Ďalší ročník festivalu slovenských divadiel Dotyky a spojenia je za nami. Ste spokojný?
-Nanajvýš. Odozvy sú veľmi dobré. Denne dostávam „esemesky“ od kolegov – divadelníkov zo slovenských divadiel, v ktorých oceňujú kvalitu festivalu, jeho dramaturgickú i organizačnú úroveň, zázemie, ktoré festival poskytuje pre odborné diskusie a ďakujú mi za možnosť byť jeho súčasťou. Aj napriek tomu, že sme mali pred festivalom veľké problémy s dotiahnutím hlavnej zmluvy o financovaní s Fondom pre podporu umenia, som spokojný. Opäť sme dokázali dať Martinu kvalitné podujatie a divadelnému hnutiu veľa tém na diskusiu.
Čím bol festival tohto roku iný ako v predchádzajúcich ročníkoch?
-Vždy sme chceli na martinské javiská dostať čo najviac najzaujímavejších a najinšpiratívnejších divadelných predstavení. Toto sa nám darí. Obyčajne ich bolo cez tridsať, z toho približne polovicu sme uvádzali v Hlavnom programe a ďalšie väčšie produkcie na otvorenom pódiu na Divadelnom námestí. Finančné krytie festivalu z veľkej časti pochádzalo z ministerstva kultúry a s približne rovnakým obnosom ako každý rok sme rátali aj tentoraz. No po prvý raz o podpore projektov v rezorte, teda aj divadelných, rozhodoval Fond na podporu umenia a ten nám pridelil asi o pätinu nižší grant. A to v čase, keď sme boli takmer pred finále prípravy festivalu. Museli sme rýchlo zareagovať, zredukovali sme počet predstavení a dĺžku festivalu, nemohli sme si dovoliť zahraničného hosťa a zasiahlo to aj ponuku večerného programu na Divadelnom námestí. Veľké hudobné či tanečné produkcie sme nahradili komornejšími koncertami.
Mnohí diváci možno tieto zmeny ani nezaregistrovali...
-To som rád, lebo to bol náš cieľ – ponúknuť divákom a odbornej verejnosti aj napriek zredukovanému rozpočtu to najlepšie, čo uplynulá sezóna v divadle ponúkla. Divácky záujem bol vyšší ako po minulé roky. Rovnako vyšší – približne o tretinu – bol aj záujem o akreditáciu ľudí z divadelného prostredia. Znamená to, že festival má pevné miesto v slovenskom divadelnom kalendári a jeho dramaturgia vyhovuje potrebám divadiel. Jedným z nosných pilierov programu je Kritická platforma, teda odborné hodnotenie inscenácií predovšetkým z Hlavného programu. Tohto roku sa nám podarilo zohnať hodnotiteľov z Čiech, Maďarska a Poľska a tí nám v dobrom závideli silné témy a hry, ktoré naše divadlá ponúkajú. Oslovili nielen odborníkov, ale aj divákov. Hľadiská boli plné, a to aj v posledný festivalový deň, keď sme uvádzali Kováčov z Brezna a nášho Frankensteina (moje svedomie). Alebo deti... Niektoré sa so svojimi učiteľkami otočili do divadla aj trikrát za deň, tak sa im u nás páčilo.
Latka teda nebola podlezená. Nemýlim sa, však?
-Určite nie. To bola zásadná vec, ktorú sme si ujasnili pri príprave festivalu a keď sme rátali, na čo máme. V predchádzajúcich rokoch sme si vybudovali silné renomé, festival nemohol sklamať a nesklamal. Samozrejme, nie každému divákovi sa muselo páčiť všetko a nie všetkým tvorcom sa páčilo hodnotenie ich inscenácii kritikou. Ale to je prirodzené.
Spomínali ste, že hodnotitelia zo zahraničia ocenili trend slovenského divadla – nastoľovať silné témy. Myslíte si, že k tomuto trendu prispel za predchádzajúce roky aj martinský festival?
- Jednoznačne áno. Určite tomu pomohli analýzy divadelných predstavení, ktoré robíme od prvého ročníka festivalu. Zaiste prispeli aj k formovaniu dramaturgických plánov v jednotlivých divadlách a k tlaku na realizačné tímy inscenácií, aby sa odvážnejšie vyjadrovali k tomu, čo doba či spoločnosť zrkadlí.
