MARTIN. Ján Cíger sa vydal po Hrebendových stopách motivovaný životopisom tohto národného buditeľa. V Lipovci sa narodila jeho matka, Hrebenda sám tam navštívil svojich príbuzných počas svojich ciest s knihami po Slovensku, a v Rimavskej Píle sa on sám narodil. Trasa medzi týmito dvoma štáciami meria približne 160 km a Ján Cíger chcel počas nej pripomenúť ľuďom človeka, ktorý zanechal vo svojich časoch hlbokú stopu v literatúre a kultúre Slovenska.
„Matej Hrebenda je môj veľký vzor a vo svojom antikvariáte mám zavesený jeho veľký obraz. Bol nevidomý, ale napriek tomuto obrovskému hendikepu sa dokázal vzoprieť osudu. Chodieval medzi ľudí, šíril osvetu a knižky a myslím si, že v tom období, kedy to robil, to bolo pre tento národ veľmi dôležité,“ zdôraznil Cíger pri štarte svojej cesty.
Jeho cesta kopírovala časť trasy, ktorou Hrebenda šiel v roku 1826 z návštevy svojho brata vo Viedni. „Vracal sa vrchom, smerom na Trenčín, až tam k nám do Turca, kde bol navštíviť rodinu svojej matky. Potom šiel presne touto trasou ako ja, z Lipovca na Mošovce, Turčianske Teplice, Banskú Bystricu, Brezno až na Tisovec a Rimavskú Pílu,“ priblížil nám antikvár po návrate do Martina.
„Z Rimavskej Píly ma bol zobrať brat. O polnoci som bol v Martine, cestu som skončil okolo tretej popoludní,“ spomína Cíger a nevie si vynachváli ľudí, ktorých cestou postretal. „Išiel som hlavnými cestami, ľudia mi mávali z áut, zastavovali sa, fotili so mnou. Aj borovičku, pivko či slaninku som dostal, ale aj pozvanie na kávu,“ pochvaľuje si a dodáva, že skúsenosť mu napovedala, vraj to s ľuďmi na Slovensku nie je až také zlé.
„Sú žičliví, povzbudili ma, ba z Banskej Bystrice smerom na Brezno mi spoločnosť robili dve živeniarky z Bratislavy. Špeciálne ma prišli pozdraviť. A nebolo to formálne, ťahali vozík s knihami vari pätnásť kilometrov.“
Veľmi dobré spomienky má na ľudí v kraji, kde Hrebenda prežil podstatnú časť svojho života. „V Tisovci, Hnúšti, ale aj v Rimavskej Píle ľudia o mne vedeli, privítali moju misiu a hovorili mi, že si veľmi vážia, že som takto spropagoval ich slávneho rodáka. Dostal som knižky, rozprávali sme sa o všeličom, mne tie kontakty s ľuďmi veľa dali. Aj kvôli nim som nemohol cestu vzdať.“
Denne Ján Cíger prešiel okolo tridsať kilometrov. Prespával v penziónoch, ale i v stane, raz u kamaráta. V tých istých topánkach, v ktorých vyštartoval, sa vrátil aj späť.
„Na cestu som sa nejako zvlášť nepripravoval a hoci som po návrate asi jeden deň „chodil ako trojdňové teľa“, žiadne negatívne stopy to na mne nenechalo. Práve naopak... Som presvedčený o tom, že kto má rád Slovensko, mal by do roka prejsť pešo aspoň polstovku kilometrov. Ten kontakt nôh so zemou je na nezaplatenie. Človek spozná nielen krajinu, v ktorej žije, ale aj sám seba a začnú mu radosť robiť veci, ktoré doposiaľ prehliadal. Žblnkajúci potok, modrá obloha, chrobáčik, ktorý vám skríži cestu...“ popisuje Cíger a nevylučuje, že v budúcnosti sa na podobný výlet vyberie znova.
