TURČ. KĽAČANY. Niekoľko národov sa spojilo a ich zástupcovia sa vybrali na koňoch naprieč Európou, aby pápežovi Františkovi II. odovzdali pergamen, ktorý symbolizuje jednotu krajín a je na nej vyobrazená jazdecká púť aj s menami všetkých jazdcov. Medzi nimi bol dokonca aj jeden Turčan.
Michal Pekelský. (zdroj: MICHAL HUČKO)Začali už v marci
Na takmer dvetisíc kilometrov dlhú púť sa vybrali jazdci z piatich štátov. Štafetu začali poľskí koniari v Krakowe a svojou krajinou prešli 145 km. V slovenskom Chochoľove už pokračovali slovenskí jazdci a v sedle prešli 434 km, rakúski jazdci potom cválali 322 km, Slovinskom prešli tamojší koniari 238 km a štafeta sa zastavila až v Taliansku po ďalších 820 km. Púť sa začala už v marci a do Ríma dorazili jazdci koncom júna. Smerom do Vatikánu sa vybrali až o pár dní neskôr.
Celá myšlienka vznikla z popudu Talianov. Talianska federácia jazdeckej turistiky spolu s medzinárodnou federáciou sa rozhodli zorganizovať putovanie jazdcov z Krakova do Ríma. Organizáciou za taliansku stranu bol poverený Riccardo Scorsone. Ten oslovil ešte vlani sekciu jazdeckej turistiky Klubu slovenských turistov (KST), či by sa takejto jazdy pri príležitosti Mimoriadneho svätého roku nechceli zúčastniť. Dokopy sa napokon dali traja koniari - Michal Pekelský z Turčianskych Kľačian, Denisa Bolfová z Lovčice-Trubína a Martin Miňo z obce Sampor pri Zvolene. Na jednotlivých miestach Slovenska sa k nim však postupne pridávali rôzni sympatizanti a prešli s nimi na koňoch niekoľko desiatok kilometrov.
Stretávali sa iba s ochotou
Ako Michal Pekelský spomína, krušné chvíle zažili pri Zázrivej.
„Štartovali sme v polovici marca a hoci zima bola na Orave tento rok teplá, zaskočili nás v kopcoch snehové záveje. Na kopci Paráč boli záveje také vysoké, že sa nimi mali problém prebrodiť aj kone. Aby sme im ušetrili sily, na pomoc nám prišiel známy so snežným skútrom a prerazil na ňom posledné stovky metrov k lesnej ceste,“ opisuje M. Pekelský predseda oddielu jazdeckej turistiky v Turci.
Slovenskí jazdci si zastávku spravili aj na hrade v Strečne. Ďalej uháňali postupne až do Bratislavy, no na každom mieste, kde sa trojica našich jazdcov pristavila, ich tamojší obyvatelia vrelo privítali. Po zhruba siedmich hodinách v sedle každý deň, padol vhod oddych pre kone, aj ich pánov. Neprespávali preto pod holým nebom, ale v penziónoch.
„Boli sme príjemne prekvapení, ako nám ľudia vychádzali v ústrety. Keď sa dozvedeli o cieli našej jazdy a že ideme za pápežom, často nás nechali aj zadarmo prespať a ich pohostinnosť bola naozaj veľkorysá. S takou ochotou som sa ešte nestretol,“ priznáva skúsený koniar.
Ako ďalej hovorí, celá ich cesta naprieč Slovenskom prebiehala hladko, nezranili sa ani zvieratá, ani jazdci.
„Najväčšou ujmou bola azda stratená podkova, takže po ceste som Denise musel podkúvať kobylu,“ so smiechom vykresľuje Michal Pekelský.
Sprievod jazdcov z Ríma do Vatikánu. (zdroj: MICHAL HUČKO)Energia sálala odvšadiaľ
Keď štafetu ukončili talianski jazdci v Ríme, nasledovať malo hlavné odovzdanie pergamenu pápežovi a absolvovanie trasy v sedle koňa do Vatikánu.
Riccardo Scorsone teda pozval do Ríma už iba štyroch Slovákov, štyroch Rakúšanov a siedmich Poliakov, aby v sprievode troch stovák jazdcov spoločne vyrazili z Ríma k Františkovi II. Pozvaným hosťom požičali kone talianski jazdci.
Našim štyrom Slovákom sa dostalo dokonca tak veľkej cti, že cválali v čele spanilej jazdy, ktorú so zatajeným dychom sledovalo celé Taliansko. Malo to byť uznanie za to, že vedia tak bravúrne zvládať cudzie kone.
„Bola to pre nás obrovská česť a cítil som veľkú hrdosť. Veď, koľkí Slováci sa môžu pochváliť, že išli na koni v čele sprievodu cez celý Rím až k pápežovi? Bol to úžasný zážitok a počas celej jazdy som cítil obrovskú energiu,“ s nadšením opisuje Michal Pekelský.
Veľké množstvo jazdcov prechádzajúcich Talianskom si ale vyžiadalo viaceré bezpečnostné opatrenia, ako aj odklonenie dopravy. Poctení koniari takto spoločne prišli až na centrálne námestie vo Vatikáne, kde svoju jazdu ukončili.
Pergamen stmeľujúci európske národy odovzdal pápežovi Františkovi II. Riccardo Scorsone a ostatní jazdci sa s hlavou katolíckej cirkvi stretli až na slávnostnej bohoslužbe, ktorú mohli aj Slováci sledovať v televízií.
„Keď na záver udeľoval požehnanie, spomenul nás vo svojom príhovore, že si veľmi váži našu snahu a stmelenie,“ neskrýval radosť z vydarenej akcie koniar z Turčianskych Kľačian.
Plaketa s trasou púte a menami účastníkov. (zdroj: MICHAL HUČKO)