Pôsobili ste v organizátorskom súkolí festivalu a možno ste mali menej príležitostí pozrieť si jednotlivé predstavenia. No predsa len sa opýtam, čo vás osobne v programe festivalu oslovilo?
-Veľký zošit, inscenácia, s ktorou prišlo na festival Divadlo Andreja Bagara z Nitry. Herci vedení režisérom Jánom Luteránom, ktorý pracoval s výborným textom Agoty Kristof a Daniela Majlinga, vynikajúco hrali, bolo tam viacero skvelých nápadov v réžii i scéne a išlo o veľmi silnú tému. Zaujali ma aj Kováči Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna, teda to predstavenie, ktoré sa rozhodol v marci prerušiť banskobystrický župan. Na ich predstavení som pookrial, bavil som sa, chalupkovci veľmi vtipne podali tragiku príbehu vojny a ľudí v nej. Nechápem, ako toto mohlo niekoho uraziť...? Veľmi dobré ohlasy som registroval aj na našej predstavenie Vtedy v Bratislave. Svojho času ho kritika neprijala úplne jednoznačne a možno aj preto sme nedostali pozvánku na Novú drámu, no teraz ho chválili. Ideme s ním v septembri do Nitry. No a čo ma tiež pozitívne naladilo, bolo divácke prijatie nášho hereckého koncertu vo Vtákoch prelietavých, s ktorým sme vystúpili na jednom z večerných pódií.
Vráťme sa ešte pár vetami k práci Fondu na podporu umenia. To, ako skomplikoval prípravu festivalu, vnímate ako začiatočnícku daň či nebodaj normu pre budúcu prax?
-To, že nám fond poskytol menej peňazí, sme znášali ťažko. No, že sme nemali hlavnú zmluvu podpísanú ešte ani pár dní pred začiatkom festivalu, bolo už takmer nepredstaviteľné. Ukázalo sa, že fond sa na svoje pôsobenie nepripravil v dostatočnom predstihu, nemal dotiahnuté niektoré formálne záležitosti svojho fungovania, a to veľmi skomplikovalo situáciu v príprave projektov v kultúre, a to nielen nám. Už sa nám aj ospravedlnili a vyzerá to tak, že dospejeme k zakotveniu trojročnej garancie financovania veľkých festivalov, teda podujatí, ktoré už v minulých rokoch preukázali svoju opodstatnenosť a nemali by z roka na rok dokazovať právo na svoju existenciu. Ak sa tak stane, rozviaže nám to ruky a budeme môcť aj náš festival organizovať s presnou výškou finančnej podpory. No nie je to jediná okolnosť, ktorú treba v súvislosti s fondom riešiť.
Ktoré sú tie ďalšie?
- Napríklad to, že poplatky, akési štartovné, mu platia aj tí uchádzači o grant, ktorí z fondu žiadnu podporu nedostanú. Alebo – prijala sa podmienka 20-percentného spolufinancovania projektov. Ale vzťahuje sa nielen na výšku podpory fondu, ale platí sa z celého rozpočtu podujatia, teda aj zo sponzorských peňazí, ktoré na festival získame. Boli sme pripravení na to, že výška spolufinancovania u nás predstavuje okolo 16-tisíc eur a naraz máme platiť raz toľko. To sú okolnosti práce fondu, o ktorých sa bude ešte hovoriť. A hovoríme o nich aj na stretnutiach riaditeľov divadiel. Tieto stretnutia mali premiéru práve v Martine a iniciovala ich práve situácia v grantovej podpore projektov v kultúre zo strany fondu.
Poďme sa trochu baviť o budúcnosti Dotykov a spojení. Ročník, ktorý máme za sebou priniesol niekoľko noviniek. Napríklad divadlo pre batoľatá, inscenáciu (Zoskupenie Med a Prach) mimo klasických javísk, účasť neprofesionálov... Išlo o zahrievacie pokusy, alebo budú patriť k budúcej programovej výbave?
