Víno sprevádzalo životy ľudí asi odjakživa. Milovali ho Chetiti i Kelti, rímski aj egyptskí bohovia, Ježiš naň premenil vodu, Noe vysadil vínnu révu, keď jeho archa zakotvila po potope sveta na pevnine.
Víno však často splodilo aj hriech – spomeňme v Biblii napríklad Lota a jeho dve dcéry.
Kresťanov, ktorých cisár odsúdil na smrť, povzbudzoval svätý Urban a mnoho pohanov obrátil na vieru. Legenda o ňom hovorí, že vraj sa prenasledovateľom skrýval vo vinohradoch. Možno aj preto je patrónom vinohradníkov, vinohradov a bojuje proti opilstvu. Jeho sochy zvyčajne stoja na okrajoch viníc.
Z vína sa ale kedysi vyrábali i overené recepty na lieky či ďalšie chuťovky.
Strom či krík
Historik a spisovateľ Bartolomeu Sacchi (1421 – 1481) vo svojej kuchárskej knihe, ktorej nemecký preklad z roku 1542 sa nachádza aj vo fondoch Slovenskej národnej knižnice, sa píše: „Vinič rastie na strome. Aj keď sa nedá povedať, že vinič hroznorodý by bol priamo strom, nemal by sa nazývať kríkom.“ Recepty tohto obdobia nie zriedkavo odkazujú na liečivé účinky vína. Sladké drevo, aníz a šťava z feniklu do vína pridaj tak, aby sladkého dreva bolo dvakrát toľko ako tých ostatných a pi z neho tak dlho, kým kašeľ trvá – takto nejako znie jeden z receptov. Žihľavové víno pomáhalo usmrcovať hlísty, víno z paliny dračej sa používalo pri žalúdočných problémoch.
Naše vína pili aj cisári
Na dvore Márie Terézie, Jozefa II ale ani Sissi nesmeli vraj chýbať dobré slovenské vína z malokarpatských vŕškov. Hrozno sa tu pestovalo ešte pred príchodom Rimanov. Prvé kultivované odrody však priniesli práve Rimania s Marcusom Aureliom Probusom. Panovník Ondrej III. v privilégiách Bratislave oslobodzuje majiteľov viníc od daní. Bratislavské víno nechýbalo vo vínnych pivniciach Žigmunda Luxemburského, Ladislava V., ani Mateja Korvína, Ľudovíta Bavorského či spomenutej Alžbety Bavorskej – Sissi.
Temný stredovek zas prial epidémiám a rôznym chorobám súvisiacim s nedostatkom hygieny. Pitie čistej vody nebolo príliš bezpečné, a tak sa riedila vínom i pálenkou. Neľahký život poddaných zas zrejme spôsobil, že sa pitie rokmi rozmohlo viac ako bolo únosné.
Na nadmernú konzumáciu alkoholu upozorňuje už koncom 18. storočia Jozef Ignác Bajza v prvom slovenskom románe René mládenca príhody a skúsenosti.
Článok o korheľstve zo Slovenského letopisu z roku 1876. (zdroj: ARCHÍV SNK)Spolky striezlivosti
Nespočetné množstvá článkov brojacich proti pitiu nájdeme v dobovej tlači, karikatúry opilcov, prvotné odborné štúdie, ako opilstvo vplýva napríklad na novorodencov, na vzhľad či zdravie.
Štúrovci si písali o tom, ako pijatika a víno kvári ľud, v kostoloch sa nedeľné bohoslužby točili aj o tomto neduhu, zakladali sa spolky miernosti. Zmienku o „kúre vínovej“ nájdeme aj vo faktografiách Ľudovíta Štúra – vo veku 12 rokov ho takto kuríroval na nižšom lýceu v Rábe jeho spolužiak Ján Kiš, keď vážne ochorel.
A ako rozpoznáte, že je víno zriedené s vodou? Vezmite hrušku či čerstvé vajíčko a položte do nádoby s vínom. Ak sa udržia na povrchu – víno je víno, ak klesnú na dno, pravdou je, že vo víne je voda.
Pitie a lá ladies
Spolky bojujúce proti alkoholizmu začali vznikať v Amerike v roku 1811 a pomerne rýchlo sa šírili do sveta, aj do Uhorska. „V Londýne sú ženské krajčírske závody, kde prúdami tečie šampanské; modistky ktoré podávajú svojim klientkám škótsku whisky,“ píše sa v Národných novinách v roku 1897. Ženy si pripínajú malé fľaštičky na rukoväť svojho dáždnika či slnečníka, skrývajú si fioly do vejárov a rukávov. V patisserie majú svoje separé, v ktorom konzumujú truffes a madeleine a k nim uchlipkávajú liquére. Jednoducho, pitie malo svoju štábnu kultúru a tak si niektoré anglické lejdís povedali: dosť a začali aj ony verejne a hlasno poukazovať na nadmerné pitie.
