáková geletka zo svoru – mosúra sa zabednila na tenšom konci, takže sa smerom nahor rozširovala. V súčasnej dobe nájsť v lese svorik – mosúr je veľmi ťažko, jedlí je čoraz menej.
Ako sa zabedňuje geletka: Dno, ako sme už spomenuli, obkreslíme na doštičku podľa dna geletky. Po obvode pripustíme približne 2 mm, ktoré pri osadení zapadnú do páhy. Páha je žliabok, ktorý vyrežeme na vnútornú stranu geletky asi 1 cm od spodného úrezu. Pahovák má pliecko, ktoré drží zaoblený nôž v jednej výške. V Turci sa tomuto žliabku tiež hovorilo útor a nožíku útorník. Geletka je tak pripravená na osadenie dna. Dno po obvode pochopiteľne treba patričným spôsobom zaostriť, aby do páhy či útoru zapadlo a prostriedok dňa zo spodnej strany sa do oblúka vyberie – odľahčí. Pretože rezaná geletka nie je ideálny kruh, už pri obkresľovaní dna si značíme na ňom i na geletke miesta, podľa ktorých potom dno osadíme.
Geletku tesne pred osadením dna povaríme vo vode, aby sa roztiahla. Niekedy stačí 15 min., podľa toho, aké je drevo, to trvá i dlhšie. Ak nasadzujeme dno do tesnej geletky, dobre je obvod dna natrieť včelím voskom. Geletky z tvrdého dreva nerobíme, praskajú. Tvrdenie, že keď je geletka z tvrdého dreva, treba dať dno z mäkkého a naopak, je nepravdivé.
Ucho črpáka sa vyrezávalo podľa tradičných predlôh zaužívaných v Turci - kohútik, pes, ovca, baran, kuna, lasica, jeleň a najnovšie medveď. Ozdoba na spodku ucha, zatočenie, akýsi slimák, nepredstavuje symbol hada, vraj ochrancu domu, ako sa niekde píše. Je to proste ozdoba ako napríklad na husliach. Výsledok vyrezávania záležal na zručnosti rezbára, jeho zmyslu pre detail a od umeleckého cítenia, ktoré má každý človek. Nepoznám rezbára, ktorý hneď na prvý raz urobil dobrý a pekný črpák. Fortieľ sa získa postupne.
Hotový, vyschnutý črpák niekdajší bačovia napúšťali horúcim maslom, aby nepil vodu. Páhu, alebo útor z vnútornej strany geletky zatavili horúcim kutáčom priskyricou (smolou). Pravda, nie preto, aby nebodaj nepretekala. To nie! Jednoducho preto, aby do páhy nevsakovala žinčica, lebo tá by sa tam postupne rozkladala a črpák by zapáchal. Teraz vyschnutú geletku, ale aj ucho, napúšťajú teplou ľanovou fermežou, dokiaľ drevo pije. Keď po 2 – 3 týždňoch vyschne, ešte sa štetcom na celý črpák nanesie film z teplého včelieho vosku. Po jeho vyschnutí sa črpák preleští suchou ostrou kefou.
Črpáky v Sklabini robieval Janko Kurhajec, Jožko Ďurdík – Pauké, Janko Perinaj – Turčeké, ale i viacerí starší, dnes už neznámi rezbári. Známy je sklabinský črpák z konca 19. storočia zdobený hustým vruborezom. Predstavuje niekdajšiu, štylizovanú, sklabinskú zvonicu. V roku 1927 v Hornom Jasene urobil celistvý črpák so psíkom na uchu bača ZA (asi Zachar). Ferko Štálik z Dolného Jasena urobil už spomenutý črpák v 80– tych rokoch minulého storočia. Staršie črpáky asi z konca 19. a začiatku 20. storočia som videl v Duliciach.
Autor: Ondrej Kučera