-Nie. Lili (Batolárium) či Krása a hnus (Nezastupiteľnosť nepomenovateľného) boli predstavenia, ktoré sa jednoducho urodili v slovenskom divadelnom prostredí, dramaturgia ich vybrala do programu, nuž ich festival uviedol. Kováči – to bola výnimka vyprovokovaná spoločenskou situáciou. Festivalovým divákom sme chceli ukázať, čo to vlastne župan zakázal, aby si urobili názor. Bolo to dobré rozhodnutie, chalupkovci mali plné hľadisko. Ale náš festival je určený pre profesionálne divadlo a takým aj ostane.
No jednu novinku predsa len bude festival rozvíjať. A to projekt Úcta v dlani, s ktorým prišli študenti obchodnej akadémie...
-Áno. Do divadla priniesli veľmi dobrý nápad, ktorý sme už aj zrealizovali s Máriou Kráľovičovou, tohtoročnou patrónkou nášho festivalu. Dala nám odtlačok svoje dlane, ktorý sa stane súčasťou budúcej galérie. Nevieme, kde a v akej forme budeme odtlačky dlaní slovenských divadelných osobností prezentovať verejnosti. Študenti mali na mysli chodník slávy, zakomponovanie dlaždíc s dlaňami do pešej zóny, ale pravdupovediac, asi sa to nepodarí. Týmto projektom sa zaoberá Jozef Ciller, verím, že príde s dobrým návrhom, ako s projektom študentov naložiť.
Tohtoročný festival mal aj nosnú tému – bola ňou sloboda tvorby, sloboda divadla. Ako sa uzavrela?
-Venovali sme sa jej preto, lebo v nedávnych týždňoch v spoločnosti zarezonovali rozhodnutia predstaviteľa samosprávy, ktoré podstatná časť spoločnosti vnímala ako prejav moci a administratívny, ničím vážnym nepodložený zásah do slobody tvorby. Okrem spomínaných Kováčov to bolo predovšetkým svojvoľné neposunutie grantu pre Divadlo Štúdio tanca z Banskej Bystrice, čo malo za následok zrušenie medzinárodného tanečného festivalu. Žiaľbohu, podobný zásah sme zaznamenali aj nedávno, keď v rámci prezentácie nášho predsedníctva v Rade EÚ bruselský úradník vyradil z našej expozície obraz renomovaného slovenského výtvarníka Mareka Ormandíka. A ktovie, možno by sa našlo ešte viac príkladov arogancie moci... Aj preto treba o tejto téme stále hovoriť. Riaditelia divadiel na svojom stretnutí v Martine prijali jednoznačný záver – nám nemá kto zakazovať dohrať predstavenie a veríme, že sa to viac nestane. A chceme dosiahnuť aj to, aby sa grantové peniaze na podujatia nemuseli presúvať cez samosprávy, ale priamo k organizátorom, aby sa postavila prekážka možnej podobnej blamáži, akú museli prežiť naši kolegovia v Banskej Bystrici s odvolávaním festivalu.
Ibaže také či podobné rozhodnutia stále môžu padnúť. Na iných miestach a v iných situáciách. Ako si s nimi má spoločnosť poradiť?
-Môžem hovoriť iba za divadelníkov. Chceme staviť na mladého diváka a prispieť k formovaniu jeho postojov voči tomu, čo sa v spoločnosti deje. Máme v pláne robiť podobné diskusie po predstaveniach, aké robíme aj v rámci festivalu. Teda tvorcovia a diváci sa posadia tvárou v tvár a budú hovoriť o tom, čo videli, ako na nich inscenácie pôsobia, čo si z nich odnášajú a aké posolstvo nesú.
Dostávame sa teda aj k budúcej sezóne martinského divadla. Aká bude?
-Len veľmi stručne – začneme s Gogoľovými Hráčmi, nasledovať bude premiéra hry Vojna nemá ženskú tvár od ukrajinskej autorky Svetlany Aleksijevič, tretím titulom je Portrét Doriana Graya od Oskara Wilda a ponuku dramaturgického plánu zakončíme drámou Úklady a láska od Friedricha Schillera. Medzitým ešte urobíme Troch veteránov pre detského diváka. Budeme hrať aj „cintoríny“ a možno pripravíme podobný maratón z piatich častí sitkomu v jeden deň, ako sme urobili nedávno, čo sa stretlo s neskutočne dobrým diváckym ohlasom.
