Ako sa zrodila myšlienka, že preplávate kanál La Manche?
- Plávaniu sa venujem už šesť rokov a zúčastňujem sa tiež plaveckých maratónov. Na pretekoch v Čechách pred štyrmi rokmi som sa zoznámil s mužom, ktorý už La Manche preplával a keď som si porovnal naše časy na súťaži, mali sme ich dosť podobné. Vtedy som si povedal, že keď to dokázal on, prečo nie aj ja. Odvtedy som sa tej myšlienky držal a začal s prípravou.
Čo tá príprava zahŕňala? Vraj vás čakala aj hromada papierovačiek, aby vám úrady povolili kanál preplávať.
- Je okolo toho strašne veľa byrokracie a človek, ktorý prejaví záujem o preplávanie La Manche, pobudne na čakacej listine dva až tri roky. Na to, aby vás pustili na plavbu, musíte splniť niekoľko podmienok. Medzi nimi je aj šesťhodinové plávanie vo vode chladnejšej ako 15 stupňov, na čo musíte mať svedkov. Ja som sa otužoval v Šútovskom jazere s ľadovými medveďmi aj Turčianskymi nanukmi, kde bola voda taká chladná, že som ťažko uveril, že má až 14 stupňov. Musel som doložiť rôzne lekárske potvrdenia a ukázať tréningový plán za posledný rok, aby videli, koľko som naplával kilometrov. Ja ich mesačne naplávam okolo sto.
A čo jedálniček a špeciálne tréningy? Zmenilo sa vám niečo počas prípravy aj v tomto smere?
- Začal som intenzívnejšie športovať a k plávaniu som pridal ešte bicykel a beh. Na rok som si úplne odoprel alkohol a prestal jesť sladkosti, ktoré mám tak rád. Telo som sa snažil tvrdo vytrénovať, aby som potom v La Manche z neho dostal maximum. A tak, kde som mohol, tam som si pri tréningoch sťažoval podmienky. Napríklad počas trojhodinového plávania na plavárni som nejedol, ani nepil, aby som to v kritických chvíľach v La Manche zvládol.
A ako vaše rozhodnutie prijala rodina a priateľka, keď ste im oznámili, na čo sa chystáte? Fandili vám?
- Takmer do poslednej chvíle som to pred všetkými tajil a iba priateľka o všetkom po celý čas vedela. Nechcel som, aby ma od môjho zámeru odhovárali a možno by tomu ani nechceli veriť, že sa nakoniec odhodlám. Až mesiac pred odchodom som to povedal rodine a najbližším kamarátom. Potom už, samozrejme, fandili a sledovali moju plavbu kanálom cez GPS a videli, v ktorom mieste sa nachádzam.
Štartovali ste z anglického mesta Dover. Kto všetko tam s vami cestoval?
- V mojom tíme bol Ladislav Lenčeš – otužilec z Turčianskych nanukov, kolega Michal Mokáň, ktorý ma pre termínom plavby prišiel osobne podporiť do Doveru a samozrejme aj moja priateľka Marianna Kubašková. Až dva týždne sme čakali v Doveri, kým nám kapitán sprievodnej lode zavolal, že poveternostné podmienky sú už dobré a môžeme vyraziť. Každého plavca vždy musí sprevádzať loď s kapitánom a rozhodcom, aby ho chránila pred zrážkou s trajektom a tiež ukazuje smer a zároveň dozerá, či boli splnené všetky podmienky, aby vám plavecká asociácia mohla vystaviť oficiálny certifikát.
Čiže aj vás počas plávania sprevádzala sprievodná loď, kde bol aj váš tím. Pomohlo vám to aj psychicky, keď ste videli, že nie ste sám a z paluby sa vás usmievajú a fandia vám známe tváre?
- To bola obrovská podpora a energia. Priateľka ma celý čas povzbudzovala z lode a v kritických chvíľach, najmä keď som musel zrýchľovať tempo proti silným vlnám, kričala: „Poď, poď, poď?“ A tento jej pokrik mi neustále rezonoval v hlave. Od začiatku som sa ale sústredil na techniku plávania a udržiavanie konštantnej rýchlosti.
Čo beží hlavou človeku, keď pláva vyše 15 hodín? Na čo ste mysleli?
- Ku koncu som už bol dosť hladný, tak som myslel na steak a na to, ako potom pôjdeme do kúpeľov v Rajeckých Tepliciach a ja si konečne po tom všetkom otužovaní zaplávam v teplom bazéne a sadnem si do sauny.
Určite aj na vás doľahla počas plavby kanálom kríza. Ako ste ju prekonali?
