S Jánom Štrbákom o Martine, divadelnej premiére, živote, postojoch a výpovediach
Slovenské komorné divadlo v Martine uviedlo 2. apríla 2005 ako štvrtú premiéru divadelnej sezóny 2004/2005 inscenáciu pôvodného dramatického textu Pamäť (rekonštrukcia). O rozhovor sme požiadali autora a hosťujúceho režiséra v jednej osobe Jána Štrbáka. Vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v súčasnosti tam pôsobí ako pedagóg a prodekan pre zahraničné styky. Je laureátom divadelného ocenenia DOS-ka 2000 za autorskú inscenáciu Pokazený čas. Spolupracoval s banskobystrickým Divadlom z pasáže (pre mladých ľudí – hercov s postihom), podľa vlastných scenárov vzniklo v jeho réžii niekoľko krátkometrážnych dokumentárnych filmov.
Martinské divadlo vám nie je celkom neznáme, účinkovali ste dokonca dvojnásobne na prvom divadelnom trojboji ako režisér a v off programe sme videli vašu inscenáciu bez slov Pokazený čas. Motivovalo vás aj ako autora tohtoročnej hry –inscenácie Pamäť (rekonštrukcia)?
Martinské divadlo bolo pre mňa jednou z možností už keď som končil školu. V tom čase som ponúkol dramaturgii divadla Pokazený čas, ktorý som práve pripravoval. Dramaturg divadla však vtedy môj projekt odmietol, a tak som sa vydal svojou vlastnou cestou. Založil som si divadelné združenie Stromy, s ktorým som Pokazený čas zrealizoval. Dá sa teda povedať, že ma divadlo v Martine motivovalo svojím prvotným odmietnutím ku koncipovaniu vlastnej divadelnej predstavy. Naučil som sa vážiť si svoju prácu, ako aj ľudí, s ktorými som spolupracoval. V nezávislom divadelnom združení nedrží ľudí totiž pokope nijaká zmluvná väzba a všetky vzťahy sú určované silou výpovede pripravovaného predstavenia. Po rokoch som dostal od vedenia martinského divadla ponuku inscenovať v Štúdiu svoj autorský text. Pamäť som teda písal pre konkrétne divadlo, na konkrétnych hercov. Tému som však nosil v sebe už dlhšie predtým, vychádza z mojej osobnej životnej skúsenosti. Príbeh vašej Rekonštrukcie pracuje s náročnou témou, či už cez Alzheimerovu chorobu, alebo nie menej jednoduchšie bilancovanie človeka, konkrétne starej ženy s vlastným životom. Ako a prečo sa mladý muž v Kristových rokoch potrebuje vysporiadať s takou závažnou témou – umelecky, človečensky, autorsky, režijne – na javisku divadla v Martine? Z môjho pohľadu je predstava o blížiacej sa smrti možnosťou pre každého človeka zamyslieť sa nad sebou samým, nad svojím životom. Vedomie konečnosti vlastnej existencie nás núti bilancovať, či už sme na konci našich životov alebo niekde uprostred. Verím, že takáto bilancia vedie k uvedomeniu si skutočných hodnôt v ľudskom živote, k redukcii toho nepodstatného - skrátka k skvalitneniu ľudského života. Je to ako keď si bezprostredne potom, ako sme sa zúčastnili pohrebu blízkeho človeka, povieme, že odteraz budeme lepší. O týždeň si na to, samozrejme, už ani nespomenieme, ale niekde v nás to snáď aspoň trocha zostane. Alzheimer je konkrétny problém – hry či života - alebo náhodná téma? Alzheimerova choroba v predstavení zastihuje našu protagonistku vo fáze prechodu z nášho sveta na druhý svet. Znemožňuje jej logickú bilanciu vlastného života, zároveň ju však zbavuje strachu zo smrti... Je paralelou zmätenia hodnôt v dnešnom svete. Divadelná inscenácia Pamäť rozpráva takpovediac rozdrobený, nepostupný, atomizovaný, fragmentárny príbeh – nepríbeh . Myslíte si, že divák od dnešného divadla už (ani) neočakáva klasický príbeh, s tradičnou výstavbou cez úvod, zápletku, katarziu a záver...?
Naopak, mám pocit, že najpostmodernejším divadelným počinom je inscenovať tú najklasickejšiu klasiku tým najklasickejším spôsobom. Netrúfam si však súdiť, či to divák očakáva.
Počíta autor – režisér - a aj človek Ján Štrbák - s divákovým „neprečítaním„ svojej hry, resp. inscenácie?... Tiež si myslíte, že divadelné javisko je tu iba na to, aby sa diváci zabávali?
V divadle hľadám priestor pre výpoveď o veciach, ktoré sa nás bytostne dotýkajú. Sú to témy čitateľné pre každého, nie každý ich však musí akceptovať. Forma, ktorou sú tieto témy tlmočené na javisku, je minimalistická, jednoduchá. Takisto pri nej nerátam s tým, že sa bude páčiť všetkým divákom. Ale veď, koľko žien denne stretneme a koľko z nich sa nám páči?
Vyskúšali ste si prácu v martinskom repertoárovom divadle, spoluprácu s umeleckým súborom i technickým zázemím. Chutila vám u nás?
Áno.
Ján Štrbák je – divadelný autor a režisér v jednej osobe. Čím vo vás žijú, ako sa znášajú, čo, kde, pre koho a s kým píšete či chystáte?
Momentálne sa chystám napísať rozprávku. Pre svojho syna. A možno nie iba pre neho... A čo sa týka symbiózy autora a režiséra vo mne: keď inscenujem vlastný text, cítim sa ako úplne impotentný režisér. Režisér má totiž textu pomáhať ožiť, obohacovať ho. Pri vlastnom texte je to ale asi to najťažšie. Viete, ak pochybujete o autorovi... Čím som starší, tým mám zo svojej práce väčší pocit zbytočnosti až márnosti. Znie to ako čierna myšlienka, ale je to úplne naopak. Pre mňa je tento pocit absurdne oslobodzujúci, môj vzor je Syzifos a jeho kameň.
