MARTIN. Vráťme sa o pár týždňov dozadu. Martinom sa ako blesk v jeden augustový večer šírili správa, že pri skanzene horí. V okrajových častiach sídliska Ľadoveň mali zrazu ľudia po pokojnej noci. Sirény, premávanie hasičských áut, oheň, ktorý šľahal do výšky viac ako štyri metre sa postarali o program v množstve domácností.
Požiar hasili profesionáli i dobrovoľníci
„Správu o tom, že horí strom, dostali martinskí profesionálni hasiči o deviatej večer. Na mieste ale zistili, že okrem stromu horí aj skládka dreva s rozlohou približne 10 x 70 m, pričom plamene siahali až do výšky 4 metre,“ vysvetľovala na druhý deň po požiari hovorkyňa Krajského riaditeľstva HZZ SR v Žiline Miroslava Ondrichová.
Vzhľadom k tomu, že požiar sa mohol rozšíriť na blízky les a možno aj areál skanzenu, ktorý bol od ohňa vzdialený asi 200 metrov, Martinčania privolali posily a do likvidácie požiaru sa postupne zapojili okrem profesionálov aj dobrovoľné hasičské zbory z martinskej Priekopy, Sučian a Koštian nad Turcom.
Zhorenisko na druhý deň po požiari. (zdroj: Viera Legerská)
„Vodu k ohnisku požiaru, hasiči vozili kyvadlovou dopravou z rieky Turiec a po čiastočnom uhasení požiaru dreva, zhorenisko nakladačom prehrabali a pokračovali v zalievaní vodou,“ pokračovala Ondrichová a dodala, že v blízkosti epicentra požiaru našli hasiči aj druhý tlejúci strom, ktorý spílili, pretože hrozilo jeho zrútenie na prístupovú cestu do Múzea slovenskej dediny. Postupne prekontrolovali aj areál Múzea slovenskej dediny, aby predišli možným škodám na vzácnych drevených stavbách v ňom.
Nočný zásah hasičov trval 5,5 hodiny, spotrebovali pritom 165-tisíc litrov vody. „Príčiny požiaru sa ešte stále zisťujú,“ povedala nám v minulom týždni M. Ondrichová.
Nie hydranty, rýchlosť bola dôležitejšia
Hneď vzápätí sa mestom začali šíriť správy o tom, že oheň by boli hasiči zahasili aj skôr, no nemohli čerpať vodu z hydrantov na Ľadovni. Vraj boli nefunkčné.
„Nie je to pravda. Otvorili sme tri, bol v nich nízky tlak vody. Ak by sme z nich odobrali väčšie množstvo vody, časť sídliska by zostala bez nej. Asi by sa nám potom ľudia nepoďakovali,“ obhajuje rozhodnutie veliteľa zásahu Ľubomír Vaňko, ktorý vedie Dobrovoľný hasičský zbor v Priekope.
„To bol jeden zo závažných dôvodov pre prísun vody kyvadlovou dopravou z Turca. Druhým bola potreba rýchlo napĺňať cisterny, lebo hrozba, že oheň preskočí na les a z neho na skanzen, bola naozaj veľká. Nebolo od toho ďaleko, stačilo, aby zafúkal vietor. Čerpať vodu z rieky sa dalo rýchlejšie,“ dodáva a čuduje sa, kto vlastne urbáru vôbec dovolil skládkovať drevo pár metrov od lesa. „To ako keby podávali ruku tým ľuďom, ktorí sa neštítia odhodiť horiacu cigaretu vedľa seba. Skládkovať suché drevo veľa lesného porastu je veľká nezodpovednosť,“ krúti hlavou Vaňko.
„Kopy suchého dreva tam boli celé leto,“ povedala nám jedna z obyvateliek sídliska, ktorá tým smerom takmer denne chodí na prechádzku so psom. „Divila som sa, že to nikomu neprekáža, veď blízko je prístup do skanzenu, je sezóna, špatilo to tam a niekedy bolo okolo tých skládok aj nebezpečné chodiť,“ dodala.
Je to tam ako v ťažobnej oblasti
Ľudia sa mylne domnievajú, že pozemky okolo skanzenu sú majetkom Slovenského národného múzea v Martine, ktorého je Múzeum slovenskej dediny súčasťou. „Nemáme žiaden dosah na majiteľov lesa. V deväťdesiatych rokoch sme časť pozemkov okolo skanzenu v rámci reštitúcií previedli na bývalých vlastníkov a tí tam teraz hospodária. V tomto roku robia taký masívny výrub, že to tu vyzerá ako v ťažobnej oblasti. Nepôsobí to dobre na ľudí, ktorí vstupujú do skanzenu, dokonca je to tam pre pešiakov aj veľmi nebezpečné,“ povedala nám riaditeľka SNM v Martine Mária Halmová a dodala, že s urbárom sa komunikuje veľmi komplikovane.
Presvedčili sme sa o tom aj my. Jediný telefonický kontakt na Urbár Jahodnícke háje, ktorý sme našli na internete, bol hluchý, hoci sme sa naň opakovane pokúšali dovolať, aby nám zodpovední vysvetlili svoj postoj k požiaru a k jeho možným dôsledkom.
Hydranty nie sú primárne pre hasičov
Požiar a jeho priebeh otvoril v Martine aj tému prevádzkyschopnosti hydrantov. „Hydranty sa v prvom rade používajú na naše prevádzkové činnosti,“ informuje Tibor Adamko z Turčianskej vodárenskej spoločnosti Martin. „Čerpanie vody na hasenie požiaru je ich sekundárnou funkciou,“ prízvukuje. Dodáva, že ide predovšetkým o odkalovanie a odvzdušňovanie potrubia, odoberanie vzoriek na kontrolu pitnej vody. Kopírujú iba trasu vodovodného potrubia a v aglomerácii Martina je ich vyše dvetisíc.
„Len zlomok z tohto množstva, konkrétne 55 kusov, je na Ľadovni a v Jahodníkoch a mnohé spravidla prekrývajú zaparkované autá. Je pochopiteľné, že aj napriek pravidelným kontrolám môže dôjsť k poruchám či poškodeniu, keďže hydrant je výtoková armatúra s mechanickým ovládaním,“ vysvetľuje Adamko verejnú kritiku, ktorá sa zrejme po požiari neoprávnene koncentrovala na Turvod. „Keď poruchu zistíme, zaevidujeme ju a zaradíme do plánu opráv,“ hovorí. „V tú noc, keď sa hasila skládka pri skanzene, hasiči naozaj otvorili jeden z našich hydrantov, ktorý nebol plne funkčný, no o pár desiatok metrov ďalej boli iné, z ktorých sa odber mohol robiť,“ uzatvára.
Požiar motivuje k technickým riešeniam
Ľubomír Vaňko si, naopak, prístup Turvodu pochvaľuje. „Hľadáme teraz spoločne technické riešenie, ako v meste hydranty v prípade potreby na čerpanie vody využiť. Možno budeme na niektoré inštalovať väčšie výtokové stojany, možno nájdeme iný spôsob ako ich sprístupniť pre hasičov. Každopádne požiar v blízkosti skanzenu motivuje k tomu, aby sme sa lepšie na podobnú situáciu pripravili,“ skonštatoval.
