TURČEK. Spočiatku to vyzeralo na pokojnú, oddychovú a peknú nedeľu, nič nenasvedčovalo tomu, že Turček zasiahne pohroma v podobe povodní.
„Ráno bolo pekne, na oblohe žiadny obláčik. Aj ja som sa vybrala vonku, sadla na bicykel, zvyknem sa chodiť k priehrade trochu prevetrať. Cestou naspäť má však už chytil dážď. Chcela som sa najprv schovať, no keď neustával, vybrala som sa domov.
Pršalo, ale stále to nevyzeralo hrozivo. Keď som však už bola doma, mohlo byť okolo pol jednej, možno trochu viac, tak sa nenormálne zdvihol vietor. Mračná nad dedinou boli ťažké a čierne, z oblohy sa valili doslova prúdy vody,“ opísala začiatok neľútostnej smršti Anna Pitnerová. Potok sa rýchlo vylial, zaplavil cesty, záhrady, niektorým ľuďom natieklo do pivníc a aj do obytných častí.
Dom pani Pitnerovej. Tri dni mali čo robiť, aby ako tak dali všetko do poriadku. (zdroj: ROMAN KOPKA)„To všetko sa udialo v zlomku chvíle, človek sa cítil bezmocný a len čakal, kedy to prestane. Jasné, že ma pochytil aj strach a obavy z toho, čo ešte bude,“ prezradila pani Anna, ktorej neskrotný živel zatopil pivnice, halu, zničil záhradu. V jednej z pivníc som mala asi 70 cm vody, v druhej asi 30 cm. Našťastie, nezasiahlo to kotol na kúrenie, tak to som si aspoň trošku vydýchla. Zničené však ostali kosačky, ťažkosti mi narobili aj nánosy bahna, ktoré bolo treba po odčerpaní vody z pivnice vynosiť. Sama by som to určite nezvládla. Keď mi prišli na pomoc hasiči, veľmi sa mi uľavilo. Neskôr až zo Žiliny a Martina dorazili aj synovia. Od nedele do utorka sme to dávali dokopy, v stredu som konečne mohla ísť do roboty. Všetkým chcem poďakovať za pomoc, bez nej by som sa z miesta nepohla,“ podotkla Anna Pitnerová. Mimochodom, dva týždne pre búrkou v dome maľovali. „Už sa nad tým iba smejem, no čo iné mi zostáva,“ s nadhľadom dodala.
Krušné chvíle prežívali aj Luscoňovci. Voda, nánosy bahna a polámaných stromov sa im valili od tunela rovno na dom.
„Boli sme prví na rane. Behom okamžiku nám zaplavilo dvor a záhradu. Mali v nej nasadené zemiaky, nič z nich nebude. V prvom momente sme robili protipovodňové bariéry, ratovali, čo sa dalo. Potom už iba nekonečne upratovali,“ povzdychla si Erika Luscoňová.
Po ničivom lejaku ostali tunely nepriechodné, živel z cesty vytrhal kusy asfaltu. „Susedia – chatári, boli v Turčianskych Tepliciach na kúpalisku. Keď prišli domov, tak sa ku svojím obydliam nemali ako dostať, tunel bol nepriechodný. Tak sme im požičali čižmy a cez našu záhradu sa blatom brodili ku chatkám. Teraz sa už dá cez tunel aspoň pešo prejsť, no v nedeľu ani to možné nebolo,“ prezradila nám Renáta Žabková.
Tento potôčik za domom Luscoňovcov sa po prívale dažďa poriadne rozbesnel. (zdroj: ROMAN KOPKA) Ťažké chvíle zažívala aj starostka Turčeka Oľga Wagnerová. Miesto dlhodobo plánovanej dovolenky, na ktorú mala v pondelok nastúpiť, musela spolu s krízovým štábom riadiť najskôr záchranárske a neskôr i zabezpečovacie práce.
„Nedalo sa nič robiť, musela som sa s tým zmieriť a sústrediť sa na to, čo bolo treba v dedine urobiť. Pár nocí som poriadne nespala, ale snáď sa čoskoro všetko dostane do normálu. Najhoršie to bolo prvú noc. Čakali sme ďalší búrku, ktorá bola ohlásená na 22. h. Prišla, ale už nebola tak výdatná na zrážky. Za to však vietor poriadne besnel a lámal stromy.
Zaľahla som takmer hodinu po polnoci. No viete si ale predstaviť, aký to bol spánok. Veru, nič moc,“ povedala starostka, ktorá nezabudla opätovne vyzdvihnúť nielen spolupatričnosť medzi ľuďmi z Turčeka, ale aj z ďalších štyroch dedín.
