Z dnešného pohľadu sa to možno javí ako veľký paradox. Na prelome 30. a 40. rokov minulého storočia drvivú väčšina Európy zasiahol krutý vír vojnového besnenia. Práve v tomto krajne zložitom čase vypukla v Martine erupcia tvorivosti, ktorá viedla k zásadnému prehĺbeniu turčianskeho kultúrneho, umeleckého, vedeckého a spoločenského života.
Najmä zásluhou Matice slovenskej sa plnohodnotne rozvinula všestranná edičná, literárna, prekladateľská, výtvarná a divadelná činnosť, knižná kultúra, veda a výskum. Vďaka rozhľadenosti, porozumeniu a ústretovosti matičných funkcionárov – osobitne Jozefa Cígera Hronského a Jozefa Cincíka – v tom období žili a tvorili v Martine poprední spisovatelia, výtvarní a divadelní umelci, tlačiarenskí odborníci... Nebola teda nijaká náhoda, že sa na pozadí napĺňania rôznych širokospektrálnych autorských programov vyprofilovala okrem iného aj línia esteticky pôsobivej matičnej (martinskej) knihy, dosahujúca vtedajšie najvyššie európske parametre.
Do naznačeného procesu logicky zapadalo postupné vytváranie zázemia a infraštruktúry pre ďalší rozvoj miestneho kultúrneho diania. Nielen v tomto ohľade zohral nezastupiteľnú rolu už spomínaný kunsthistorik, výtvarník a „muž viacerých remesiel“ Jozef Cincík. S jeho menom sa okrem množstva iných aktivít a tvorivých výstupov spája tiež vybudovanie amfiteátra v Martine. Svedectvo o tom ponúkol exilový básnik a spisovateľ Ján Okáľ. Vo svojej pozoruhodnej monografii Jozef G. Cincík – pútnik dvoch svetov, ktorá vyšla po prvý raz roku 1980 v Kanade, venoval pozornosť i okolnostiam vzniku nášho amfiteátra.
Rozprávanie Jána Okáľa
„Keď sa v roku 1940 začali robiť prípravy na slávnosti Slovenských národných žiadostí a Memoranda, ktoré mali vyznieť nielen dôstojne, ale aj mohutne, vždy sa narazilo na nedostatok primeraného miesta, kde by sa mohli zhromaždiť mnohotisícové zástupy a vystupovať súbory, ktorým javiskový priestor nestačí. Dvorana Národného domu už ani do úvahy neprichádzala a tradičné miesta pod Stráňami boli jednak veľmi vzdialené, a jednak morfológiou terénu nevyhovujúce...
V zime z roku 1940 na 1941 pri prechádzke s priateľmi si Cincík všimol obrovskú podkovovitú jamu, zahryznutú do terénnej terasy, ktorá sa tiahne pozdĺž severnej strany Martina a na ktorej už v tom čase stál Štefánikov ústav, nová budova gymnázia a veľké Slovenské národné múzeum. Jamu vykopala staviteľská firma Hlavaj, Palkovič, Uličný, ktorá z nej desaťročia ťažila štrk na početné stavby v Martine a okolí. Pretože kvalita kopaného štrku upadala a mesto tiež nehodlalo predĺžiť povolenie na jeho dolovanie, jama mala ostať opustená a bolo by sa tak stalo na mnohé roky, keby Cincíkovi nebol udrel do oka jej tvar, ktorý bol akoby prirodzeným výkopom na amfiteáter. Pomalá prechádzka sa premenila na rýchly návrat domov a ešte pred večerom vyhotovil Cincík niekoľko nákresov, na ktorých okrem slávneho aténskeho amfiteátra zobrazil niektoré ďalšie, dodnes zachované antické prírodné divadlá a potom, ako hlavnú kresbu, návrh na úpravu spomenutej jamy na obrovské prírodné hľadisko i javisko s technickými zariadeniami, osvetlením, rampami, scénami a radmi sedadiel. V nasledujúcu nedeľu priniesli noviny tento návrh s podrobným opisom, čo treba vykonať a čo vznikne z tej nevzhľadnej jamy. Ešte v ten deň minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, ktorý sledoval prípravu programu memorandových slávností, sa nechal podrobnejšie informovať o Cincíkom navrhovanom amfiteátri a na druhý deň dal martinskej posádke rozkaz, aby poskytla na úpravu všetok potrebný materiál, technické sily a zariadenia a pridŕžala sa v práci pokynov, ktoré jej dá Cincík.“
Na tomto mieste prerušíme Okáľovo rozprávanie a pripomenieme, že v metropole Turca, respektíve v novom martinskom amfiteátri sa 31. mája až 1. júna 1941 konali pamätné celonárodné oslavy 80. výročia prijatia Memoranda národa slovenského, na ktorých sa popri najvyšších politických predstaviteľoch zúčastnili desaťtisíce nadšených Slovákov z domova i zo sveta. Podujatie z pohľadu celkového obsahového vyznenia zrekapitulovalo osemdesiatročnú cestu od Memoranda po súčasnosť. Ako zaujímavosť uvedieme, že na čele celoštátneho prípravného výboru bol predseda Slovenského snemu Martin Sokol, miestny prípravný výbor viedol správca Matice slovenskej, významný spisovateľ a manažér kultúry Jozef Cíger Hronský.
Vráťme sa však späť k amfiteátru a Cincíkovi. Podľa Jána Okáľa, ktorý istý čas v Martine žil
a mesto dôverne poznal, ani po rokoch neprekvapuje skutočnosť, že „...Cincík vedel navrhnúť a vypracovať plány na takéto veľkolepé dielo. Skôr udivuje, že to vedel spraviť, dalo by sa povedať, „spakruky“, takže iné projekty a plány nemusel ani prerušiť, ani zmeniť ich terminovanie.“
Nepripusťme jeho zmiznutie z povrchu zemského
Novodobá éra amfiteátra už predstavuje diametrálne odlišnú kapitolu dejín mesta. Mnohí Martinčania si istotne veľmi radi zaspomínajú na časy, keď to v ňom naplno žilo a doslova vrelo ako vo veľkom kotle. Nespočetné množstvo kvalitných i menej vydarených koncertov, silné umelecké aj ľudské zážitky, stretávanie sa spriaznených duší plných očakávaní a tajomných túžob, filmové festivaly pracujúcich... A na pozadí toho všetkého vyžarovala omamná vôňa letných radovánok, prvých lások, slastných pokušení či opojení, ale nezriedka tiež pachuť trpkých sklamaní a vytriezvenia z ilúzií.
Nedokážem odhadnúť, aký ďalší osud postihne amfiteáter v Martine. Sedemdesiatpäťročná skúsenosť však hovorí jasnou rečou. Ide o objekt, ktorý prirodzeným spôsobom prepája minulosť
so súčasnosťou. Zároveň ho možno vnímať ako nemého svedka veľkých triumfov, slávy, ale
i krkolomných pádov, poníženia, kultúrnej a inej stagnácie tohto mesta. Aj z naznačeného uhla pohľadu by bolo trestuhodným aktom, keby jedného dňa zásluhou našej ľahostajnosti a nevšímavosti martinský amfiteáter zmizol z povrchu zemského. Niečo podobné sa už totiž na viacerých miestach Slovenska stalo...
Autor: Peter Cabadaj
