Noviniek v tejto divadelnej sezóne v Slovenskom komornom divadle bude päť, sľubujú žánrovú pestrosť, silné témy, aj novú interpretáciu klasiky. Veľký priestor v nich dostane mladá časť hereckého súboru. Dramaturgický plán po prvý raz v úlohe umeleckého šéfa SKD koncipoval Lukáš Brutovský. Porozprávali sme sa s ním o chystaných novinkách sezóny.
SKD začína novú sezónu naštudovaním hry N. V. Gogoľa Hráči. Klasika ruskej i svetovej drámy má viac ako 170 rokov. Čo ju predurčilo na zaradenie do repertoáru SKD? Čím je príťažlivá v súčasnej dobe?
- Hráči sú pre mňa oslavou podvodu, modelom sveta, v ktorom je podvod takpovediac zmyslom ľudského života. Dnes, keď sme dennodenne konfrontovaní s nadinterpretáciami, dezinformáciami, keď sa mnohí pod vplyvom množstva informácií uchyľujú ku konšpiračným teóriám, keď sme v rámci politických „bojov” na Slovensku už dávno nepočuli o ideách – ale sme svedkami hysterického, vulgárneho obviňovania na jednej a cynického výsmechu na druhej strane, keď máme pocit, že si volíme len medzi veľkým a ešte väčším podvodníkom, pôsobí Gogoľova komédia naozaj aktuálne. Ale nejde len o povrchnú podobnosť – Hráči sú nadčasovou hrou aj preto, že na pôdoryse spoločensko-kritickej komédie stojí tragikomický obraz ľudského snaženia. Filozofia Hráčov v sebe obsahuje až barokový pocit márnosti. A napriek tomu všetkému je hra predovšetkým inteligentnou komédiou, ktorá vyžaduje od hercov maximálne sústredenie a konverzačnú ľahkosť zároveň.
Ktorí herci v nej dostanú príležitosť?
- V SKD som sa rozhodol pre mladé obsadenie – aby sme ešte viac zdôraznili dravosť, ktorou disponujú Gogoľove postavy. Marekovi Geišbergovi bude kontrovať Tomáš Grega spolu s Danom Žulčákom a Jarom Kyselom. V epizódnych postavách sa predstavia Ján Kožuch, Michal Gazdík, Tomáš Mischura, Tomáš Tomkuljak a Karol Čičmanec.
Druhou novinkou sezóny bude dramatizácia súčasného literárneho diela bieloruskej autorky Svetlany Alexijevičovej Vojna nemá ženskú tvár. Prečo sa SKD rozhodlo pre tento titul?
- Svetlana Alexijevičová zozbierala výpovede žien, predovšetkým Rusiek, ktoré sa zúčastnili bojov v druhej svetovej vojne. Od obrazov prvotného nadšenia, nevyhnutnej potreby brániť vlasť, cez popisy reality na bojisku po problémy začleniť sa do povojnovej spoločnosti, rozpor medzi sovietskym resentimentom a ruskou súčasnosťou je Alexijovičovej kniha veľmi drastickým čítaním a zároveň intímnym ponorom do mnohých ľudských príbehov, o to kontroverznejším, že ide o ženský pohľad na vojnu. Je to teda iná verzia vojenskej histórie, je tu menej oficiálneho hrdinstva, menej mužskej tvrdosti, viac citu, viac obáv – a viac pravdy. Som rád, že sa nám podarilo získať práva na dramatizáciu. V čase, kedy sa s rozličnými podobami vojny stretávame dennodenne – a keď si časť spoločnosti až s priveľkou ľahkosťou berie do úst radikálne bojovné vyhlásenia, je to veľmi dôležité memento.
Inscenácii dajú pečať svojského rukopisu aj externí spolupracovníci, režisér Marián Pecko a autorka adaptácie Iveta Škripková. Prečo táto voľba?
- Režiséra Mariána Pecka sme oslovili predovšetkým kvôli výraznej poetike, ktorou sa jeho inscenácie vyznačujú – a mám dojem, že si k textu veľmi rýchlo našiel osobný vzťah. Na Ivetu Škripkovú ako jeho stálu spolupracovníčku padla už potom voľba prirodzene.
Aké bude herecké obsadenie?
- V inscenácii sa predstaví celá ženská časť súboru, čo je zase zaujímavý kontrast k mužskému obsadeniu Hráčov.
Závan konca 19. storočia prinesie aj inscenácia Portrét Doriana Graya od Oscara Wildea v réžii Mariána Amslera. V čase svojho vzniku príbeh o túžbe po večnej mladosti poburoval i provokoval. Bude takým i dnes? Čím chce diváka pritiahnuť a na aké obsadenie sa môžeme tešiť?