- Mal som ich dve. Asi po siedmich hodinách plávania ma veľmi rozbolelo rameno. Odrazu som si uvedomil, že sa až príliš zaoberám bolesťou a nie tým, čo idem dokázať a bolesť ustúpila. Druhú krízu som mal skôr mentálnu a nastala vtedy, keď mi pilot pár hodín pred koncom zakričal, že mám pridať, ale ja som už pritom išiel naplno. Tak som sa pýtal sám seba, či sa vôbec ešte dá ísť rýchlejšie. Vtom na mňa priateľka začala volať: „Poď, poď, poď!“, čo ma nakoplo. Kričala to na mňa štyri hodiny a efekt bol výborný.
Studená a slaná voda vám nespôsobovala problémy?
- Pred začiatkom ma natreli vazelínou a lanolínom na ochranu tela pred odreninami počas záberov rúk a samozrejme aj proti slanej vode a prípadným popáleninám od medúz či spálenia od slnka. Ale jazyk som mal aj tak rozožratý od soli a posledné dve hodiny som plával so zatvoreným ľavým okom, lebo sa mi do okuliarov opakovane naberala voda a štípalo ma to.
A ako ste riešili jedlo?
- Každú polhodinu prebiehalo takzvané kŕmenie, a to je to najlepšie, na čo sa počas plávania tešíte. Do vody mi hádzali rôzne tyčinky, energetické gély, piškóty, banány, čaj s medom alebo coca-colu, aby som vládal. A cola je tiež dobrá proti morskej chorobe. Mne síce nebolo nič, ale môj tím postihlo na palube zvracanie.
Nebáli ste sa nejakých nebezpečných morských tvorov? Stretli ste nejakých?
- Niekoľkokrát som stretol roj medúz s naozaj veľkými chápadlami. Snažil som sa im vyhnúť, lebo som z nich mal strach, pretože, keď sa o človeka obtrú, spôsobia vám niečo také ako popáleniny.
A počasie vám ako prialo?
- Bolo polooblačno, búrka, našťastie, ani jedna. Ale v druhej polovici mojej plavby sa výrazne zvýšila rýchlosť vetra a bol až taký silný, že nám volali z prístavu, aby sme zvážili, či ideme ďalej pokračovať. Dva tímy, ktoré som predtým predbehol sa už vraj dokonca otočili. No ja som pokračoval a zvýšil rýchlosť, lebo som bol odhodlaný prísť až do cieľa.
A keď ste do toho cieľa napokon po viac ako 15 hodinách plávania dorazili, čo ste urobili ako prvé?
- Pilot mi povedal, že nemusím vychádzať na breh a stačí, keď sa dotknem skaly, ale ja som čítal, že raz toto ktosi urobil a diskvalifikovali ho. Tak som na tú skalu vyliezol a mával som im, či je to v poriadku. Ani keď som začul sirénu z lode, že som úspešne preplával La Manche, akosi som tomu stále nechcel uveriť a iba som mával na posádku a dookola sa pýtal, či je to naozaj v poriadku. Až keď som potom vystúpil na palubu a kričali moje meno, uvedomil som si, že som to naozaj zvládol a tie roky príprav, odriekania a driny naozaj za to stáli.
Ten vysnívaný steak ste si teda nakoniec dali?
- Keď som došiel na palubu, už bolo všetko zjedené a ostali iba piškóty a pár zvyškov, a to sme ešte museli ísť tri hodiny loďou naspäť. Potom som si dal dva croassanty s džemom a čistú vodu, lebo pre soľou rozožratý jazyk a sliznicu sa mi aj tak nedalo jesť. Ale neskôr som si doprial všetko možné a dal si nielen steak, ale tiež aj hamburger a keďže sme boli v Anglicku, tak aj ich obľúbené „fish and chips“, čo je vyprážaná ryba s hranolčekmi.
Nemali ste potom, po tak náročnej fyzickej aktivite, svalovicu alebo nejaké bolesti?
- Svalovicu som nemal. Cítil som skôr únavu a opotrebovanie. Strašne ma však boleli ramenné kĺby a kolená. Dva týždne som nedokázal zdvihnúť ruku a ani sa sám obliecť.
Túto plavbu cez La Manche ste vraj niekomu venovali...
- Áno, venoval som ju mojim rodičom. Práve im vďačím za veľa vlastností, ktoré som po nich zdedil. Po otcovi mám vytrvalosť, pretože veľa behával a zúčastňoval sa tiež maratónov a z mamy na mňa preskočila cieľavedomosť, bez ktorej by sa celý tento môj nápad nedal zvládnuť. Dôležité je nepochybovať o sebe a keď už sa raz do niečoho pustíte, dotiahnuť všetko do konca.
Prezraďte, akú máte najbližšiu métu?
- Práve uvažujem, že v budúcnosti by som mohol skúsiť zdolať Gibraltár a preplávať zo Španielska do Afriky, kde je hĺbka mora až 900 metrov. Najskôr ale musím dobehnúť osobné a pracovné povinnosti, ktoré som pre plávanie doteraz zanedbával.