- Túžba po večnej mladosti je asi nadčasová. Ale Wildeov román je pre mňa provokatívny najmä z hľadiska skúmania hraníc bezbrehej slobody a až agresívneho liberalizmu, ktorý prirodzene ústi do nihilizmu. Zaujímavou témou je to, čo by sme dnes nazvali silou imidžu, vďaka ktorej sa Gray stáva akýmsi nadčlovekom, pre ktorého prestávajú platiť všetky pravidlá. Marián Amsler je režisér, ktorý má schopnosť efektívne autorsky pracovať s predlohou a v tomto prípade je aj autorom divadelnej adaptácie, myslím, že to je prísľub originálnej interpretácie. Hlavnú úlohu zveril Danovi Žulčákovi, čo je pre Dana veľkou hereckou výzvou.
V tejto sezóne nás čaká aj nový titul pre detských divákov, Werichova komédia o priateľstve – Traja veteráni. Čím chce zaujať?
- Od Troch veteránov si sľubujem veľmi dynamickú, hravú a muzikálnu inscenáciu. Aj preto, že sa v hlavných úlohách objaví mladé trio Grega - Kysel - Žulčák. Pokiaľ ide o divácky záber, očakávam, že vznikne inscenácia pre širokú vekovú kategóriu. Werichov jazyk totiž umožňuje vnímať príbeh Troch veteránov v niekoľkých rovinách. Detský divák sleduje pútavý dej, oslovujú ho jednotlivé zázraky, starší alebo dospelý divák zase ocení slovný humor, iróniu, ktorá sa skrýva za textom. Režisérom inscenácie bude Matúš Bachynec, čerstvý absolvent VŠMU, ktorého inscenáciu Všetko za národ mohli Martinčania vidieť na minuloročných Dotykoch a spojeniach. Scénografom inscenácie bude Fero Lipták, výtvarník s nezameniteľným rukopisom. Som rád, že prijal našu ponuku.
Ďalšou klasikou v martinskom repertoári bude Schillerova tragédia Úklady a láska. Aké myšlienkové posolstvo bude niesť hra z 18. storočia pre súčasníka? Ktorí herci dostanú príležitosť?
- Inscenácii som dal pracovne podtitul „havária lásky vo svete politického cynizmu”. Hra je aj o kolízii čistého, úprimného vzťahu dvoch mladých ľudí, dalo by sa povedať – detí – s politickým establishmentom generácie rodičov. Záverečné tragické vytriezvenie je podľa mňa blízke pocitu politickej dezilúzie, s ktorým dnes bojuje časť našej generácie. Schillerov jazyk je košatý, pohybuje sa od súčasne pôsobiacich cynizmov po romantizujúce básnenie mladých milencov. Ako prekladateľ sa chcem pokúsiť dať tomuto kontrastu súčasnú podobu, pretože v žiadnom prípade nám nepôjde o akademickú inscenáciu povinnej literatúry. Friedrich Schiller bol – najmä vo svojich raných textoch – rebelom, rád by som túto „poetiku vzbury” preniesol na javisko. Lujzu a Ferdinanda budú hrať Jana Kovalčiková a Tomáš Mischura, ďalej sa v inscenácii predstavia Ján Kožuch, Michal Gazdík, Ľuba Krkošková, Marek Geišberg, František Výrostko, Naďa Vladařová.
Aká bude sezóna z pohľadu žánrovej pestrosti?
- Je to prvá sezóna, ktorú som koncipoval ako umelecký šéf. Rád by som sa týmto prihlásil k dramaturgii silných textov, k interpretačnému divadlu, ktoré chce hľadať prepojenia medzi divadelným a literárnym dedičstvom a súčasnosťou. Myslím, že sme zvolili tituly, ktoré môžu divadelne zarezonovať. Sezónu rámcujú dve inscenácie klasických dramatických textov, ďalšie tri premiéry sú inscenácie dramatizácií prozaických predlôh. Som rád, že aj tentoraz uvedieme text v slovenskej premiére (Alexijevičovej Vojna nemá ženskú tvár) a nový preklad klasiky (Úklady a láska). Žánrovo je sezóna pestrá – klasická komédia, dramatizácia vojenskej „oral history”, divadelná adaptácia románovej klasiky, inteligentná rozprávka a klasická dráma (ak chcete, tragédia). Za pozornosť stojí aj priestor, ktorý dostanú mladí herci, čo je pre mňa zaujímavé interpretačne, ale aj z hľadiska ich hereckého rastu.
Príťažlivým osviežením programu divadla býva tradične aj Noc divadiel. Chystá na tento termín SKD niečo mimoriadne?
- Aj tento rok sme sa do projektu zapojili. Program býva spojený s prehliadkou divadla, minulý rok sme premietali záznam staršej inscenácie SKD, zorganizovali sme aj otvorenú čítaciu skúšku k pripravovanej inscenácii. Rád by v tomto modeli pokračoval. Večerné predstavenie možno spojíme s diskusiou s divákmi. Program zverejníme po začiatku sezóny.
